bradáč

Každý, kto sa len trochu zaoberá kynológie, pozná určite toto plemeno, pochádzajúci z Nemecka, ktoré u nás, v Českej republike, nie je žiadnym nováčikom. Bradáč patrí do II. skupiny FCI - pinčovia a bradáči, do sekcie 1. V krajine pôvodu sa tomuto plemenu hovorí Schnauzer [šnaucr - teda od papuľa, ňufák, ňufák], pod rovnakým názvom by sme našli plemeno aj v angličtine. V Českej republike bežne stretávame bradáča všetkých troch veľkostí a všetkých možných škál sfarbenie.

Chovom bradáčov v SR sa zaoberá špecializovaný klub s názvom Klub chovateľov bradáčov, ktorý združuje chovateľov, majiteľov a priaznivcov všetkých veľkostí aj sfarbenie bradáčov. Najrozšírenejším zástupcom tohto plemena na našom území je malý bradáč. Začnime teda naše zoznamovanie s týmto plemenom práve u neho.

malý bradáč
História
Ešte na konci 19. storočia bol malý bradáč a opičie pinč považovaný za jedno a to isté plemeno. Boli obľúbení ako v radoch aristokracie tak aj ako psy pre hubenie krýs a myší v stajniach chudobnejších vrstiev. Už vtedy by sme mohli nájsť jedincov, ktorí niesli znaky dnešných malých bradáčov. Išlo predovšetkým o dlhšie hrubú srsť a sfarbenie. Ako prvý prišiel s myšlienkou diferenciácie malých bradáčov J. Berta, ktorý predniesol nasledujúce výrok: "Nemôžem veriť, že naši dávni predchodcovia v šerých nekynologických dobách boli takí cieľavedomí a húževnatí chovatelia, ako sa nám predkladá, a že by sme boli iba povolaní k tomu aby sme pokračovali v tom, čo dobrého a čo veľkého nám vytvorili. " Berta postrádal trpasličí psy s rovnými kosťami a drsnou tuhú srsťou, ktorých predobraz videl v vtedajších opičích pinč. Myšlienku na oddelenie opičieho pinča a malého bradáča sa mu podarilo realizovať až o pár rokov neskôr, po prvýkrát bolo toto plemeno predvedené na výstave vo Frankfurte roka 1906. Od tejto výstavy sa začína písať história malého bradáča. Trvalo však ešte niekoľko rokov než sa z nepreberného množstva štruktúr srsti, pováh a foriem vyvinula skutočná kópie stredného bradáča.
Čo nám prezrádza štandard
Malý bradáč je silný, skôr zavalitý ako štíhly, drsnosrstý, elegantný zmenšený dokonalý obraz štandardného bradáča, bez nedostatkov sprevádzajúcich trpasličí vzhľad. Stavba tela je kvadratická. Kohútiková výška sa pohybuje v rozmedzí 30 až 36 cm. Tomu zodpovedá váha 4 až 8 kg.
Môžeme sa stretnúť so štyrmi druhmi sfarbenie: čierne s čiernou podsadou, korenie a soľ, čierno - strieborná a veľmi vzácne čisto biele sfarbenie. Všetky farebné rázy, okrem čisto bieleho, musí vykazovať tmavú masku, ktorá podčiarkuje výraz bradáča. Srsť je vždy drsná a hustá.

