SK
CZ
PL
Forestová zbohom
Neviem, čím začať ... Ako vyjadriť ľútosť, pocit bezmocnosti a podivnú tieseň tam niekde hlboko vnútri. Keď som videla nebohého Foresta ležať nehybne v klietke, zovrelo sa mi hrdlo úzkosťou. Ležal na boku v neprirodzenej polohe, v tú chvíľu sa mi chcelo kričať a vyhŕkli mi slzy do očí. Nemohla som sa vôbec nadýchnuť az úst mi vyšlo tlmené: "prosím, nie!"
Vedela som, že prišlo niečo, čo som niekde v kútiku duše cítila, ale absolútne som si nič také nepripúšťala. O to väčšie to bol šok. Bože, keby človek dopredu vedel, čo bude, urobil by snáď niečo inak? To asi nie, pretože všetko je tak, ako má byť, ale zakaždým prichádza rovnaké myšlienky, obavy, nepochopenie. Bohužiaľ, smrť naozaj nemožno len tak pochopiť.
Hľadala som niečo, čoho by som sa mohla chytiť a mohlo to byť v danú chvíľu skutočne čokoľvek. Bolo mi ťažko, musela som rýchlo na vzduch, nikde na blízku nebol nikto, komu by som tú hrôzu vo svojich očiach mohla jedným zúfalým pohľadom odovzdať. Možno to tak ale nakoniec bolo lepšie, sama neviem. Hlavou mi stále dookola prebiehala myšlienka, že už nikdy nechcem nájsť zvieratko bez života. Toto ma totiž skutočne desí, dokonca tuším, že som možno dobrovoľným sprievodcom medzi životom a smrťou. Ja, ktorá neviem zatiaľ smrť pochopiť, som sa stala jej súčasťou. My všetci sme súčasťou života i smrti.
Chvíľočku po tom, čo som našla Foresta bez života, som s kocúrikom vyrazila na veterinu. Volala som tu desivo šialenú správu Michalovi aj Markéte a zúfalo som v šoku vysvetľovala, čo sa vlastne stalo. Hľadala som v tú chvíľu pomoc.
Spomínam na to, keď sme Foresta prijímali do útulku. Vyšetrenie na veterine potvrdilo celkovej zanedbanie. Kocourek mal zhnitý chrup, zlé obličkové hodnoty, bol veľmi silno začervenia a navyše starý. Podstúpili sme všetky kroky na to, aby mohol byť ošetrený. Po infúziách hodnoty obličiek úspešne poklesli a veľmi jemné odčervenie vyhnalo z tela veľa červov. Lenže osud je predsa len nezvratný, to my už vieme, či už sa snažíme akokoľvek.
Starý mohutný kocúrik Forest silne pripomínal utrápených zvieratko úplne rezignujúca na ďalší život. Tak nejako by som ho bližšie opísala. Obrie kocúrik úplne bez energie oddane čakajúce až príde túžobne očakávaný koniec. A skutočne to tak bolo, pretože niečo na ten spôsob som naozaj naplno vnímala od prvej chvíle. Strašne moc by som chcela vedieť, čo sa Forest preháňalo hlavičkou. Vnímam, že sme všetko cítili rovnako. Vnímam, že sa moje myšlienky miešali s myšlienkami patriacimi kocúrikovi Foresta.
