SK
CZ
PL
Lionek na osudovej hranici života a smrti
Bol mrazivý piatok, panička práve upratovala v izbe zvanom zagarážák, keď sa rozezvonil telefón. Na druhej strane aparátu sa ozval milý hlások, ktorý farbisto líčil príbeh poranenej mačičky ležiace kdesi na sklade na paletách. Všetci zúčastnení sme narýchlo zorganizovali záchranný plán ...
Michal, ktorý sa tou dobou vracal sa z ciest, mieril rovno do Chýně na sklad, kde bol už dohodnutý s manželom volajúci pani. Pani volala a všetko organizovala z Prahy. Jej manžel našiel kocúrika na sklade počas pracovnej smeny, to keď poranenej Kocourková telíčko ležalo bezvládne na paletách.
Michal pokračoval s poraneným kocúrikom Lionka rovno na veterinu do Slaného. Nutné dodať, že v tej chvíli vlastne Michal nevedel, či vezie mačičku alebo kocúrika. Na veterine vykonal pán veterinár základné a následne tiež röntgenové vyšetrenie, načo konštatoval, že Lionek má zlomený chrbticovej stavec, časť tela má necitlivou a jeho vylučovanie je tým pádom nekontrolovateľné. Poučil nás, že je potrebné mu navyše umelo vyprázdňovať močový mechúr, lebo mu skôr či neskôr hrozí ochorenie obličiek spôsobené nekontrolovateľným močením. S Michalom sa pán veterinár rozlúčil v tom duchu, že ak dáme poranenému zvieratku šancu, bude potrebná amputácia už necitlivého voľne visiaceho chvostíka, ktorý už neplní žiadnu funkciu a viditeľne kocúrikovi prekáža. Michal nakoniec dorazil domov az nepríjemne zaváňajúci premočené krabice vytiahol poriadne prekvapenie v podobe nádherne sfarbeného kocúrika s neuveriteľne krásnymi zelenkavými kukadlami. V tú chvíľu absolútne nevadilo, že je kocúrik úplne ušmudlanú, bol jednoducho nádherný.
Lionkův uhol pohľadu
... Nie je to tak úplne pravda. Panička píše o Lionka, ale ja som sa v skutočnosti Lionka stal až na druhý deň, to keď ma v deň môjho príjmu do útulku pokrstila slečna Martina z Plzne a panička si kmotřenky e-mail prečítala až nasledujúci deň ...
Bolo mi divne, celé telíčko ma pobolievalo a ja vôbec netuším, čo sa mohlo stať. Viem, že som kedysi mal svoju rodinu, lenže potom prišiel zlom, začal som ľuďom doma prekážať, a tak som zo dňa na deň zostal tuho moc opustený a sám. Nikto mi nepomohol, nikomu som nechýbal. Cesta domov sa stala natrvalo neprístupná a musím tiež povedať, že časom definitívne zabudnutá. Bývalí páničkovia na mňa zabudli, a tak som radšej zabudol aj ja. Stal som sa najsmutnejším a najopustenejším kocúrikom na svete. Neskôr som utrpel strašný úraz. Tiekla mi krv a nemohol som sa postaviť na tlapičky. Vôbec som necítil zadnú časť telíčka, bolo to strašné. Cítil som šialenú intenzívna bolesť, potom vôbec nič a spočiatku som ťahal tlapičky za sebou. Nasledovalo dlhé trápenie. Lenže, ako sa dá vlastne definovať také trápenie? Či už s citlivým alebo necitlivým telíčkom, napriek tomu som bol stále opustený a musel som sa pretĺkať životom. Trápenie som prežíval pred i po úraze.
Chodil som si pre zvyšky jedál k blízkym sklady. Kde sú ľudia, tam je väčšinou k dispozícii aj jedlo. Cítil som sa už dlhší čas chorý, nemohol som poriadne dýchať, často mi bolo zle a bol som extrémne smädný. Lenže, jesť sa musí, a tak som si išiel ku skladom pre niečo dobré pod zub. Tentoraz sa mi to ale neoplatilo a niekto ma tuho moc udrel. Sotva som dýchal, ležal som ako úplná mačacie mŕtvolka a cítil som skorý koniec. Počul som len hlas nejakého človeka, ako hovorí: "Už je zase tu ten špinavý príživník." Niekto má proste mačky rád a kŕmi nás, iný nám ubližuje, tak už to na svete chodí. V duchu sa mi premietala má životná cesta, ktorá pomaličky smerovala k nezdárnému koncu.