Stredná bradáč
pôvod
Plemeno bolo vyšľachtené koncom 19. storočia chovateľskú selekciou zo stredne veľkých sedliackych psov na území južného Nemecka. Rovnako ako malý bradáč má aj strednú bradáč čo dočinenia s pinčmi. Avšak časom sa v rôznych formách a variantoch srsti vyskytlo typické drsné husté dlhé osrstenia najmä v oblasti papule a obočia. To viedlo k selekcii týchto typov, ktoré sú ale stále ešte opísané ako drsnosrsté pinče. U začiatku chovu bradáča stál R. Stebel, ktorý bol nielen Kynológom, ale aj kresličom. Vďaka jemu si aj dnes môžeme urobiť predstavu o tom, ako vyzerali bradáči na začiatku svojho čistokrvného chovu. Predkovia bradáčov boli psy v držbe vozatajov, ktorí hrubosrsté psov využívali na stráženie vozov. Hrubá srsť bola pri zlom počasí ochranou proti chladu i dažďu. Boli však využívanie aj v stajniach, kde bola ich práca hubiče hlodavcov oproti pinčom menej hlučná. Bolo za potreby húževnatého, samostatného, vytrvalého, statného a svojmu pánovi oddaného psa, ktorý je schopný ustrážiť stajňa a krmivo pre kone ako pred krysami tak i pred zlodejmi koní. Vďaka tomu boli tiež označovaní ako "Krysařovi". Pes musel byť prirodzene ostrý voči cudzím ľuďom, avšak musel byť ovládateľný svojím pánom. Od 1878 sa začalo šľachtiť nové čistokrvné plemeno. Jedná sa o najstaršieho zástupcu bradáčov.
Štandard v skratke
Kohútiková výška sa pohybuje medzi 45 a 50 cm, váha kolíše v rozmedzí 14 až 25 kg. Na rozdiel od svojej malej kópie, malého bradáča, sa vyskytuje len v dvoch farebných variáciách: čierny s čiernou podsadou a vo sfarbenie korenie a soľ. Typickým znakom plemena je vous, ktorý sa tvorí na tlame a nie je príliš jemný, a ďalej huňaté obočie, ktoré ľahko zastiera oči. Po tele je srsť drôtovitá, priliehavá a hustá. Pohyb je elegantný, pružný a priestranný a zadné behy vykazujú silný posun vpred. Ňucháč má čierny pigment. Uši sú posadené vysoko na hlave a ich špičky prepadajú dopredu ku spánkom.
Predtým sa kníračům krátil chvost a kupírovali uši, dnes je už kupírovanie výstavným poriadkom v Slovenskej republike zakázané.

veľký bradáč
Z histórie
Veľký bradáč je najmladší z rodiny bradáčov a pinčov. Nie je však moc pravdepodobná úzka príbuznosť stredného ani . Väčšina údajov o pôvode veľkého bradáča sa bohužiaľ stratila počas druhej svetovej vojny. Aj napriek tomu, že sa niekoľko chovateľov na území Nemecka snažilo v minulosti pozbierať a spísať dostupné informácie o histórii plemena, nie je dnes skutočne dôveryhodný zdroj k dispozícii. Najstaršie stopu o psovi podobnom dnešnému bradáči nachádzame na obrazu cisárovnej Sissi z roku 1850. Je tu vyobrazený veľký čierny hrubosrstý pes, zrejme v tom čase zvaný mníchovský bradáč. Za celú históriu poznáme niekoľko rôznych označení napríklad - medvedí bradáč, ruský bradáč, pivné bradáč atď. Možno je aj príbuznosť veľkého bradáča s východoeurópskymi pastierskymi psi. Isté je však len jedno, predchodcom veľkého bradáča je plemeno sedliackych psov v Hornom Rakúsku a Bavorsku. Tu sa používali pri pasení dobytka a svojím popisom skutočne zodpovedajú typu bradáča. Roku 1907 vznikol v Mníchove Bavorský klub bradáčov, ktorý sa stal patrónom týchto veľkých čiernych psov. Existovali dokonca už aj chovateľské stanice, avšak ešte nemôžeme hovoriť o čistokrvnom chove veľkého bradáča. V tejto dobe bol tento typ psa známy a vedený názvom mníchovský bradáč. Až po roku 1910 svitá v chove na lepšie časy. Do plemennej knihy boli zaregistrovaní prví jedinci, plemeno ale ešte čakala k ustáleniu typu, charakteristických farieb a výšky. Pred začiatkom prvej svetovej vojny sa Dr. Calaminus rozhodol pripustiť niektoré zo svojich veľkých bradáčov s ďalšími plemenami. Môžeme sa len domnievať o aké typy či plemená sa jednalo. Pravdepodobne tie boli psy miestnych sedliakov. Možno použil čierne dogy, do úvahy pripadá aj veľký pudel. Počas druhej svetovej vojny a hlavne po nej zaznamenáva veľký bradáč úspech čoby strážca statkov a domov. S rastúcou potrebou obyvateľstva chrániť svoj majetok vzrastal aj záujem o strážne statné psov.
Krátko zo štandardu
Kohútiková výška dosahuje úctyhodných 70 cm, spodná hranica je určená na 60 cm. Hmotnosť sa pohybuje medzi 35 až 45 kg. Priemerný vek je 12 - 14 rokov, čo je na tak veľké plemeno určite veľmi prekvapujúce. Farba je rovnako ako u stredného bradáča čierna alebo korenie a soľ. Vzhľad veľkého bradáča vzbudzuje rešpekt. Nekrátené chvost je nesený šabľovite či kosákovite. Uši v tvare V sú preklopené a vysoko nasadené.

