Čo je to stres?

Slovo stres pochádza z angličtiny a znamená "tlak". A nemá vôbec nič spoločné s niečím negatívnym. Všetko, čo sa okolo nás as nami deje, teda všetky podnety, ktoré prichádzajú ako zvonka alebo zvnútra, na nás pôsobia a zapríčiňujú viac alebo menej silný stres. Určitú dávku stresu potrebuje každý z nás. Ale kde je tá hranica, kedy už je toho trochu moc?

Po prvé, telu je v princípe úplne jedno, či to, čo nám spôsobuje stres, je niečo bezchybného, alebo niečo zlé. Reakcie, ku ktorým v tele dochádza, sú proste vždy tie isté. Neexistuje teda v zásade žiadny pozitívny a žiadny negatívny stres, ale len príliš málo, dosť a príliš veľa stresu. Alebo inak povedané: podnecujúce a zaťažujúce stres.

stresory

Nazývame tak podnety, ktoré na nás pôsobia zvnútra alebo zvonku. "Vnútorné" stresory sú napríklad pocit bolesti, ale aj neobyčajné pocity šťastia. Či stresory vyjdú z nás samotných, teda zvnútra, alebo prídu zvonka, je telu vlastne jedno. Reakcie, ku ktorým potom dochádza, sú vždy rovnaké. Chtiac nechtiac však telo rozlišuje medzi tzv. "Dobrými" a "silnými" stresory, a svoje reakcie tak ako tak odmeriava v dávkach podľa kvality. Avšak aj veľmi veľký počet viac alebo menej drobných stresorov môže vyvolať mocné reakcie, keď nasledujú veľmi rýchlo za sebou a / alebo trvajú zvlášť dlho.

Čo sa deje v tele?

Každá, hoci drobná, stresová reakcia uvedie do chodu veľmi komplikovanú chemickú reakciu. Značné množstvo orgánov je určitou oblasťou mozgu donútené k tomu, aby vyplavilo určité (stresové) hormóny, ktoré opätovne vedú k určitým reakciám v tele. Ako jednoduchý príklad si uvedieme adrenalín. Ten sa okrem iného stará o to, aby srdce tĺklo a drží krvný obeh v chode. Vždy, keď sa namáhame, pretože musíme napríklad bežať rýchlejšie, vypustí naše telo viac adrenalínu a srdce bije mocnejšie a rýchlejšie. Adrenalín sa spotrebováva a musí sa vždy znovu obnoviť, aby bol stále k dispozícii. Ak sa ho v tele nachádza príliš veľa, postará sa komplikovaný systém o to, aby nebol produkovaný žiadny ďalší (zjednodušene povedané). Avšak v určitých situáciách musíme jednoducho prekonať sami seba, aby sme prežili. Toto príroda zariadila naskrz chytro.

Uveďme príklad (očami psa - malého teriéra).

"Dajme tomu, že je mi Carlo od naproti naraz v pätách. S ním si naozaj neradno niečo začínať, to vám poviem. Vyniká nado mnou vo všetkom, okrem behu. Behať viem lepšie ako on. Ha! Keď teda pobežím od Carla preč a moje malé zvieracie srdce bude divoko búšiť, potom mi adrenalín zachraňuje život. Keď sa potom po niekoľkých stovkách metrov otočím a zistím, že to Carlo vzdal, postará sa moje telo obmedzením produkcie adrenalínu o to, že sa opäť upokojím. Tak sa môžu moje orgány, zvlášť srdcia, zase zotaviť. Nemôžem predsa natrvalo bežať stále na plné obrátky, na to nie som stavaný. Keď ale, zatiaľ čo sa otáčam, pobežím ďalej a pritom bohužiaľ prehliadnem blížiace sa autobus, potom je absolútne životne dôležité, aby si moje telo povedalo: "Kašlem na odpočinok! Beží sa ďalej! "A to napriek tomu, že moje orgány budú obnoveným hormonovým kokteilom natoľko zaťažené, že by mohli utrpieť vážnu ujmu. Čože je zaujíma, či eventuálne raz umriem o rok skôr, keď už teraz vbehne pod autobus? "

Ustavičný alebo silný stres telo preťažuje

Keď sú od tela vyžadované také vrcholové výkony len občas, nie je to vôbec zlé. S tým sa organizmus dokáže porovnať. Inak to vyzerá, keď k takýmto situáciám dochádza neustále. Potom sa neustály vrcholový výkon postará o to, že sa celý systém v tele tomuto stavu prispôsobí a tým pripustí, aby sa do krvi trvale vylučovali stresové hormóny a tým sa postarali, aby zmysly, svaly a orgány behali trvalo v turbulencii. Viete si iste predstaviť, že tento stav k uvoľneniu organizmu vôbec neprispieva, ale ho naopak veľmi vyhecuje a robí vznetlivým. Odbúravané popr. už nie viac produkované sú stresové hormóny predovšetkým vtedy, keď telo odpočíva. Starajú sa o to, aby sa systém regeneroval a my sa mohli zotaviť. Čím viac je prítomné stresových hormónov, tým ťažšie je tento pokoj nájsť.

