Ako odnaučiť psa prenasledovať zver

Kniha Pes v 21. storočí, ktorú vydalo nakl. CanisTR, ktoré založila Zuzana Trankovská, niekdajší dlhoročná šéfredaktorka časopisu Pes, priateľ človeka, kriticky nazerá na súčasnú českú kynológiu. Na chovateľa, ktorí sa snažia na svojich chovoch za každú cenu zarábať a nehľadí na zdravie svojich zvierat. Rovnako tak si berie na paškál majiteľa, ktorí svoje psy nevychovávajú, a potom sa čudujú problémom, ktoré im ich nezáujem zákonite musí priniesť. Autor sa však neuchýlil iba ku kritizovanie, ale ponúka zrozumiteľnou formou riešenia. Pes musí byť vychovaný, jedine tak sa stane prívetivým partnerom. Autor tiež odpovedá na najčastejšie otázky, ktoré majitelia mávajú. Kniha Pes v 21. storočí je doplnená humornými ilustráciami. Na záver je abecedný register kynologických výrazov, ktoré sa v knihe vyskytujú.

Ako odnaučiť psa prenasledovať zver

Záujem psa o prenasledovaní divoko žijúcej zveri a jeho nezvladatelnost je stále sa opakujúcim problémom, na ktorý sa sťažuje veľa majiteľov psov. Majú strach, že sa im pes zabehne a stratí, že bude postrelený v poľovnom revíre alebo ho niečo prejde. Skrátka sa o psa bojí a sú bezradní. Je potrebné si uvedomiť, že správanie psa je predovšetkým určované vrodenými vlastnosťami a rôznymi formami správania, ktoré pes za svojho života získal a stali sa jeho skúsenosťami. Vrodené vlastnosti a získané formy správania v podstate dávajú obraz prejavu zvieraťa a prezentujú sa ako jeho cnosti a necnosti. Ak prevládnu tie druhé, dostane pes nálepku problémového človeka.

