SK
CZ
PL
František Dobrota - rodák z blízkej dediny
Volám sa František, som už starý, a preto by som vám chcel vypovedal svoj neľahký životný príbeh potulného kocouřího dobráka. Rád by som, aby tu raz za mnou zostala spomienka na nezabudnuteľného kocúrika, ktorým bezpochyby som.
Písalo sa leto roku 2012, cítil som, že už dlho vekom a stretnutiach nevydržím. Vek už dlhšiu dobu klepalo na dvere, závraty na seba nenechali dlho čakať a navyše sa dostavila srdcová slabosť. Jedného dňa som stratil rovnováhu, spadol do priekopy a zostal na mieste ležať. Popravde, bolo mi neskutočne zle, mal som veľký smäd a voda nikde. Má ušká zachytila vzdialený piskot detí a hudbu z ampliónov. Niečo mi hovorilo, že je tu opäť púť, ktorá sa rok čo rok u nás v dedine opakovala. Bol som doslova kosť a koža, kocúrik na rozsypaniu. Hlavou sa mi rojili myšlienky a spomienky na mladosť, kedy som bol ešte statný a silný kocúr bojovník. Náhle som však upadol do bezvedomia a akoby som sa vrátil o pätnásť a možno aj viac rokov späť ...
... Zjavil sa mi celkom jasný obraz. Ležal som spoločne so svojimi súrodencami u svojej mačacie mamičky a sála plnými dúškami materské mlieko. Mamička bola krásna, mala bielu hlavičku a špicatý noštek. Na labkách a telíčku sa jej vynímali murované fliačky. Mal som veľa súrodencov - malých chlpatých guličiek. Naučili sme sa batoliť a následne i behať. "František, kam zase ideš, vráť sa späť, môže sa ti niečo stať," kričali na mňa často mamka. Zvedavosť však bola silnejšia a raz som sa skutočne stratil. Cesta domov sa navždy uzavrela. Ako už to navyše na dedinách býva, nikto z dvounožci ma nechýbal ani nehľadal. Keď si spomeniem, čo nám porozprávala mamička, je mi clivo na duši, neboli sme totiž rozhodne jej prvé detičky, to sa vie. Mamičkino rozprávanie bolo veľmi smutné, to keď nám farbisto opisovala, koľkokrát pre rôzne choroby prišla o naše starších súrodencov. Mačičiek bolo na vsi veľmi veľa, a preto nikomu nevadilo, že umierame, strácame sa a trpíme.
Musel som si pomaličky zvykať na život opusteného samotára, bolo to ťažké. Plakávali som často pred vrátkami domov, ale nikto akoby môj nárek nepočul. Časom som vytušil, že slávni tvorovia, ktorí si hovoria ľudia, mi rozhodne nepomôžu, ba naopak, utŕžil som od nich pár poriadnych kopancov - aj vodu na mňa vyliali. Rezignoval som. Nasadil som si masku pravého pouličného tuláka a Tušice všetko iné len nie dobré, svoj život som zasvätil boju o prežitie. Naučil som sa veľmi skoro vnímať tiene a nebezpečenstvo. Naučil som sa rozlišovať zvuky ulice. Vedel som, kedy prichádza zlo a vo dne v noci som sa riadil predtuchami a skrýval som sa. Časom som objavil miesta, kde sa dalo nájsť niečo na jedenie. U košov a v okolí odpadkových košov toho bolo zohnať celkom dosť. Na blízkej benzínke som si tiež našiel miesto určené na žobranie.
Kúsok od našej dediny viedol hlavný ťah na Prahu. Bál som sa však tieto miesta prebiehať, nikdy som sa na druhú stranu neodvážil a to som patril k veľkým hrdinom v časoch svojej najväčšej slávy. Videl som veľa svojich mačacích kamarátov, ktorí skončili pod kolesami áut, to keď sa rozhodli cestu prebehnúť za vidinou lepších zajtrajškov. Bola to pre nás akási skúška odvahy, lebo sme si mnohokrát sľubovali na druhom brehu iný lepší život. Skúška odvahy to ale napriek tomu nakoniec nebola, skôr by sa hodil názov "cesta smrti". Bol som obozretný, bál som sa, veď stratiť život bolo pre nás vonkajšie mačičky tak ľahké a nemuselo sa tak stať len pod kolesami áut na hlavnej ceste. Tak prečo to ešte pokúšať? Keby som však vedel, že za cestou smrti a ešte o kúsok ďalej na vzdialenosť troch mačacích mňouknutí je dedinka menom Vrbičany, kde nájdem raz aspoň kúsok bezpečia, neváhal by som a skúšku odvahy by som podstúpil.
Čas bežal, dospel som a začal som sa prať s miestnymi kocúrov. Utŕžil som veľa rán, ktoré sa časom zahojili a zacelili. Mnoho bitiek som vyhral, málo som ich prehral. Kocúry sa mi vyhýbali, bol som veľký a silný. Bol som tulák samotár svetom ostrieľaní a nástrahami nebezpečného sveta preskúšanie. Stratil som ilúzie o ľuďoch, ubližovali a lovili totiž pre radosť, robili hluk a zabíjali, bez toho, aby mali potrebu prežiť. To my zvieratá nerobíme, lovíme len preto, aby sme skutočne prežili, zbytočne neničíte a nezabíjam. Vezmeme si len to, čo k životu skutočne potrebujeme, ostatné necháme byť. Nerobíme zbytočný hluk, to aby ani nepriateľ nemusel zbytočne zomrieť. Jednoznačne ctíme zákony vesmíru.