Reakcia na stres

Čím viac sa stresových hormónov v tele nejakého živého organizmu nachádza, tým menej jasne dokáže dotyčný myslieť. Keď potom dôjde k stresovej reakcii, stane sa v mozgu niečo veľmi zaujímavé. Tu je na mieste upozorniť, že za rozváženia rokovania zodpovedá veľký mozog. Ten si počína veľmi obozretne a premyslene, a tým pádom robí veľmi málo chýb, až na jednu: je tak strašne pomalý, že v nebezpečných situáciách je stále ešte zamestnaný premýšľaním o situácii, ktorá už dávno pominula. Z tohto dôvodu veľký mozog v určitých situáciách prepína do stresového modu. K tomu ale nedochádza z vlastnej vôle, ale na základe už spomínaného stresového kokteilu. Už vylúčené hormóny a zreteľný príval ďalších stresových hormónov zaktivujú akýsi prepínač, ktorý sa postará o to, že odteraz je u veslá mozoček. A mozoček sa nerozmýšľa, mozoček koná! A síce podľa vždy rovnakých zautomatizovaných spúšťacích mechanizmov. Výhoda pritom úplne evidentne spočíva v jeho rýchlosti. Reaguje vždycky hneď - vysypať hormóny, vypáliť nervové impulzy a je dobre. Tento model sa postará o to, aby organizmus reagoval čo možno najrýchlejšie a všetky svaly, orgány a zmysly boli uvedené do stavu čo možno najvyššej pohotovosti. Aj keď organizmus mnohé funkcie pre práve vzniknutú situáciu vôbec nepotrebuje. Ak teda prevzal réžiu najprv mozoček, deje sa všetko automaticky a rýchlo. Že sa pritom stanú chyby, je jasné. Ale s tými sa počíta, pretože šanca prežiť vďaka rýchlym reakciám a čo možno najväčšiu pripravenosti k výkonu je tu neporovnateľne väčšia, než je tomu s lenivým mozgom.

(Neuro) chemická skutočnosť

Pri stresovej reakcii nejakého organizmu - jedno či človeka alebo psa - sa teda nejedná o premyslené konanie alebo dokonca o zámerné rozhodnutie, ale skôr o chemicky podmienené prepínanie v akýsi druh "modusu prežitie". Len a len holý život platí. Všetky ostatné životné okolnosti, ako dobré správanie, pohodlie, láskavosť a sociality, nielenže nie sú podstatné, ale v tejto chvíli už neexistujú, pretože organizmus si z nich už nemôže viac brať. Lebo to všetko sa nachádza v uzamknutej registratúre "mozgovej kôry" a tým je to nedosiahnuteľné.

Stres vášho psa pri prechádzke

Každý zo psov sa aj na úplne obyčajné prechádzke zápasí s mnohými stresory.

vnútorné stresory

Močový mechúr, ktorý tlačí, črevá potrebujú vyprázdniť a niekedy sa k tomu pridruží aj rôzne bolesť.

vonkajšie stresory

K tomu sa potom pridávajú ešte vonkajšie stresory: početné vôňa, rôzne šramot, cudzie psy, cudzí ľudia, zvieratá, ktoré majú na vodítku obmedzenú voľnosť pohybu a ... majiteľ.

Aký je dôsledok? Napríklad ťahaniu na vodítku!

Pes chce svoje ciele dosiahnuť čo najrýchlejšie, pri tejto snahe sa vodítko napína a už len tento fakt sa postará o viac stresu, pretože so sebou pes musí ťahať ešte svojho pána. Navyše kvôli zařezanému obojku sa mu nedostáva dostatok vzduchu - tým sa stres len zväčšuje ...

Ako na to, aby šiel pes na vodítku v kľude? Kúpte sa knihu Ako naučiť psa, aby nešiel na vodítku, autora Ralfa Lindnera, vydala Grada Publishing as v roku 2013, www.grada.cz .

V príručke nájdete veľa rád a fígľov, ktoré vám zaručene pomôžu.

Anotácia knihy: Šklbe váš pes každú chvíľu za vodítko, vlečie vás na prechádzke za sebou smerom, ktorým chce on, a nie vy? Z venčenie je nepríjemná povinnosť a pomyslenie na pekné vychádzky prichádza navnivoč kvôli neustálemu ťahanie? Neviete si rady a len bezmocne sledujete, ako si robí vonku, čo chce? Potom by ste si mali prečítať túto knihu. Je plná dobrých rád a premyslených metód, ako naučiť psa, aby sa správal tak, ako má. Tieto rady vtipne udeľuje v týchto veciach nesmierne zbehlý odborník, teriér Bertík. Zo svojho psieho pohľadu najlepšie vie, čo psy ťahaním za vodítko svojmu pánovi vlastne oznamujú, prezrádza, kde sa majitelia psov najčastejšie dopúšťajú chýb, určuje pravidlá, ktoré by mali obe strany dodržiavať, krok za krokom medzi nimi buduje vzťah plný porozumenia. Kniha je plná farebných návodných fotografií a schém.