charakter
Typickými povahovými črtami bradáča sú jeho živý temperament spojený s rozvážnym pokojom. Charakteristická je dobromyseľná povaha, hravosť a vyslovená oddanosť pánovi. Je veľmi milý k deťom, nepodplatiteľný, ostražitý. Ostrým hlasitým štekotom hlási príchod každej návštevy, inak ale nešteká zbytočne. Nie je agresívny, pokiaľ nie je vyprovokovaný. Vie ostro ochraňovať svoje teritórium. Má vysoko rozvinuté zmyslové orgány, inteligenciu, je vhodný k výcviku, neohrozený, vytrvalý a odolný proti poveternostným vplyvom aj chorobám. Tieto vlastnosti dávajú bradáčovi všetky predpoklady, aby sa stal vynikajúcim rodinným, strážnym a spoločenským psom, má tiež všetky prednosti služobného psa.
Malý bradáč je ovládateľnejší než ostatné dve plemená, je spoľahlivý, húževnatý, čulý a hlavne veľmi prispôsobivý. Preto je ideálnym spoločníkom pre chovateľov všetkých vekových skupín, počínajúc činorodými mladými majiteľovi a končiac staršími ľuďmi, žijúcimi v meste.

výchova
Správny prístup k výchove bradáča je jednou z hlavných podmienok pre príchod prívetivého dobromyseľného spoločníka a psa do rodiny ak deťom. Bradáč potrebuje pevnú ruku, avšak nie prílišný dril a už vôbec nie násilie. Bradáče sú od prírody inteligentné tvory, ktorí sú obdarení istou dávkou energie, ktorú potrebujú vybiť. Najlepšie na spoločných prechádzkach či pri príležitosti športe. Pohyb jednoducho milujú. Ich inteligencia sa prejavuje v schopnosti chápaní, napríklad pri výcviku služobných psov. Výchova musí byť dôsledná a majiteľ si ho v žiadnom prípade nesmie nechať "prerásť cez hlavu".

Využitie bradáčov dnes
V dnešnej dobe sa už bradáči ako strážcovia stajní nevyužívajú. Funkciu strážcu však majú v krvi všetci. Ich ostražitosť a nebojácnosť sú pre túto funkciu skvelým predpokladom. Aj cez to sú bradáči, hlavne tí malí, obľúbenými rodinnými miláčikmi. Bradáče sú využívaní aj ako služobné plemeno pre vyhľadávanie trhavín a drog. Výnimkou nie je ani využitie bradáčov pri vyhľadávaní tiel v sutinách. Vďaka svojej inteligencii zaujali svoje miesto bradáči aj v športovej kynológii - agility, poslušnosť aj obrana. Hlavne veľkí bradáči sú využívaní v službách polície ako obranármi.

úprava srsti
Bradáči majú hrubú, drôtovitá srsť s hustou podsadou. Srsť na nohách a hlave je dlhšia, inde na tele krátka. Pre bežného domáceho maznáčika postačí iba trimovací hrebeň, ktorý zoženieme v každej dobrej chovateľskej predajni. U výstavných jedincov je úprava srsti oveľa náročnejšie. Bradáči sa strihajú, Cesa a trimujú. Vystavovatelia si dajú na úprave svojich zverencov veľa záležať. Vous aj obočie musí byť dokonale upravené, rovnako tak i dlhšej osrstenia na nohách. Skutočne profesionálna úprava psa na výstavu Vám môže zabrať aj niekoľko hodín. Ak ste nováčik, nie je od veci navštíviť psie salón a pozbierať tu pár skúseností o úprave srsti bradáča, či informovať sa aj Vášho chovateľa. Ak sa venujete úprave srsti poctivo a psa pravidelne a dobre trimuje, odmenou Vám bude nepĺznuca spoločník, čo je určite veľká výhoda hlavne u jedincov, ktorí sú držaní v byte. Vašej základnou výbavou pre údržbu a úpravu srsti budú: železný hrebeň, trimovací hrebeň a holiaci elektrický strojček s nadstavcom. Na dobre upraveného bradáča je radosť sa pozrieť. Ak je pes držaný celoročne vonku, je dobré nechať srsť v zimných mesiacoch dlhšia, predídeme tak prípadnému prechladnutia.

Text a foto: Eva Černohubová