História vzniku plemena moskovský strážny pes

V čase, keď sa chýlila ku koncu 2. svetová vojna, rástla vo vtedajšom ZSSR dopyt po veľkých služobných psoch. Ministerstvo obrany vykonalo ich sčítanie, a v "záujme celonárodnej bezpečnosti" zadalo šľachtiteľský úloha centrálnej škole vojenskej kynológie Krasnaja zviezda, ktorá sa nachádzala v blízkosti Moskvy.

A tak sa v tejto stanici pod vedením generálmajora GP Medvedeva, profesora biológie NA Iľjina a plemenného poradcu NI Bortnikov začali zaoberať krížením psov rôznych plemien (ako domácich, tak i dovezených napríklad z Nemecka). V hlavnom výberu zostala plemená: nemecký ovčiak, kaukazský ovčiak, bernardín, novofundlanďan, rotvajler a ruský strakatý pes.

Úloha znel: Vyšľachtenie psa mohutného, veľkého, hrubého typu, ktorý bude mať predpoklady pre strážnu službu, bude dobre cvičiteľný a nenáročný na starostlivosť.

Zo skríženie uvedených rás vznikla tieto plemená: moskovský strážny pes, čierny teriér, moskovský vodný pes a moskovský pes. Tieto plemená bola podrobená ďalším testom. Príbuzenská plemenitba prebehla uvážlivo na potomstvo prvej a druhej generácie. Vyšľachtenie jedinci, ktorí prešli cez komisiu posudzujúci exteriér, boli zapísaní v plemennej knihe a povinne prešli testami cvičiteľnosť a služobných kvalít. Psy, ktorí neprešli sitom testov, boli vyradení z chovu.

Po tejto náročnej práci mohli byť už v roku 1950 na 14. Moskovskej mestskej výstave predstavení prvej zástupcovia služobného plemena. Bolo to šesť súrodencov narodených 12. 7. 1949: psy Džójó, Don, Dukát, Despot, Divnyj a fena Dido. Títo potomkovia prvej generácie boli nazývaní ešte kríženci.

Exteriér Moskovského strážneho psa sa začal ešte len rysovať. Šľachtenie prebiehalo veľmi rýchlo. V roku 1953 stanica Krasnaja zviezda predstavila na výstave 14 psov a v roku 1961 už ich bolo 28 (jeden pes bol už v držbe súkromné osoby). Od 60. rokov už neboli predstavitelia plemena moskovský strážny pes iba v držaní vojenskej kynologiské školy, ale aj súkromných rukách (preverených osôb) kynológov z Moskovského mestského klubu služobných plemien.

V roku 1960 sa začína písať história legendy. Zo spojenia psa Vepchiji (kaukazský ovčiak) a suky tutti (bernardín) sa dňa 1. 12. 1960 narodil pes Orslan budúce šampión plemena a zakladateľ rodovej línie MSP. Bol prvým svojho plemena, ktorý vstúpil do triedy "Elita" (u nás sa používa zodpovedajúci termín "Víťaz víťazov").

Využitie Orslan a jeho súrodenca Onikse v chove malo skvelé výsledky. Rodová línia sa vyrovnala, stala sa jednotnú. Orslan výborne odovzdával svoje najlepšie vlastnosti a do tej doby nedobre vyjadrené rozdiely medzi sukou a psom sa vďaka jeho prínosu ustálili a jednoznačne presvedčivo vyjadrili. A tak v hlave genealogických máp plemena nájdete Orslan, jeho deti, vnukov a pravnuk ... Ako boli Dik, Murat, Mališ, Ikar. Tí všetci neraz zvíťazili na výstavách služobných psov. Mnoho klubov služobných psov potom vyviezlo šteňatá z moskovskej Krásne zviezdy na Ural, Ďaleký východ, Sibír, Taškent, Alma-Atu, Murmansk, Voronež, Leningrad a ďalej. Od polovice sedemdesiatych rokov tak nájdeme záznamy o chove plemena napr. V Čeľabinsku, kde sa využívali najmä na strážnu službu veľkých závodov.

Na konci sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov sa síce začali objavovať psy ľahšieho až skôr poľovného typu, ktorí sa zrodili zrejme nedobre zvolenú vynútenú príbuzenskej plemenitby, ale pre ich nízku hmotnosť a všeobecne rysy nevyhovujúci štandardu neboli použité v chove.

V decembri roku 1985 bolo plemeno moskovský strážny pes uznané a bola vytýčená pravidlá pre chov. Bol aktualizovaný štandard plemena z roku 1958 (predovšetkým bola vyškrtnutá horná hranica výšky), ale až v roku 1990 sa konečne zišli všetci ľudia zainteresovaní vo vedeniach všetkých kynologických klubov, ktoré sa zaoberali plemenitbou. Konečne sa začalo rokovať o platnom štandarde a jednotnom exteriéru pre všetky kluby vo všetkých ruských oblastiach. Čo nebolo v čase rozpadu ZSSR nič jednoduché. Štandard bol podpísaný 17. 4. 1992 a v roku 1997 bol prijatý katedrou špeciálna zootechniky a šľachtenia ministerstva poľnohospodárstva a RKF (Ruskou kynologickou federáciou). Tento štandard bol publikovaný 23. 4. 2008 a jeho posledná aktualizácia prebehla v roku 2010 (nedošlo už k žiadnym zásadným zmenám v exteriéri, len na upresnenie pojmov).

Do rúk súkromných chovateľov sa plemeno dostávalo len pomaly a ťažko. Mohol si ho napríklad vziať so sebou len preverený psovod za zásluhy. Do Čiech sa prvý pár psov plemena dostal tiež po vojenskej ceste. Major slúžiaci v sovietskej armáde si so sebou k nám priviezol psa i suku, ktoré mali dve šteňatá. Sučka (Andy Ardea CZ) potom mala dva vrhy, ktoré tvoria spolu s importovanými jedincami z krajiny pôvodu, ale aj z Poľska a Maďarska, základňu chovu u nás.

Za širšie rozšírenie plemena v bývalom Sovietskom zväze môžu hlavne politické zmeny. V následných, pre plemeno neradostných rokoch prežili plemenné jedinci len vďaka obetavosti obdivovateľov plemena. Veľa psov bolo totiž bohužiaľ vyzabíjané z dôvodu nedostatku financií. Ale našťastie pre nás, zostalo plemeno zachované a opäť sa jeho rodová základňa rozrastá.

Text a foto: Marie Rudolfová, CHS z Línia Romanovcov, www.romanovci.cz