Ku vrodeným vlastnostiam každého normálneho psa patrí "koristnícky pud", jednoduchšie "lovecké správanie". Pod celým radom ďalších podobných označenie sa skrýva stále rovnaká vlastnosť, prenasledovať - loviť zver. Ak sa človek obmedzí na bežné opatrovanie psa, to znamená, že bude starať o jeho zdravie, ošetrovať ho, riadne kŕmiť, umožní mu dostatok pohybu, získa si jeho náklonnosť, tak sa dopracuje určitej kvality spolužitia. Pes bude človeku rád nablízku, bude ho dobrovoľne nasledovať na prechádzkach. Dokonca bude pribiehať na privolanie aj v prípade pôsobenia početných, ale z psieho hľadiska menej podstatných podnetov. Je potrebné vziať do úvahy aj vek zvieraťa a čas, ktorý trávi so svojim pánom. To sú nezanedbateľné vplyvy pôsobiace na správanie psa. Je nesporné, že sa bude inak správať ročný psík v porovnaní so seniorom. Rovnako nebude porovnateľné chovanie psa, ktorý sa svojím pánom trávi väčšinu dňa, so psom, ktorý svojho pána vidí ráno a potom až večer. Tým skôr, keď ich spoločná aktivita sa zmrští do 20 minút strávených väčšinou tak, že pes pobehuje so psami po parku a jeho pán korzuje a klebetia s ostatnými psičkári. V danom prípade možno o spoločnej aktivite len veľmi ťažko hovoriť. V takto formované symbióze dôjde iba k určitým návykom v správaní u psa k okoliu, v ktorom sa pohybuje, ak jeho pánovi. Táto pohoda trvá spravidla do tej doby, pokiaľ na psa nezapôsobí niektorý zo silnejších podnetov, ktorý vyvolá prirodzenú reakciu vrodeného správania. Môže to byť iný pes, Háravé fena alebo zver. Každý pes sa narodí s radom nepodmienených reflexov. Nepodmienený reflex je v podstate zodpovedná činnosť organizmu psa na vnútorné a vonkajšie podráždenie. Touto formou je od prírody psovi zabezpečovaný vývoj a celý život od narodenia až do smrti. Uvedomme si, že šteňa je už od narodenia schopné samostatne prijímať potravu a primerane sa pohybovať. V ďalšom jeho vývoji sú automaticky uvádzané v činnosť ďalšie a ďalšie nepodmienené reflexy, ktoré mu umožňujú behať, hrýzť, používať mimiku na komunikáciu, ale tiež si vyhľadávať potravu. Potravu pre psa predstavovala a dodnes predstavuje zver. Je teda celkom normálne, keď pes v prírode zaregistruje stopu alebo zbadá zver, že na ňu aktívne reaguje. Vrodené správanie mu velí, aby zver prenasledoval a dostihol. Pretože sme svojou doterajšou činnosťou nerobili nič viac, než vytvárali podmienky pre voľné, do určitej miery dobrovoľné, spolužitie medzi človekom a psom, tak nám v tomto prípade chýba "pomôcky", aby sme tomuto vrodenému správaniu psa zabránili. Tu nevystačíme s tým, že budeme Žehra na nevďačnosť psa, vyčítať mu, že sa o neho staráme, že si nepotrebuje loviť potravu, keď ho doma čaká plná miska voňavého kŕmenie. Nepomôže ani potrestanie. Pes tento trest, často vykonaný v nevhodnom okamihu, nemôže pochopiť. Naopak, my si často v takom prípade vytvoríme nesmierne veľkú prekážku pre ďalšiu vzájomnú komunikáciu. Pes nemyslí ako človek, nie je schopný racionálne zhodnotiť blaho, ktoré mu človek vytvára svoju starostlivosťou a nevie byť za ne vďačný. Na druhej strane poludšťovanie psa je človeka nedôstojné, lebo človek je schopný myslieť, a ak tak urobí, zistí, že poludšťovanie psa je k neprospech oboch. Vrodené chovanie psa má pre psa obmedzený rozsah možností na zabezpečenie jeho plného nekonfliktného života. Pes sa musí prispôsobovať prostredie, jeho variabilite, skrátka rôznym životným podmienkam. K tomu však nevyhnutne potrebuje reakcie iného druhu, také, ktoré ho nepovedú do konfliktného vzťahu s človekom. V priebehu života psa sa na základe získaných skúseností vytvárajú nové, premenlivé formy reakcií, ktoré možno najzrozumiteľnejšie opísať ako naučené správanie. Pes k nim dospeje buď vlastnými skúsenosťami, alebo za prispenia človeka, cieleným výcvikom. Týchto vlastností a schopností psa je nutné využiť na to, aby sme vhodným spôsobom ovplyvnili a upravili jeho vrodené správanie tak, aby neohrozoval nás, okolie a nakoniec i sám seba. V našom prípade, aby bol zvládnuteľný a svojvoľne nedurili zver. V súvislosti s vrodeným správaním sme hovorili o nepodmienených reflexoch. V prípade naučeného správania ide rovnako o reflexívne činnosť, avšak o podmienené reflexy. V prípade podmienených reflexov ide o nervový proces v mozgu psa, dočasná nervové spojenia, ktorá vznikajú na základe získaných skúseností počas jeho života, alebo sú umelo vyvolané na základe vhodných podnetov. Aj u človeka sú skúsenosti rozdielne hlboko uložené v pamäti. Vždy je to závislé na sile podnetu, ktorá nás k tej ktorej skúsenosti doviedla a potom na celkovom význame nadobudnuté skúsenosti. Spravidla skúsenosť, ktorú sme získali viac-menej náhodne a nemá pre nás valného významu, čoskoro zabudneme. Naopak tú, ktorej okolnosti sa nám v živote opakujú alebo má pre náš život zásadný význam, trvalo rešpektujeme. Možno povedať, že naučené správanie má dočasný charakter, a ak má byť uplatnené natrvalo, je nutné ich sústavne aktivizovať, obnovovať a upevňovať. Vráťme sa k nášmu problému, tj. K psovi, ktorý uteká za zverou, lovia ju a svojho pána nepočúva. Ponúka sa v zásade dve možnosti riešenia. Buď sa s týmto stavom zmierime a iba vykonáme také opatrenia, aby pes do styku so zverou neprišiel, čo však znamená značné obmedzenie jeho, ale poťažmo aj nášho pohybu. V takom prípade musíme so psom chodiť len do miest, kde sa zver nevyskytuje, a zmieriť sa aj s tým, že náš pes väčšinu života prežije uviazaný na vodítku. Tým mu napriek všetkej vynaloženej starostlivosti pripravíme dosť pochmúrny život. Väčšina mestských psov pozná iba dve tri ulice v okolí alebo jednu cestu parkom tam a späť a tiež žijú. Mnohý majiteľ takého psa by sa cítil dotknutý, keby mu niekto tvrdil, že jeho pes trpí. Ja sa domnievam, že je pre psa lepšie, keď mu umožníme život pestrejší a bohatší. To isté umožní i človeku lepšie spolužitie so psom, ktoré mu nebude Cuche nervy, ani dráždiť okolia, skrátka bude zdrojom pohody. Tohto stavu však dosiahneme jedinou možnou cestou, primeraným výcvikom psa. Mám na mysli výcvik psa pre všedný, každodennú potrebu. Výcvik psa akéhokoľvek plemena, ktorému chce jeho majiteľ poskytnúť určitú voľnosť pohybu, priestor pre pocit voľnosti a slobody, ale súčasne chce mať pocit pokoja. Pocit, že má situáciu pod kontrolou. Výcvikom rozumieme systematický postup, ktorým naučíme psa na náš pokyn vykonávať určitú, nami požadovanú činnosť, ale aj na náš zákaz nevhodné činnosti bez otáľania zanechať. Až vycvičený pes prispôsobí svoje vrodené správanie tak, že pri uzretí zveri ju neštve, ale zostane pokojný. Spôsobov, ako naučiť psa pokoja pred zverou, je niekoľko, ale je nutné zvoliť ten, ktorý je pre konkrétneho jedinca najvhodnejšie. Je však veľkou naivnosť chcieť po psovi, ktorý nemá základnú poslušnosť, aby počúval výhradne pri kontakte so zverou. Práve rozmanitosťou cvikov, ich opakovaním a zdokonaľovaním sa ovládateľnosť prehlbuje. Som zástancom názoru, že každý pes, ak nemá byť svojmu pánovi na obtiaž, by mal poznať základné cviky ovládateľnosti: privolanie, chôdzu pri nohe, zmeny polôh - sadni, ľahni, mal by zostať na určenom mieste a prinášať odhodené predmety. Odporúčam všetkým majiteľom psov bez rozdielu, aké plemeno vlastné, aby svojim psom dopriali radosť z užitočné činnosti a sebe dobrý pocit, že sú schopní sa so svojim psom dohovoriť.

