SK
CZ
PL
Artuš rodu neurodzeného
Volám sa Artuš a stal sa zo mňa prekrásny kocúr, ale vždy to tak nebolo. Mám čiernu dlhú a pestovanou srsť šľachtica, akoby mala byť akousi oponou a zakryť všetky nedostatky, ktoré mi život nadelil. Akoby mala posunúť myšlienky niekam ďaleko dopredu, ale vo mne samotnom žiaľ stále zostáva kus minulosti.
Rád by som sa ponoril do spomienok a vypovedal vám svoj smutný príbeh, na ktorý veľmi nerád spomínam. Pochádzam z krajiny ničoho. Z miest, kde chodia utrpenie ruka v ruke s hladom, úzkosťou a bolesťou. Ja a moji najbližší sme zažívali každodenné peklo, straty a boj o prežitie. Až do špiku kostí cítim znovu a znovu ten šialený pocit bezmocnosti. Vracia sa mi spomienky, kedy je mi ťažko a clivo, vidím súženia, cítim hrôzu a veľký zmätok v hlave.
Všade okolo nás plynú duše nespravodlivo zomrelých, spomienky nás vnímavejších, hlad a bieda. Zažil som bolesť, cítil som prichádzať smrť, videl som utrpenie. Bolo toho toľko, že mi srdce ešte dnes pri spomienkach plače.
Odkiaľ som?
Pochádzam z periférie Rychnova nad Kněžnou, kam nás chodili kŕmiť hodné tety. Miestni ľudia tetám nadávali, hádzali po nás polená aj kamenia, vysypával nám mištičky, vyháňali nás. Vraj nemáme právo žiť, vraj sme škodová a máme ťahať preč. Nepriali nám ani to málo a sami mali doma plné misky. My mačky "toulavky" sme trpeli, trpeli a bojovali každý deň o svojej nešťastnej životy. Pravidelne sme sa chodili pozerať za okno na hrubého kocúra s dlhým rodokmeňom. Ako veľmi sme mu závideli, ako veľmi sme si želali mať aspoň niečo z toho, čo mal práve on. Páni, ten sa ale mal, mal radosť zo života, bol šťastný. A čo my? To už si môžete sami domyslieť ...
Nešťastná nehoda
V spomienkach sa mi stále vracia strašná rana, náraz, pád a následne ukrutná bolesť. "Čo to len mohlo byť za plechovou beštiu?" Visí zakliesnený medzi plotom a nejakým panelom, strácam a naberám vedomie, trvá to celú večnosť a stále dookola. Je mi strašne zle, cítim všade okolo tiene a pachuť smrti, už si pre mňa ide, siaha na mňa svojimi kostnatými pazúry a pozýva ma k sebe ďalej ... "Poď so mnou, poď a budeš mať konečne pokoj od krutosťou," počul som smrť rozprávať. "Nie, nikam nepôjdem, ešte neprišiel môj čas," odpovedal som. Vôbec neviem, ako som sa tu ocitol, ale nemôžem sa vôbec pohnúť, mám bolesti a je mi šialená zima. Usilovne sa snažím dostať z pasce, mám tlapičky celú pokrútenou, zranenú a niektoré miesta už vôbec necítim, zato iná cítim o to intenzívnejšie az mnohých rán mi CRCI krv. Tlapičky mám ostrím plotu skrz naskrz prepichnutou. Až prichádza moment, kedy sa dostávam zo zovretia ao vlások unikám smrti, ktorá sa zdala byť bližšie ako inokedy. Po chvíli si hovorím, či nebolo lepšie radšej smrť prijať. Vytrvalo prší, bolesť neustupuje a ja sa sotva plazím. Som nažive a slobodný, ale čo bude ďalej? Len veľmi ťažko sa celý chorý a poranený zaraďujem späť do svojho už tak biedneho a šedého života.
http://srdcemprokocky.rajce.idnes.cz/Kocicky_-_Rychnov_nad_Kneznou
http: //srdcemprokocky.rajce.idnes.cz/Novacci _-_ Rychnov_nad_Kneznou _-_ 5.2 ...
http://srdcemprokocky.rajce.idnes.cz/Artus_a_Pluto/
http://srdcemprokocky.rajce.idnes.cz/Artus_-_prevaz_17.2.2011
Tety, ktoré nás chodili kŕmiť, sa trápili tým, čo denne videli. Zažili nadávky ľudí, videli nás trpieť a snažili sa s tým niečo urobiť. Nakoniec sa dovolal, okrem iného do útulku vo Vrbičany. Podarilo sa im odchytiť niekoľko mačičiek. Niektoré mali byť umiestnené do Vrbičany, iné do iného útulku, ktorý mal práve miesto.
Bol začiatok februára a ja spoločne s mladším bratom Plutom sme dostlali šancu na lepší život. Bol som chorý, chodil som a chodím dodnes po lakťovým Klby, necítim totiž celú prednú časť tlapičky, akoby bola mŕtva.
