Dedičnosť sfarbenie srsti u psov so zameraním na plemeno Cane Corso

V priebehu domestikácie vlka, ktorá začala pred 40 000 rokmi, bolo postupne vyšľachtené približne tisíc dnes známych plemien psov, pričom väčšina z nich vznikla v priebehu niekoľkých posledných storočí. Všetky plemená vznikla príbuzenskej plemenitby. Vývoj druhu prebiehal miliónmi rokov a výsledkom prírodného výberu bola šedá farba vlka, ktorá najlepšie umožňovala prežitie v prírode. To sa však pôsobením človeka zmenilo. Pri šľachtení plemien psov sa prírodný výber neuplatňoval. Farbu a ďalšie vlastnosti ovplyvňovali chovatelia. Z pôvodnej šedej vzniklo niekoľko variácií, ktoré by pri pôsobení prírodného výberu vôbec nemali šancu prežiť. Bohužiaľ nezodpovedné kríženie viedlo aj k vzniku plemien, ktoré sú zaťažené toľkých vadami, že nie sú schopné kvalitného života.

Komplikovaná genetika sfarbenie

Prvé vedecké práce zaoberajúce sa farbou srsti psov sa objavili už na začiatku minulého storočia. Prvé genetické štúdie boli publikované v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Genetika sfarbenie srsti u psov je pomerne komplikovaná. Do súčasnosti bolo popísané 12 lokusov (oblasť na chromozóme, kde je umiestnený konkrétny gén) zodpovedajúcich za sfarbenie, z ktorých tri určujú základnú farbu srsti. Na niektorých lokusov sú pritom umiestnené rôzne formy génu, teda alely, pričom medzi jednotlivými alelami je vzťah dominancie a recesivity. Zároveň sa medzi jednotlivými lokusy uplatňuje princíp epistáze, čo v genetike znamená, že jeden lokus potláča prejav lokuse iného. Sfarbenie srsti ovplyvňujú dva pigmenty: eumelanín, ktorý zodpovedá za hnedý až čierny pigment, a feomelanín, ktorý zodpovedá za svetlý hnedočervený a červený pigment. Ako jednotlivé lokusy ovplyvňujú vznik základných farieb, je prehľadne zhrnuté v priloženom schéme (Obr. 1).

Obr. 1: Hierarchia lokusov určujúcich základné sfarbenie psov

Zo schémy vyplýva, že jednotlivé lokusy majú medzi sebou určitú hierarchiu a farbu určuje ten lokus, ktorý je hierarchicky najvyššie. V tomto prípade je najvyššie lokus E, ktorý je zodpovedný za distribúciu eumelanínu a feomelanínu. Recesívna alela na tomto lokuse spôsobuje zastavenie produkcie eumelanínu a teda zastavenie produkcie tmavej farby. Iná alela na tomto lokuse utvára tzv. Melanistickou masku (čierno sfarbenú papuľu). Pokiaľ pes nemá dve recesívne alely e (ktoré určujú červené sfarbenie), je farba psa ďalej ovplyvnená lokusov K. Alelická variant tohto lokuse, konkrétne dominantný variant, určuje čiernej a žíhané sfarbenie. Ak sa lokus u jedinca vyskytuje iba v recesívny variante, je sfarbenie ďalej podmienené lokusov A. Následne na základe dominancie a recesivity jednotlivých alelických foriem lokuse A vznikajú sfarbenia v plavej (žlté), šedej, čiernej s pálením a v čiernej variante.

Okrem lokusov zahrnutých v uvedenej schéme sa na farbe podieľa celá škála ďalších lokusov a ich konkrétnych alelických variantov.

