Čipovanie psov a útulky

Mnoho ľudí si láme hlavu nad spôsobom, ako riešiť zvyšujúci sa počet psov v útulkoch, ktorý by bol v rámci legislatívy realizovateľný a ako zlepšiť sledovateľnosť stratených a nájdených zvierat s ich majiteľmi. Ak sa domnievate, že pre to postačí povinné čipovanie zvierat, vyvediem vás z omylu. V útulkoch sa vyskytujú často načipovaná zvieratá, ktorým sa nepodarí dohľadať majiteľa, čip nie je zadaný v registri, majiteľ nie je nikde zaregistrovaný a niekde ešte stále nemajú ani čítačku čipov. Ako pozmeniť a doplniť zákony? Radikalistické reči o tom, že by sa mali majitelia či psi minúť ap., To iste chápete, že možno uľaví autorovi takého výkriku, ale nič nerieši. Riešenia sú rôzne - hladín kastrátov programy, povinné čipovanie, pokuty a iné.

Domnievam sa, že by sa situácia mala riešiť z niekoľkých strán.

Ak je už čipovanie a tetovanie vo väčšine miest povinné, ak by sa zaviedlo čipovanie či tetovanie všetkých psov po narodení, chovateľ alebo množiteľ by musel dávať alebo predávať už načipovaná zvieratá, a to pochopiteľne vrátane krížencov. Pokiaľ je možné mať zo zákona povinnosť zaočkovať psa proti besnote, verím, že nie je problém ani s čipom.

Ak by sa zjednotilo niekoľko registrov do jedného, napríklad Národný register , kde by po čipovanie zadával podľa overeného údaje z občianskeho preukazu automaticky čipující veterinár príslušné údaje o majiteľovi či množiteľmi čipovaného zvieraťa. Takto je situácia vyriešená napríklad na slovenskom, register je tam jeden a údaje o majiteľovi vkladá povinne veterinár.

Čipy by mali byť zjednotené tak, aby všetky v sebe obsahovali automatickú registráciu aj kód pre medzinárodnú predvoľbu. V súčasnosti to totiž vyzerá tak, že zviera sa načipuje a je na majiteľovi, aby sa prihlásil do Národného registra sám (kto nemá záujem, pochopiteľne to neurobí a čip je potom nanič, pretože nie je známy jeho majiteľ). V momente, keď majitelia iných čipov okrem čipu Datamars objaví, že v Národnom registri musí po očipovaná platiť za registráciu ešte 170 Sk dodatočne zloženkou, mnoho z nich sa cíti podvedených a neurobí to. Okrem toho čipy, ktoré nezačínajú předvolitelným číslom 203, sú v medzinárodnom prostredí nedohledatelné, 203 je kód SR, preto by bolo potrebné zjednotiť podmienky pre tieto čipy tak, aby medzinárodný kód aj registráciu v registri veterinárom (nie majiteľom) obsahovali, lebo inak je to čipovanie iba veľký biznis.

Pre informáciu: za načipováni zaplatíte okolo 600 - 800 Sk, na slovenskom cez 1000 Sk. Národný register udáva cifru 117 Kč - viď tu . V Nemecku je akčná cena čipu okolo 3 euro a ja márne premýšľam, kde sa cestou navýši poplatok, šplhajúce k 600-800 Sk.

Hlásenie o strate a úmrtia buď telefonicky alebo internetovo by mal do určitého počtu dní povinnosť urobiť majiteľ zvieraťa (a najlepšie aj s fotkou zvieraťa) a Národný register by bol zase povinný jej zverejniť do 2 hodín na svojich stránkach, aby mohla pomôcť pri hľadaní zvieraťa verejnosť ( vzhľadom k tomu, že majú nepretržitú službu aj internetové stránky, nevidím v tom problém). Tým by sa konečne zjednotilo miesto, kde budú všetky straty a nálezy a nebude potrebné vlajúcich papierikov s fotkou po parku alebo desiatky rubrík strát a nálezov, kde sú stratená a nájdené zvieratá rozcouraná a prakticky nedohledatelná.

Veľmi by pomohli také systémové zmeny pre prevádzku útulkov, aby sa útulky otvorili verejnosti, a tým aj prirodzené kontrole. Sú útulky, ktoré spolupracujú s verejnosťou a nie je to problém - dobrovoľníci môžu zvieratá venčiť, ošetrovať a fungujú aj kynologickej krúžky (Děčín), útulky usporadúvajú osvetovú činnosť v školách a škôlkach a zoznamujú deti s tým, ako sa správať k psovi (Malý Jeníkov) alebo ešte lepšie spolupracujú is ústavy pre mentálne postihnutých as obcí pri zamestnávaní nezamestnaných (Kutná Hora), kedy zvieratá slúži zároveň pre pracovnú terapiu klientov týchto ústavov a majú nepochybne aj liečebný vplyv na klientov ústavov.

