SK
CZ
PL
František Dobrota - rodák z blízkej dediny, 2. diel
Všetci sme napäto čakali na výsledky vyšetrenia. Moja nová panička si zúfala a v duchu si veľmi priala, aby som všetko zvládol a prekonal. Nakoniec to skutočne prišlo, dočkali sme sa. Dozvedeli sme sa, že trpím chronickým ochorením obličiek. Dostal som lieky, ktoré boli šetrné k môjmu ochorení i veku, a tiež infúzie. Liečba mohla naplno začať.
Nikto si netrúfal odhadnúť, ako dlho tu ešte budem, či to budú týždne, mesiace či roky. Všetci sme ale tak nejako tušili, že moc času už nemám. Má sviece života sa pomaličky krátila a stále kráti, tak už to v živote skrátka chodí.
Panička ma ubytovala v karanténnej klietke v hlavnej skupine mačičiek. Posadila ma na privítanie do ružového kvetovaného pelechu (ako potupnej). Na druhú stranu, papal som len vybrané jedlá a bol som v teplúčku. Denne ma napájal na infúzie, bral som lieky a užíval som si pohodlie. Bol som celý opelichaný a opotrebovaný, skrátka kocúrik strápený životom vonkajšieho tuláka. Pôvodne statný kocúr v súčasnosti vážiace niečo málo cez dve kilá - to bolo skutočne na zaplakanie. Zistil som, že stačí len máličko zaskučať a moja nová panička okolo mňa hneď začala behať. Trošku som toho využíval. Párkrát som si zakričal a dostalo sa mi všetkého, čoho som sa dožadoval - jedla i pohladenie.
Týždne a mesiace ubiehali, pomaličky som naberal potrebnú formu. Na karanténe som trávil nezvyčajne dlhý čas, ale nedalo sa nič robiť. V priebehu času som bol niekoľkokrát v liečbe, striedali sa chvíle úpadku aj rozkvetu. Následne prišiel deň D a ja som konečne mohol opustiť karanténnej klietku a šiel som bývať medzi ostatné mačičky. Priznávam, bol som nesmierne šťastný.
Cítil som sa ako ryba vo vode, mohol som na terasku aj do domčeka, chodil som po schodoch do prízemia a zase späť na poschodie, odpíjal som paničke kafčo, bolo to skrátka fajn. Sedával som paničke na stole a Ducal som ju hlavičkou. Panička zo mňa nebola extra nadšená, pretože nemohla písať na počítači, ale mala ma veľmi rada, to sa jej musí nechať. Mal som rád terasku, chodil som tam odpočívať, dostával som tam mištičky s diétnym kŕmením.
Netrvalo však dlho a začali ma prenasledovať veľkí kocúri. Nič som im neurobil, to nie, ale ako to už v ríši zvierat chodí, Kocourková cítili, že som chorý a vôbec som sa im nepáčil, pretože vedeli, že som býval statný a silný kocúr. Chceli ma uštvať, zbiť a zahnať. Presne tak to totiž v prírode chodí. Prenasledovanie sa počas krátkej chvíle zmenilo v bitie, hryzenie a škrabanie. Pripadal som si ako štvanec. Veľkého Maxík panička upratala do inej izby, tomu som sa totiž páčil najmenej. Bohužiaľ ani to nepomohlo a začal ma stíhať ohromný Čertík. Pravidelne ma navyše napádal šedý kocúr Olda, ktorý nevedel poriadne mňaukať, namiesto toho mečel, ale na mňa starého a už slabého Františka si trúfal - zbabelec. Musel som sa mať na pozore, znervóznel som. Videl som za každým rohom, škrabadlom, no proste úplne všade kocúrov, ktorí ma prenasledovali a nechceli mi dopriať chvíľu pokoja.
Prelomila sa hranice mojej sväté trpezlivosti a začal som sa brániť. Stretnutie s kocourky končilo kričiacimi klbkom. A z toho pramenili krvavé šrámy a chumáče vyrvaných chlpov. Už to nešlo ďalej vydržať, panička ma teda vrátila do klietky. Tou dobou som opäť ochorel, mal som v papuľke poslednej zhnité zúbky a tým pádom som pri hryzení už takmer bezzubé papuľky zažíval šialená muky. Medzitým sa chystali veľké plány, mal som ísť bývať do kuchyne. Tomu však predchádzala operácie, pričom som prišiel o zvyšok zhnitých zubov a prekonal som kastráciu. Operácia to bola veľká, veľa som krvácal a dobrých pár dní som v pelechu proskučel bolestí.
