Existencia záhadného zvieraťa potvrdená

V posledných niekoľkých rokoch sa šírili internetom správy o výskyte neznámeho zvieraťa zvaného Chupacabra (El Chupacabras), teda v slovenčine "Chupacabra", opradeného všelijakými poverami a mýty. Názov Chupacabra má pôvod v španielskych výrazoch ( "chupar" značí "vysávať", "cabra" značí "koza"), teda v doslovnom preklade "Chupacabra" znamená čosi ako "vysávač kôz", pretože tento tvor je obviňovaný z toho, že z ním zabitých zvierat vysáva krv.

Podľa očitých svedkov sa mal tento tvor, ktorý sa len výnimočne odvážil zaútočiť na človeka, podobať psovité šelme sa žiarivými očami a tlamou vybavenú hrozivými očné zuby. Správy o jeho výskyte prichádzali najprv z Portorika, Nikaraguy a Mexika, postupne sa však objavovali aj v Spojených štátoch, kam sa tento živočíšny druh zrejme rozšíril. A reakcie odborníkov? Podľa väčšiny zoológov bola Chupacabra holým nezmyslom a verejne vyhlasovali, že všetci, ktorí sa riadia zdravým sedliackym rozumom, musí ako oni nutne dôjsť k záveru, že Chupacabra neexistuje.

Obrázok Chupacabra, do ktorého sa premietali výpovede očitých svedkov.

V poslednej dobe sa však začali na internete objavovať ako fotografie nájdených stôp záhadného zvieraťa a ich odliatky, tak i celý rad videozáberov podivného tvora, zhotovených Američanov v niekoľkých federálnych štátoch. Záhadné zviera nenafilmovali len lovci a farmári, ale aj policajti. Pričom najčastejšou výskyt tohto predátora bol hlásený z Texasu. A vyjadrenie texaských zoológov k týmto dôkazom? Inu, nič nové pod slnkom - veď je to kojot s prašivinou.

Je pravda, že v latinskoamerických krajinách bola spočiatku Chupacabra v senzáciechtivých médiách opísaná ako bipedální tvor, podobajúci sa akýmsi zmutovaným upírom (niekedy dokonca s krídlami), ktorý v noci útočil na domáce zvieratá, z ktorých údajne vysával všetku krv. Bádateľom však bolo jasné, že takéto rozprávky nemajú s realitou nič spoločné, aj keď o existencii predátora nepochybovali, pretože ju potvrdzovala mŕtve zvieratá s rozervaným hrdlom, nájdená v blízkosti ľudských sídiel v miestach, kde sa doteraz žiadne šelmy nevyskytovali. Neskôr rôzni bádatelia nachádzali stopy neidentifikované šelmy, ktorá preukázateľne nechodila po dvoch, ale po všetkých štyroch. V Nikarague potom Chupacabra zastrelil 25. augusta 2000 farmár Jorge Luis Talavera. Ťažko poranený tvor dokázal ešte utiecť, ale jeho pozostatky boli neskôr objavené a doručené na Universidad Nacional Autónoma de Nikarague v meste Leon. Univerzita oznámila, že pozostatky zodpovedajú psovité šelme. Miestnych obyvateľov takýto záver vedcov pobúril a trvali na tom, že zamestnanci univerzity zamenili originálne Chupacabra za psa. Dr. Edmundo Torres, prorektor a vedúci vedeckého výskumu univerzity v Leonu poprel, že by k niečomu takému došlo. Zároveň tiež uviedol, že ako pitva zastreleného zvieraťa ukázala, jedná sa v prípade Chupacabra o nový druh. Nehovoril teda o kojoti, ani o jeho škvrna.

Prašivina psovitých šeliem, podobne ako prašivina ostatných zvierat, je utrpelo roztočom Kožník, ktorý v koži cudzopasí. Hoci je táto choroba známa už od roku 1174, kedy jej podstatu odhalil maurský lekár Avenzoar au psa ju opísal roku 1812 Gohier, nevie o nej spravidla laik takmer nič, prípadne vie len veľmi málo. Na čo však mnohokrát ortodoxnej skeptik, vyhlasuje Chupacabra za prašivého kojota, spolieha.

Na človeku cudzopasí kožník tukový (Demodex folliculorum) a kožník mazový (Demodex brevis). Sú slabo patogénne na rozdiel od niektorých kožníkov cizopasících na zvieratách, ako napr. Kožník psie (Demodex canis), ktorý spôsobuje demodikózu psov. Teda to, čo má byť podľa skeptikov prípadoch u Chupacabra. Pri premnožení roztočov vo vlasových vačkoch (odkiaľ vyrastajú chlpy) dochádza k vylysání okrskov kože. Na nich sa často objavuje začervenanie (erytém) a tvorba šupín. Postihnuté miesta bývajú spravidla ostro ohraničená, aj keď niekedy môžu byť okraje neostré. Obyčajne tu dochádza k sekundárnej bakteriálnej infekcii s tvorbou pustúl (pľuzgierikov) a chrást (chrást) a tiež k rôzne silnému svrbenie. Avšak ani jeden zo skeptických expertov, ktorí Chupacabra považujú za kojota postihnutého prašivinou, laickej verejnosti nevysvetlil, prečo že sa Chupacabra, na rozdiel od prašivých kojotov, tak intenzívne nedrhnúť. Pri silnom svrbenie, spôsobenom roztoče, sa totiž žiadny kojot (ale ani pes) v prípade, keď sa už kožné zmeny prejavili difúzne alopeciou (stratou srsti) prakticky po celom tele, neubráni tomu, aby sa zúfalo nedrbal.