Čas bežal a ja som cítil, že mi dochádzajú sily. Tieklo mi často z nosa i očí, bolel ma žalúdok a kašeľ bol na dennom poriadku. Cez všetky choroby som ale aj naďalej odolával, dokázal som si ešte stále zohnať potravu. Polovica môjho života bola zatienená radosťami, tá druhá však bohužiaľ starosťami. Letá bežala a ja som chradol. Začal som sa mať na pozore pred silnejšími kocúrov, na ktoré som už nestačil. Boleli ma zúbky, ktoré mi postupne takmer všetky vypadli a tlamička zívala prázdnotou. Každý chorý zúbok sprevádzali opuchy a bolesti. Začali sa mi tvoriť erózie na jazýčku. My vonkajšie mačky si toho naozaj veľa skúsime ...
Zrazu som cítil, ako ležím v priekope a niekto na mňa za zvukov ampliónov a piskotu detí hovorí. "Kocúrika, si v poriadku?" Na to konto som sa odplazil ďalej. Dve slečny sa totiž nado mnou nebezpečne blízko skláňali. "To viete že jo, vás som tu určite potreboval, to mi tak ešte chýbalo," brblal som si pre seba a pritom som na slečny urobil hrôzostrašný tvár, aby sa ma báli. Nakoniec pokračovali ďalej a ja som sa vrátil na pôvodné miesto. Chcel som mať pokoj, nebolo mi vôbec dobre. Bolelo ma bruško, z nosa i očí mi tieklo, mal som bolesti. Následne som tvrdo zaspal. Prebudila ma až tajuplná noc plná nebezpečných tieňov. Lepšie som sa teda ukryl, vedel som, že sa rovnako blíži môj koniec. Prosil by som teda, aby bol môj odchod pokojný a nestal som sa nakoniec obeťou temnej noci.
Ráno bola ešte zima, potom však vysvitlo slniečko a deň sa prehupol do príjemných teplôt. Vrátil som sa na známe miesto v priekope. Zrazu sa nado mnou sklonila slečna, ktorá ma okukoval už včera. Stále hovorila: "Páni, ten je hubenej a nějakej divnej, chudák." Zľakol som sa, ale už som nemal silu sa odplaziť. Slečna ma chytila a v tej chvíli mi preblesklo hlavou, že toto je môj definitívny koniec.
Zrazu sa nado mnou skláňali ľudia v bielych plášťoch, ktorí sa zmienili o tom, že už aj tak zomriem a mám asi mačací AIDS. Poslali slečnu domov a navrch mi pribalili nejaké silné lieky, to aby ma zrejme dorazili, napadlo ma v tú chvíľu. Potom vôbec netuším, čo bolo, len som zaznamenal, že si ma slečna doma nechať nemohla, lebo mačičiek v tejto domácnosti bolo už veľa. Počul som, ako sa s niekým dohaduje na mojom prevzatia do starostlivosti. Dostavilo sa zdesenie, copak mi skutočne nejaký človek môže venovať starostlivosť?
Netrvalo dlho a ocitol som sa v klietke, po miestnosti mimo klietku Pobiehalo asi milión mačiek. Všetky mačičky tu boli paradoxne smiešny, mnohé mali nejaké postihnutie, zrejme z toho, ako prebehovali cestu smrti. Nová pani si vypočula slečnu, ktorá ma na smrť chorého našla a priviezla. Slečna vypovedala všetko, čo sa dozvedela od ľudí v bielych plášťoch. Lenže v tom bol práve pes zakopaný - teda mačka. Nové pani opatrovateľke sa nezdalo, že by som hneď a bez testov aj odberov krvi mal mať mačací AIDS. Na prvý pohľad som vraj vyzeral ako "ledvinář", s tým sa ale nebudú konzistentné ony silné prášky, ktoré som mal užívať.
Ani som sa nestačil rozpozerať a už si ma nová panička viezla k ďalšej osobe v bielom plášti, ktoré sa hovorilo veterinárka, ako som neskôr zistil. Tá ma tiež otipovala na kocúrika s chorými obličkami a vravela, že to už nevidí dobre a už vôbec nie na tak silné lieky, ktoré mi dal prvý pán v bielom plášti. Chcela sa rozhodnúť o mojej ďalšej existencii podľa výsledkov krvi. Bez odberov krvi sme sa všetci mohli len domnievať, že ide o daný problém. Pani doktorka vyslovila vážne obavy a pravila, že musí panička počítať radšej s tou najhoršou variantom. V prípade, keď už by bol ďalší život pre mňa trápením, museli by sme sa rozlúčiť. Panička stratila nádej a zmierila sa s najhorším, bol na mňa naozaj veľmi žalostný pohľad.
A ako to bolo ďalej? To už sa čoskoro dozviete.
Váš František Dobrota - rodák z blízkej dediny
Text: Kristýna Kacálková
OS Srdcom pre mačky