Ale potom to prišlo, dostal som ďalšiu šancu a zrazu som sa ocitol v kuchyni. V tejto skupine som konečne našiel pochopenie, užíval som si Teplička aj pohladenie milé paničky. Po linke behal bezzubý kocúrik - môj kamarát Merlin. Začal som ho napodobňovať, tiež som behal po linke a túlil som sa. Obaja sme boli Kocourková vo výslužbe, obaja sme už boli prostí zubov, obaja sme sa túlili, ako to len najviac šlo. Bolo nám fajn, taký dôchodok by nám mohol nejeden kocúr závidieť. Mačacie kuchynská skupina sa zdala byť úplne úžasná a nekonfliktný. Bývala tu aj čierna postihnutá Agátka, smiešne chodila, ale zvykol som si a pochopil som, že na Agatka musím opatrne, stačilo málo a mohla len tak na podlahe upadnúť alebo dokonca odniekiaľ z menšej výšky spadnúť. Ďalej tu bývala aj nejaká chlpatá babička, hovorili ju Lienka. Tá už bola dosť stará a nadávala, keď ju niekto rozčúlil. No a tiež tu bývali dve naozajstné mačacie čarodejnice - Lea a Sonja, ty mi vyhrážali, ale na to ja som nedal. Takých čarodejníc už som vonku stretol na tisíce a nevadili mi, boli totiž neškodné. No a samozrejme tu boli aj ďalší kamaráti, treba Bivojek alebo Freya.
Po čase sa k nám presunula mačiatka z Rakovníka, ktorá tam bola na prevýchovu a zdravotné ošetrenie. Lenže v tom to začalo. Mačiatka bola živá, jedno z nich - maličký Kristiánek, vrčal, Mia skákala, a to bolo niečo na mňa. Čím ďalej tým viac som bol rozčúlený. Kristiánek vrčal, tak som vrčal tiež. Zrazu akoby som opäť cítil, že som v nebezpečenstve, začal som mačičky agresívne napádať. Napadol som Miu, Kristiánka, Merlinka i Lienku. Neviem, čo to do mňa vošlo, cítil som sa skrátka ohrozený, veď v predošlej skupine ma kocúri tĺkli hlava nehlava. Bohužiaľ toto sa skutočne neodpúšťa, panička ma od ostatných mačičiek musela brániť svojím telom. Otrasný zážitok si odniesla panička, kuchynské mačičky aj ja.
Tak už si zase nejaký ten týždeň bývam v karanténnej klietke. V rovnakej klietke, do ktorej som bol pred časom pri svojom príchode umiestnený. Je to paradox, rád by som behal voľne po izbe, ale tu som chránený pred veľkými kocúrov. Pred rovnakými kocúrov, akým som býval kedysi aj ja sám. Je nás tu jednoducho veľa kamarátov na to, aby sme všetci mohli dýchať rovnaký vzduch, to je úplne pochopiteľné.
Zvykol som si na dobré papanie, ale zistil som, že mi chutí len určitý druh obličkové diéty. Začal som preto pánov nevedomky trápiť tým, že som nechcel jesť všetko. Lenže mačičiek je tu veľa a peniažkov pre všetky málo. Páničkovia sa preto neustále snaží vytvárať rôzne aktivity, aby nás všetkých uživili. Jedného dňa sa panička na mňa hnevala a povedala: "František, požiadaj si láskavo o pomoc sám, ja už totiž nemám silu. Stále niečo chceme a je mi trápne "Tak som neváhal a poprosil som o vaničky s diétou, ktoré mi chutia. Myslím, že na staré chabá kolienka si takú pomoc zaslúžim. A to by ste ešte len pozerali, ako sú niektorí ľudia dobrí. Neveril som svojim už kaliacim sa očiam, koľko dobrého papanie mi skutočne prišlo. Pretože som starý dobrák a kamarát, podelil som i svojimi rovnako postihnutými kamarátkami. Dal som ochutnať babičke Freye z kuchyne aj mojej veľkej kamarátke Teje z hlavnej skupiny. Má ďalšie nevýhoda spočíva v tom, že mám stále podráždený žalúdok, a preto musím užívať lieky na upokojenie žalúdka. To je ale predsa ďalší dôvod, prečo si zaslúžim papať iba to, čo moje bruško znesie a čo mi chutí. Tak akéže žobranie? O tom snáď nemôže byť ani reč.
Nesťažujem si, síce som zavretý v klietke, napriek tomu celkom spokojný. Paničku mám omotanú okolo labiek, kedykoľvek zakričím, je tu. Síce nemôžem voľne behať, ale nejako extra ma to netrápi. Mám jediné šťastie, že som už starý a nepotrebujem tak moc vyvádzať ako v dobách mojej mladosti. Len by som naozaj rád vymenil pohodlie klietky za úplne iné pohodlie. Pohodlie, kde by som mohol síce tiež väčšinou odpočívať, ale na gauči, okne, kresle, stoličku či niečo na ten spôsob. Navyše som desne maznavý - taký kocúrik, ktorého by si priala veľa pánov. Tu mi maznanie ale moc nedoprajú, vraj nie je čas.
Prečo to ale všetko zmieňujem? To preto, keby sa našiel nejaký bláznivý a hodný pán, ktorý by chcel na dožitie bezzubého super maznavého kocúrika, potom iste viete, kde ma hľadať. Bol by som nesmierne vďačný za väčšiu slobodu, napriek tomu by som rád dožil v teplom a chránenom byte.
To je vlastne všetko podstatné, čo som vám chcel povedať a teraz už je na vás, ako s tým naložíte. Ak si nový domov nenájdem, určite sa hnevať nebudem, ma starého kocúrika už len tak niečo nerozhádže. Trebárs raz až to tu páničkovia prestaví, budem bývať v garáži alebo v prístavku so psami. Kto vie?
Váš František - rodák z blízkej dediny
Text: Kristýna Kacálková
OS Srdcom pre mačky