Psa učíme pokoja pred zverou už od veku 3-4 mesiacov. Pri prechádzkach do prírody si vyberieme miesto, kde sa zver hojne vyskytuje. Normálne, ako pri každej inej prechádzke, psa odopnite z vodidla a necháme ho voľne pobehovať. Kým psa necháme, aby sa venoval svojim záujmom, my sa naopak sústredíme na každý jeho pohyb. Účelom je, aby sme postrehli a ihneď reagovali na prvý príznak reakcie psa na zver. Už aj mladý pes, keď zver zavetrí alebo zavadí o jej stopu, ožije. Pretiahne pohyb, jeho postoj je vypätejší a charakteristicky vrtí chvostom. V tomto okamihu však už musíme konať! Ostrým hlasom vyslovíme zákaz "Fuj" a súčasne rázne vykročíme alebo vybehneme smerom k psovi. Psa však neženieme ani ho neprenasleduje. Akonáhle upútame jeho pozornosť, zastavíme sa. Naše rokovania však musí byť razantný a nekompromisné. Musí viesť k úplnému a absolútnemu prerušenie nežiadúcej činnosti zvieraťa. Mladý, neskúsený pes na toto naše výstredné správanie spravidla odpovie ľaknutím. To je okamih, kedy psa láskavým tónom oslovíme, zmeníme postoj, treba si sadneme na bobek, psíka privoláme k sebe, pomazlíme sa s ním a odmeníme ho maškrtou za to, že k nám prišiel. Následne mu znovu umožníme voľný pohyb. Stále psa pozorne sledujeme. Ak bola naša činnosť správna, včasná a dostatočne silná a dôrazná, máme takmer vyhrané. Pes síce po čase zareaguje na zver alebo na jej stopu znovu, ale spravidla je už jeho prirodzená reakcia neistá, váhavá. Aj v takom prípade musí znovu prísť náš dôrazne vyslovený zákaz, ktorého výsledkom musí byť okamžité prerušenie nežiadúcej činnosti psa. Ak sme dôslední, pes za párkrát pochopí, čo od neho chceme, a buď si zveri nebude všímať vôbec, alebo k nám príde po jej zavetrení sám z vlastnej vôle. Chyby, ktorých sa musíme vyvarovať:

- neskorej reakcie psovoda, psovi sa podarilo vybehnúť za zverou a dostať sa z dosahu psovoda,
- príliš silná reakcia psovoda a pes sa bojí vrátiť ku psovodovi,
- pes utečie psovodovi za zverou s iným psom.

Oveľa zložitejšie je odstraňovanie skúseností psa s prenasledovaním zveri, ak je to už starší pes a už sa mu podarilo za zverou utiecť. Je však potrebné si uvedomiť, že toto správanie v zásade nie je necností psa, ale chybným prístupom k jeho výchove. Preto je nutné sa obrniť veľkou dávkou trpezlivosti a vytrvalosti a urobiť všetko pre nápravu správanie nášho psa.

Opäť si vyberieme v prírode miesto, kde sa zver vyskytuje v hojnejšie miere. Psa, ktorého vedieme na vodítku, "teatrálne" pripneme na vodítko dlhé (šnúru 10-15 metrov) a umožníme mu voľný pohyb. Koniec vodítka držíme stále v ruke. Pes po kratšej dobe prestane šnúre venovať pozornosť a prevládne u neho záujem o okolí, najmä potom o pohyb zveri. V okamihu, keď zaznamenáme, že pes zareagoval na zver alebo na jej stopu, ostrým hlasom vyslovíme zákaz "Fuj" a takmer súčasne, s nepatrným oneskorením, silne cukne dlhým vodítkom smerom k sebe. Cuknutia musí pes skutočne pocítiť! Nemôže to byť preťahovanie, ale nekompromisný pohyb, ktorým rázne prerušíme nežiaducu činnosť psa. V tom istom okamihu, keď mechanický podnet prestane pôsobiť, psa privoláme k sebe a za to, že prišiel, ho odmeníme maškrtou. Túto akciu opakuje viackrát. Ak je náš postup správny a pôsobenie podnetov včasné (ao požadovanej silou), tak sa po štyroch piatich pokusoch pes nebude od nás chcieť vzdialiť, ani keby pred ním defilovalo desať zajacov s cylindre na hlavách.

Pri následných prechádzkach v obdobnom prostredí zase psa teatrálne odopnite z vodidla a pripneme ho na dlhé vodítko, ktoré však už nedržíme v ruke, ale necháme psa vláčiť je za sebou. Zdôrazňujem, že musíme byť stále v strehu, aby sme okamžite zachytili sebemenší reakcii psa na zver a prišliapnutím alebo chytením šnúry jeho aktivitu ukončili. Vždy však musí nasledovať dôsledné privolanie až k nám. Polovičatosť sa hrubo nevypláca! Pes by mal po čase (niekedy aj značne dlhej dobe) spoznať márnosť svojho počínania. Pre upevnenie cviku pokračujeme s obřadným odopínaním psa, dlhé vodítko skracujeme o dva metre, o tri metre a ďalej, až používame niečo, čomu sa medzi kynológov hovorí "couračka". Je to karabína s iba 10 až 15 cm vodítka. Končíme s pripínaním karabíny, na ktoré bolo pôvodne dlhé vodítko. Tú prestaneme používať až po dlhšej dobe, niekedy až po roku. Skrátka vtedy, keď máme istotu, že pes je pred zverou absolútne pokojný.

Najčastejšie chyby:
- mechanický podnet bol použitý neskoro,
- nedostatočná sila mechanického podnetu,
- nedôslednosť v privolávanie psa po použití mechanického podnetu,
- pes nie je po príchode ku psovodovi odmenený,
- nevhodné prostredie, psa ruší prítomnosť ľudí, o prítomnosti viac psov ani nehovoriac.

Ukážka z knihy Pes v 21. storočí, František Preisler, nakladateľstvo Canis TR

www.canistr.cz