Následne som cítil, že ma niekto zabednil do papierovej škatule. Prebral som sa z šoku a mňaukala som. Všade som počul hlasy, ktoré naraz dopĺňal motor auta. Auto poznám, už niekoľkokrát som ho videl i počul. Mňaukala som a nejaký chlapík mi zodpovedal. Motor stále zaškriekala, ja som mňaukala a chlapík opäť zodpovedal, a tak sme spolu vydržali až do doby, kedy ma vytiahol z krabice von a pán veterinár ma prezeral a veľmi dôležito prednášal, aká utrpenie som zrejme prežil a kde všade mám poranenia. Až doma som zistil, že ten podozrivý chlapík, ktorý na mňa v aute mňaukala, sa volá Michal. Neskôr sa z neho stal môj dvorný opatrovník, ktorý mi denne poskytuje nadštandardnú starostlivosť. Dva dni po tom, čo som už býval v útulku, mi bol na veterine amputovaná chvostík. Bol už necitlivý a ja som si ho pri každej príležitosti počůral a pokakal. Lenže, potom sa stala čudná vec, rana po amputácii sa nechcela zahojiť. A čo viac? Rana sa v miestach stehov úplne rozšklebila, a tak som skončil znova u pána veterinára a tentoraz mi bola rana zosvorkované. O tom, že mi to bolo vykonané zaživa, sa nemusím snáď ani zmieňovať. Ono to totiž vôbec nebolelo, pretože časť svojho mačacieho telíčka vôbec necítim.
Odo dňa môjho prijatia nastal v útulku chaos. Pre všetky svoje zdravotné nedostatky potrebujem totiž niekoľkonásobne väčšiu starostlivosť, než akú sa dá nazvať mačacie štandard. Páničkovia celí nešťastní chodili a niekoľkokrát denne umývala moju karanténnej klietka od častého nezadržateľného močenia a výkalov. Močil som prepadom, to znamená, že čokoľvek som vypil nad limit svojho močového mechúra, to vytekalo nekontrolovateľne von. A že toho bolo ... Pil som totiž dosť neprimerane. Obsah moču v močovom mechúre zo mňa páničkovia vyprázdňoval umelo až 4x denne. Klietka sa musela čistiť častejšie, lebo som samozrejme nemal potrebu len čúrať. Navyše mi krvácala rana na zadočku po amputácii chvostíka, ale tiež vyskočenú zadoček krvácal a nechcel sa len tak zatiahnuť, pretože svaly boli povolené a nervy v týchto miestach nefungovali. Nič som necítil, a tak som sa utieral o klietku a vôbec ma netrápilo, že si rany ešte viac poškodzujú. Ako hovorím, nič som necítil a podľa toho som si aj s istou razanciou dokázal uškodiť.
Pre časté poškodzovanie zadočku a znečisťovanie klietky sme sa všetci začali učiť pracovať s detskými plienkami. Spočiatku mi plienky často padali, ale časom to bolo lepšie a verím, že všetko ešte na 100% s pánov vypilujeme. Michal sa za niekoľkodňové paničky neprítomnosti naučil plienky takpovediac dokonale nasadzovať.
Páníčkům chodili e-maily s názormi na môj život. Niektorí ľudia ma chceli ušetriť trápenia a priali si, aby som bol uspaný. Ďalšia skupinka ľudí si priala, aby som dostal šancu žiť. Ach jo, bolo to pre nás všetkých ťažké. Páničkovia sa spočiatku tiež prali s čiernymi myšlienkami, po pár dňoch však mali jasno. Ja osobne som chcel a chcem žiť. Sedel som na lavici spravodlivosti a vyhral som prvé kolo na súde na tému život a smrť.
Mojím opatrovníkom sa však stále niečo nezdalo. Panička Kristína stále kňoural a nechápala, prečo stále trpím smädom, bolo jej to rozhodne podozrivé. Nakoniec sa ukázalo, že v poriadku to skutočne nebolo. Panička ma jedného dňa chytila a odviezla na veterinu s podozrením na ochorenie obličiek. Pán veterinár povedal, že z hustoty moču rozhodne ochorenia obličiek pri prvom vyšetrení nevyplývalo, ale testy sú samozrejme na mieste, pretože rozličných ochorení je habadej. Panička sa posadila do čakárne a čakala na výsledky. Pán veterinár si ju po chvíli zavolal a oznámil jej, že mám cukrovku a zároveň jej naservíroval má nové životné pravidlá. A tak sme z veteriny odchádzali s inzulínom pre moju životne dôležitú potrebu.
Liečbu inzulínom sme zahájili hneď na druhý deň ráno a ten istý deň som prestal ako zázrakom sťažka dýchať. Hladina cukru sa začala vyrovnávať. Od tej chvíle som dostával pravidelnú stravu - porciu jedla ráno a porciu jedla večer a teraz už dostávam aj "meziporci". S tým sme sa naučili v túto chvíľu žiť a čakáme, aký ďalší životný smer nám osud určí. Zatiaľ sa mi darí veľmi dobre, pri kontrolných krvných testoch sa ukázalo, že mi hladina cukru citeľne klesla a liečba je úspešná.
Chcel by som týmto poďakovať všetkým za pomoc. Ďakujem mojim nálezcům a záchrancom aj páníčkům, ktorí o mňa starajú, ale tiež predovšetkým mojim darcom, ktorí mi posielajú ohromnú pomoc a energiu.
Čaká ma ešte podrobné vyšetrenie na klinike v Horoměřicích. Následne uvidíme, aký ďalší osud bude vpísaný do dejín srdiečkového útulku. Každopádne by som vám o sebe toho chcel ešte veľa povedať, a preto nič nevzdávam a hodlám sa s osudom prať ako lev.
Váš Lionek
Text: Kristýna Kacálková
OS Srdcom pre mačky