Prevoz do Vrbičany
A tak nakoniec prišiel deň D a my sme s bratom skutočne putovali do Vrbičany. Najskôr nás ubytovali na terase, kde bola zima. Vraj vtedy nemali voľnú karanténu vnútri, tak nás "vyšoupli" na mráz, ale bolo nám oproti pôvodným životným podmienkam fajn. Nu čo, mali sme teplú búdku, išlo to. Čo ma ale vážne nebavilo? To keď mi čo dva dni opatrovníci prevažovalo tlapičky, ako nariadil pán v bielom plášti. Moje dvorný služobníctvo bolo na seba už tiež niekedy nevrlé a častým preväzovaním otrávené: "Krista, drž tú tlapičky poriadne!" "Držím ju poriadne, to ty zle omotáváš obväz, Michale!" "Vrrr", povedal ujo Michal. "Vrrr", nezostávala pozadu teta Kristína. Kam sa na nich hrabú domáci psie holky. Tí dvaja sa občas Škorpil a Škorpil. Do ošetrovanie sa s nasadením zapájala tiež Markéta. To je jedna naša blonďavá a moc hodná kamoška, čo za nami často jazdia. Za jej asistencie bolo obväzovanie tlapičky citeľne príjemnejšie. Nervy v mojej poranenej tlapičce boli porušené a prognóza nebola vôbec najlepší. Malo by trvať niekoľko dlhých mesiacov, než by som v nej mal začať zase niečo cítiť. Otázkou ale zostáva, či vôbec niekedy niečo začnem cítiť. Nakoniec sa podarilo otvorenú ranu vyliečiť a chrasta nadobro zmizol. Len tá nebohá necitlivá labka ma trápi dodnes.
http://srdcemprokocky.rajce.idnes.cz/Video_-_Artus_a_jeho_pacicka
http://srdcemprokocky.rajce.idnes.cz/Video_-_prevaz_Artusovy_tlapicky
Páni doktori dali hlavy dokopy a skúmali a skúmali. Spočiatku som nosil malú dlahu, aby mi tlapičky lepšie slúžila, tiež sa často hovorilo o nejakých putách, ktoré mi mali do labky operatívne vpraviť. Vyšetrovalo sa, röntgenovali sa, premýšľalo sa. Nakoniec mi bol vykonaný röntgen aj v narkóze, aby bolo možné snímky urobiť zo všetkých možných strán, ale hlavne v pokoji. A razom bolo jasno. Bohužiaľ, nožičku mám tak moc zdeformovanú, že akákoľvek operácia v mojom veku (1 rok) by bola riskantná, ale hlavne by mohla mať za následok pravý opak a môj stav by mohol byť ešte horšie. Pýtate sa prečo? Páni lekári tvrdili, že ešte stále rastiem a vyvíjam sa. Zlomeniny mám na viacerých miestach - v ramene, v lakti aj v zápästí. Bohužiaľ nielen zlomeniny, ale dokonca mám všetky uvedené miesta skrútená, pomliaždenie a zdeformovaná. Ľudia v bielych plášťoch hovorili, že by museli kostičku po kocke odsekávať a výsledok by zrejme nebol vôbec dobrý. Operácia by pripadala do úvahy až po dlhých mesiacoch a nakoniec sa ešte nevie, či by bola vôbec reálna. Všetko by malo dozrieť až časom.
rehabilitácia
V tejto chvíli máme odporúčané rehabilitácia, tie sú veľmi príjemné a spočívajú v tom, že mi páničkovia prohmatávají tlapičky a odovzdávajú mi do kožúška prúdy energie, ktoré rád prijímam. Najprv som celý Vygúľaný pozeral, čo sa to akože deje, ale teraz už viem, o čo ide. Prstík po prstíku je mi potreba pretiahnuť a prohmátnout a rovnaká procedúra je venovaná celej dĺžke tlapičky. Je to veľmi príjemné a malo by sa časom ukázať, ako veľmi sme pokročili v domácej liečbe. Rehabilitácia má totiž svoj obrovský význam. Mladší brat Pluto už našiel svoj domov a darí sa mu skvele.
Po čase prišla z Rychnova nad Kněžnou do útulku vo Vrbičany tiež moja mamička, ale tá už po ceste do útulku umierala, nedostalo sa jej potrebného ošetrenia v mieste nálezu. Pani veterinárka pravila, že vraj to bude dobré, že nemá na moju mamičku čas a vraj prevoz zvládne. Vraj, vraj a zase vraj, toto už som niekde počul. Mamička bola pri kŕmení často vídaná s mokrým zadočkom, ale nedala sa odchytiť. Tety si nevedeli rady a najprv si mysleli, že je mamička kocúrik. Jedného dňa ju však našli umierajúce - už bolo neskoro. Mamička umierala na zápal maternice. Ešte v ten deň po prevoze do útulku vo Vrbičany a následnom prevoze do Slaného na veterinu zomrela.
Nájdem nový domov?
Rád by som vám zveril svoje pocity a priania. Som mladý kocúrik. Mám rád svoje mačacie kamarátov a nie som vôbec konfliktné zvieratko. Patrím medzi mačičky môjho veku pokojnejšie. Rád by som našiel šťastie v podobe svojej rodiny, ktorá by si ma vzala k sebe domov a mala by ma rada takého aký som - kulhajícího, ale napriek tomu nádherného.
Som kocúrik milý a priateľský. Nehryzú, neškriabe, neperiem sa s pánmi. Ešte si úplne sám pre pohladenie nechodím, ale to by sa počas krátkeho času zmenilo, ak by ma niekto maznal a venoval mi potrebný čas. Málinko sa ešte bojím, pretože sa na mňa stále siahalo a liečilo sa. Bojím sa aj väčšieho počtu ľudí, to keď tu bola na exkurziu treba škola. Návštevy dvakrát nemusím, ale nie som "pojašenec", to rozhodne nie, od toho tu máme iné mačacie kamarátmi. Som veľmi čistotný a v novom domove v bytových podmienkach by som chcel mať mačacieho alebo psieho kamaráta, aby mi nebolo samotnému smutno.
Snáď už som vám povedal všetko, čo by ste o mne radi vedeli, a teraz už musím ísť odpočívať. Majte sa krásne, čakám na svoje šťastie v útulku vo Vrbičany.
Váš Artuš
Autorka: Kristýna Kacálková
OS Srdcom pre mačky