Ak v niektorých útulkoch ide venčiť zvieratá a našli sa cesty ik práci s deťmi, zdá sa mi ako alibizmus argumentácie niektorých útulkov, že venčenie zvierat je ich týraním, pretože potom, keď sa vráti do klietky, sú zvieratá smutná. Pri pravidelnom venčení by si zviera iste zvyklo, ak ho niekto vyberie z klietky len raz za rok, je to určite iné. Útulky by mali mať priamo povinnosť venčiť zvieratá, a ak argumentujú tým, že na to nie je sila, nemali by si teda toľko zvierat brať do starostlivosti, keď nezvládajú potrebu pohybu zverencov.

Tým by boli samy tlačené k spolupráci s dobrovoľníkmi a nestávalo by sa, že odmietajú aj študentov veterinárnej fakulty, ktorí majú záujem zviera venčiť. Zabránilo by sa aj takým prípadom, keď by útulok len poberal platby od obcí za psy, ktorým by potom nebol schopný alebo ochotný dať zodpovedajúcu starostlivosť a v záujme utajenia vnútorných pomerov by psy nemali žiadnu šancu na nájdenie nového domova. Ďalší problém je strach z úrazu venčitele. Ak podpíše venčitel zodpovednosť za zverené zviera a to, že ho vonku na vlastné nebezpečenstvo, tak, ako sa to robí bežne v niektorých útulkoch spolupracujúcich s verejnosťou, prípadne by venčitel zviera venčil s košíkom, nemalo by byť ani toto prekážkou. Ak útulky venčenie s ľuďmi nechcú, mali by mať používané výbehy, kde by sa každé zviera malo možnosť aspoň hodinu denne prebehnúť, aby u nich nedochádzalo ku kotcovému syndrómu. Je smutné vidieť u útulkov výbehy s vysokou, nezdupanou trávou, kam sa nikto neobťažuje vypustiť za celý rok žiadneho psa.

Mesto by podnetov programy malo podporovať činnosť útulku a jeho aktivity, na mestských stránkach zverejňovať informácie o útulku a prepojenie na jeho stránky, malo by vyčleniť fond pre aktivity útulku, ako je napr. Voříškiáda, Útulekfest, Dni otvorených dverí a pod.

Malo by dôjsť k zmene označenia zvieraťa v zákone ako veci a sprísniť tresty za týranie zvierat. Ak majitelia týraných zvierat a prevádzkovatelia nehumánnych zariadení dostávajú len smiešne finančné čiastky, podmienečné tresty alebo ani to nie, je to naozaj výsmech a nie trest, ktorý páchateľa takého činu odradí.

Niekoľko rokov sa venujem problematike útulkových psov a môžem konštatovať, že medzi útulky sú priepastné rozdiely a vždy je to v ľuďoch, ktorí útulok vedú a v ňom pracujú. V niektorých sú ozajstní profesionáli, ktorí vedia jednať ako s ľuďmi, tak sa zvieratami a naozaj im záleží na tom, aby sa zviera malo dobre a dostalo novú šancu. Bola by som veľmi rada, aby to tak bolo všade a zvieratá v útulkoch ubúdalo.

Text: Dana Bočková

Poznámka: Okrem Národného registra, ktorý je v článku zmienený, existujú ešte ďalšie registre, ako je napr. Centrálna evidencia zvierat a vecí v SR, ktorá funguje už od roku 1996. Registruje mikročipom označené zvieratá (nielen psy, ale aj mačky, fretky a ďalšie zvieratá) a veci (napr. bicykle a pod.). V Centrálne evidencii zvierat a vecí SR je k dnešnému dňu (15.9.2009) zaregistrované 157 128 záznamov. Internetové stránky sú pre vyhľadávanie dostupné 24 hodín denne, sú hojne navštevované a využívané. Ak sa túlavé zvieratá dostanú do niektorého z útulkov, pracovníci útulku ihneď môžu na našich stránkach identifikovať, komu psík patrí, kontaktujú majiteľa a dohovorí sa s ním na ďalšom postupe (ak je teda psík očipovaná a zaregistrovaný).

Registrácia vykonávame bez dlhých čakacích lehôt (akonáhle k nám dorazí registračný formulár i platba), zmeny v záznamoch (napr. Zmena bydliska, tel. Čísla a pod.) Vykonáme na požiadanie okamžite a zadarmo.

Na jar sme začali nový projekt na pomoc psím útulkom. Na našich internetových stránkach http://zvirata.identifikace.cz/cms/nabidka-psi môžu teraz útulky zadarmo prezentovať svoju ponuku psíkov. Veríme, že táto prezentácia privedie do útulkov ďalších záujemcov a opustenie psíci nájdu svoj nový domov.

Miroslava Michálková
DATAK, sro