Každý americký lovec či farmár si je dobre vedomý toho, že zviera postihnuté rozsiahlu Prašivú je vážne choré. Tak ako u iných psovitých šeliem sa v dôsledku tohto ochorenia znižuje plachosť chorých kojotov, dochádza u nich k strate telesnej kondície, chudnutie a úhynu. Čo však nehrá s pozorovaním Chupacabra, ktorá nielenže nestráca plachosť, ale býva aj v dobrej telesnej kondícii. A ako k tomu dodávajú pozorovatelia znalí tunajšej prírody, väčšina prašivých kojotov sa "sotva vlečie", nikdy nebehá veľkou rýchlosťou, nieto pri nejakom vytrvalostnom behu. Naproti tomu keď farmári prenasledovali záhadného predátora po pastvinách v terénnom voze, začal im unikať rýchlosťou vyššou ako 50 kilometrov za hodinu. Navyše pri bližšom pohľade Chupacabra svojím vzhľadom skôr ako kojota pripomína peruánskeho naháča, teda psie plemeno pôvodom z Peru, ktorého charakteristickým znakom je absencia srsti, ktorá je spôsobená mutáciou génu FOXI3 ovplyvňujúceho vývoj srsti a zubov počas embryonálneho vývoja (dohady vyvolali u pitvaného tvora aj jeho žiarivo modré oči). Treba podotknúť, že peruánsky naháč je dobrý a vytrvalý bežec, dosahujúci vysokých rýchlostí. Naproti tomu pri generalizovanej forme uvažovanej demodikózy, keď zviera už stráca väčšiu časť svojej srsti, prechádza ochorenie v tzv. Pododemodikózu, ktorá zasahuje medziprstie. Ide o najhoršie, značne bolestivú formu ochorenia, ktorá potom zviera výrazne obmedzí v pohybe. Teda hypotéza kojota s generalizovanou formou demodikózy, uhánějícího pred farmárom päťdesiatkilometrovou rýchlosťou, sa nezdá byť, ako sa u nás hovorí, to pravé orechové.

Aj keby azda kojot prišiel o všetku svoju srsť v dôsledku chrastavosti, nemôže k tomu dochádzať v priebehu niekoľkých dní, pretože pôjde o postupný, zdĺhavý proces. Pre kojota, ktorý by takto prišiel o všetku srsť, je potom ťažké (na rozdiel napr. Od spomínaných peruánskych naháčov) regulovať telesnú teplotu, preto by tiež úplne holý kojot s prašivinou vo voľnej prírode neprežil chlad zimných mesiacov. To by však tiež nemohli lovci alebo farmári sporadicky sa vyskytujúceho úplne holého kojota v danej lokalite pozorovať aj niekoľko rokov. Všetky takéto nezrovnalosti potom predstavovali pádny dôvod na odmietnutie hypotézy, ktorá bola navrhovaná skeptikov. Ale môžete si tipnúť, aká že bola reakcia zodpovedných úradníkov štátnej správy: Jedná sa o omyl pozorovateľov. Chupacabra nie je než výplodom ľudskej fantázie. Predstavuje púhy mýtus, adekvátne rozprávkam o existencii severoamerického Bigfoot ...

Nakoniec sa do celej záležitosti vložila Phylis Canionová, pragmatická a popravde energická dáma s akademickým vzdelaním. Dr. B. Phylis Canionová, ND (Cuero, Texas) nepatrí len medzi odborníkmi v oblasti výživy, ale je tiež sama farmárkou. Aj ona zažila vyčíňanie Chupacabra, ktorá zabili zvieratá z jej chovu. Preto sa tiež Dr. Canionová nemienila zmieriť sa stupídnym tvrdením zástupcov štátnej správy, že na území Texasu žiadne zoológov nepopísané zviera, zvanej Chupacabra, nežije.

A tak predovšetkým vďaka doktorke Čániová dnes na záberoch z dokumentu, odvysílaného televíznou stanicou National Geographic Channel, na vlastné oči môžeme uvidieť podivné zviera z Texasu, ktoré by podľa úradníkov štátnej správy nemalo vôbec existovať.

Text: Karel Wágner, http://karelwagner.blog.idnes.cz