Forest nám dával jasne najavo, že žiadne násilie v zmysle liečby nestrpí, akoby presne vedel, že už ďalšie zúfalé trápenie nemá zmysel. Vedel veľmi dobre, že prichádza jeho čas a čoskoro odíde za dúhový most. Kocourek, ktorý sa dokázal do krvi biť, ako veľmi odmietal liečbu, bol na druhú stranu anjelikom. Bol plný radosti a krásne zaškriekala, keď sme ho hladili. Bol strašne veľa vďačný, absolútne oddaný as našimi dušami spriaznený. Vnímam celkom jasne jeho radostné pískanie, keď vedel, že nesieme jedlo. Pískal ako malá mačička, pritom to bol urastený a statný kocúr. Či už s vami zvieratko žije mnoho rokov či len pár dní, to nie je vôbec podstatné, pretože vždy úplne presne poznáme každý jeho pohyb, pamätáme si detaily a v hlave nám zostávajú úplnej maličkosti - také tie nepodstatné a napriek tomu absolútne úchvatné. Tešila som sa, až bude voľný, až nebude na karanténe. Chcela som mať Foresta časom v kuchyni, ale akoby mi tam nezapadal. Je celkom možné, že práve preto, že som vnímala smrť tiež, ale nepripúšťala som túto situáciu priamo.
Je mi to všetko tak ľúto, tak moc ľúto, že vôbec netuším, ako najlepšie vyjadriť svoje pocity. Vidím stále pred očami väzenia v podobe karanténnej klietky - toľko potrebné, aby nedochádzalo k nechceným nákazám medzi mačičkami. Vidím stále pred očami, ako drasticky musel byť kocúrik na veterine uvedený do ľahulinkého spánku s náhubkom na nosa, to aby mohol kvapkať toľko nutnú životodarnú tekutinu v podobe infúzie. To preto, aby mu bolo lepšie. To preto, aby sme zrejme vyhrali už vopred prehraté? Lenže, čo bolo v tej chvíli vlastne správne? Cez všetky zdravotné príkoria, viem úplne presne, že sme postupovali presne tak, ako by sme postupovali zakaždým. Akékoľvek výčitky sú preto absolútne zbytočné.
Milovaný fores, spomíname!
Čo by asi povedal Forest, keby mohol hovoriť?
Prestal som veriť v dobro ľudí, jeden taký človek ma totiž v tej najťažšej životnej situácii opustil a vyhodil tam, kde som to vôbec nepoznal. Bol som hladný, vonku bola zima, plakal som. Netrvalo dlho a vážna choroba sa prihlásila o slovo. Mačky, ktoré tu tiež bývali, ma odmietali, bili ma, odháňali od jedla a často ma trhali do krvi. Časom som si zvykol, čakal som, čo na mňa zostane, dával som si veľký pozor.
A čo naviac? Diali sa u nás veci, o ktorých sa verejne nehovorí, o ktorých vie len tí, ktorí sa u nás v osade zdržiavali. Tí, čo si hovoria ľudia, nás nakladali do áut a odvážali do lesa. Všetci mačacie kamaráti sme sa báli, kedy prídeme na rad práve my, boli sme im totiž na obtiaž. Že ste to nevedeli? Tak teraz už to viete, presne toto sa u nás v osade totiž dialo. Možno som mal byť odvezený do lesa ja, aby silnejší z nás dostal šancu v osade prežiť. V lese totiž nebola na prežitie vôbec žiadna naděje.Jediný, kto s nami skutočne súcitil a miloval nás, bola starenka, ktorá nás chodila kŕmiť, bolo to tak moc úprimné, až mi vlhnú oči pod náporom sĺz.
Keď som sa dostal do útulku, snažil som sa páníčkům povedať, že už sa nemusí snažiť, že aj keď všetko vyzerá hoci by máličko nádejne, napriek tomu sa čoskoro rozlúčime. Páničkovia ale pochopili až potom. Panička, ktoré by som konečne získal pre ďalší spokojný život, som musel tak skoro opustiť. Ja to vedel, oni len tušili. Hoci by veľmi krátka chvíľa strávená v teple útulku s plnou mištičkou pre mňa znamenala veľa. Prečo? Nemusel som totiž naposledy vydýchnuť v mrazoch na snehu, ale zomrel som obklopený láskou a vierou, že sa aj my mačky môžeme mať raz lepšie.
Za kocúrika Foresta a všetky opustené mačičky,
Kristýna
Text: Kristýna Kacálková
OS Srdcom pre mačky