rizikové farby

Je však nutné spomenúť, že niektoré farby, najmä tie vzácne, so sebou môžu niesť riziko vzniku genetickej choroby. To ale v žiadnom prípade neznamená, že ku genetickým chorobám dôjde vždy, len sa významne zvyšuje riziko. Riziko ochorenia sa navyše významne líši u rôznych plemien. S bielym sfarbením sa napríklad môže spájať hluchota psov. Mutácie spôsobujúce biele sfarbenie môže mať súčasne za následok nedostatočný vývoj vnútorného ucha, kvôli čomu dochádza k čiastočnej alebo úplnej strate sluchu. Obdobným príkladom je sfarbenie merle, ktoré môžeme vidieť napríklad u Šeltia. Spoločne s týmto sfarbením sa totiž môže dediť tiež hluchota a zrakové vady. Podobne sú na tom psi modrého a šedého sfarbenia, u ktorých sa spoločne so sfarbením môže dediť syndróm lysosťou, ktorý spôsobuje rednutie a stratu srsti a s tým spojené kožné problémy, ako tvorba vriedkov alebo šupinatenie pokožky. Je preto dôležité, aby chovatelia týchto psov konali zodpovedne a psy nechali pripúšťať s rozvahou. Napríklad u merle sfarbenia sa totiž pri krížení dvoch merle jedincov môže narodiť šteňa tzv. ,, double-merle '', u ktorého môže dôjsť k prehĺbeniu sluchových aj očných ťažkostí. Ak sa teda chovatelia rozhodnú svojho merle maznáčika pripustiť, mali by psa či suku najskôr geneticky otestovať, aby predišli vzniku potomstva s ťažkými chybami obmedzujúcimi život ich i život ich majiteľa. Vykonanie genetického testu je vhodné vždy, keď sú krížené jedinci so sfarbením, kde je zvýšená pravdepodobnosť vzniku geneticky prenosné choroby.

Dedičnosť sfarbenie u plemena Cane Corso

Plemeno Cane Corso má dlhú históriu siahajúcu až do staroveku. V polovici minulého storočia ale takmer vyhynulo. Záchrana plemena prebiehala od polovice minulého storočia v Taliansku. Plemeno bolo uznané ako národné talianskej plemeno v roku 1994. Svetová kynologická federácia (FCI) ho uznala až v roku 2007. Cane Corso je v súčasnej dobe jedným z najobľúbenejších plemien a počty psov tohto plemena neustále stúpajú. Na medzinárodných výstavách je najviac zastúpené zo všetkých molossoidných plemien a zvyčajne patria medzi 15 plemien s najväčším počtom vystavovaných psov.

U Cane Corso sa bežne vyskytuje celý rad farebných variácií - čierna, černožíhaná, pásikavá, žltá, sivá a šedožíhaná. Dedičnosť sfarbenie bola u tohto plemena prvýkrát popísaná našej výskumnou skupinou pracujúci v ZOO Tábor a bola publikovaná vo vedeckom časopise BMC Genetics1. Celkom boli analyzované údaje o farbe u 23 271 psov. Výsledky sú zhrnuté do prehľadných grafov (na konci článku). V štúdii sa hodnotila kríženie nielen psov rovnakých farieb, ale aj všetkých možných farebných kombinácií. Výsledky sú užitočným nástrojom pre chovateľov, ktorí chcú mať v potomstve psy konkrétne farby. Z uvedených grafov je zrejmé, že ani pri krížení dvoch rovnako sfarbených psov nemáme istotu, že celý vrh bude sfarbený po rodičoch. Toto môžeme zreteľne vidieť na kríženie žíhaných psov, kde farbu po svojich rodičoch zdedia 60% šteniat. U černožíhané varianty farbu po rodičoch nezdedí ani polovica potomstva. Väčšine potomstva ale zostane žíhaný motív, len v inej farebnej variante. Naproti tomu máme veľkú pravdepodobnosť, že krížením žltých psov získame šteňatá rovnaké, teda žltej, farby. Sfarbenie vrhu je teda určené práve genetickou výbavou, ktorú majú ich rodičia, ako už bolo opísané vyššie. Hierarchiu lokusov určujúcich sfarbenie potom môžeme pozorovať na výsledkoch krížení rôzne sfarbených jedincov. Z grafov je zrejmé, že niektoré farby môžu byť potlačené alebo naopak potláčať farby iné. Cieľom je chovateľom priblížiť pravdepodobnosť úspechu pri zacielenie na určité sfarbenie potomstva a zároveň poradiť, aké farebné kombinácie sú vhodné pre kríženie za účelom dosiahnutia požadovanej farby u čo najväčšej časti potomstva.

Tento článok je populárny verzií vedecké publikácie Inheritance of coat colour in the cane Corso Italiano dog. Autor: Korec, Evžen a kol .. Publikované v BMC genetics, 2019, 20.1: 24.

Text: RNDr. Evžen Korec, CSc., Riaditeľ ZOO Tábor, predseda Cane Corso klubu ČR

Foto: Aristocrat Korec Corso, archív RNDr. Eugena Korca, CSc.

Príloha: Sfarbenie dedičnosti na základe sfarbenia rodičov