Máte doma psieho žrúta?

Sa psy, ktorí sú stále nenásytní a neustále len hľadajú, čo by kde zjedli, je to niekedy veľmi ťažké. Pre kus žvanca sú totiž ochotní riskovať aj vlastný život.

Psy, ktorým "chutí", sa pri výcviku ľahko motivujú rôznymi maškrty, problém však môže nastať pri nežiaducim požitia odpadkov a rôznych zvyškov. Z psieho pohľadu totiž neexistuje dôvod, prečo by sa nemali nažrať. Hľadanie potravy patrí k ich prirodzenosti a všetko, čo nájdu, je pre nich zdrojom radosti. Počas domestikácie, kedy žili po boku ľudí, sa živili zvyškami ľudskej potravy a samozrejme aj korisťou, ktorú ulovili. Pátranie po potrave majú jednoducho v povahe. A ak si pes na takéto nežiaduce správanie zvykol, ťažko ho to odnaučíte. Prípadné neúspechy či zlé zážitky ho len tak rýchlo neodradí. Potrava je totiž sama o sebe odmenou a motivuje psa k ďalšiemu hľadanie. Učenie totiž funguje neustále, nie len pri výcviku. Každý malý úspech utvrdí psa v tom, aby to nabudúce opäť skúsil ...

Riešením je náhubok

"Našou Kesi, fenku zlatého retrievera, sme si priviezli, keď jej boli štyri mesiace. Už odmala bola v jedle nerozvážna a zjedla, čo jej kto v miske predložil, alebo čo kde "spadlo pod stôl". Problém nastal, keď som s ňou bola niekoľkokrát vonku, kde našla rôzne zvyšky od jedla, kuracie kosti a podobne. Napriek tomu, že som jej zahriakla, zožrala je ", rozpráva Iveta z Prahy. Týmto však podobné eskapády neskončili. Kesina pri jednej prechádzke okolo miestnej stavby našla škatuľku od pochoutkového (alebo jemu podobného) šalátu. Bol to evidentne pozostatok od obeda robotníkov pracujúcich na stavbe, ktorí sa vyhodením odpadkov do koša neobťažovali. "Kesina krabičku našla a odnášala si ju v papuli. Volala som na nej fuj a nesmieš, ale nič nepomáhalo. Začala krabičku zbesilo žuť a snažila sa ju do seba čo najrýchlejšie nasúkať. Asi mala obavy, aby som jej ju náhodou nezobrala. Čo samozrejme nehrozilo, pretože dohnať utíkajícího psa je naozaj nemožné ", líči Iveta. Potom, čo na vlastné oči videla, ako celý plast prehltla, prepadla panike. Fenku odchytl a rýchlo šla k najbližšiemu veterinárovi. Tam Kesině sestra pomocou striekacej do papule vstrekli zriedení peroxid vodíka (peroxid vodíka s vodou 1: 1, na 35 kg psa stačí cca 200 ml), aby nežiaduce obsah žalúdka vyvráti. "Počas piatich minút od podania zapáchajúce tekutiny sa Kesi vyvrátil. Rozžutie krabička našťastie vyšla von spoločne s napeneným peroxidom. Bolo to pomerne nechutné, ale ja som bola šťastná, že bude sučka v poriadku. "Podobných príhod zažila Iveta ešte niekoľko. Raz to bol igelitové vrecko so sekanou, inokedy škatuľka od horčice. Okřikování, motivácia loptičkou ani tresty nepomáhali. Inokedy poslušná Kesi bola vždy, keď našla nejakú "dobrotu", ako zmyslov zbavená. V tej chvíli pre ňu bolo najdôležitejšia nájdenú vec čo najrýchlejšie zhltnúť. Povely a zákazy nevnímala. Iveta ešte niekoľkokrát aplikovala peroxid, ktorý už mala pre istotu doma v zásobe. Už vedela, ako na to ... Nežiaduce obsah žalúdka z Kesi vždy vyšiel, ale Iveta sa nechcela domýšľať, čo by sa stalo, keby sa kúsky tvrdého plastu dostali do čriev. "Spočiatku som dúfala, že to Kesi s vekom prejde. Psy známych, ktorí tiež žrali odpadky, to naozaj s vekom prestali robiť. Naša fena však bola nenažranec do špiku kostí. Trénovala som s ňou povelmi fuj a nesmieš, ale ak išlo o nejakú "pochúťku", Kesi jednoducho nevnímala. Bolo pre ňu najdôležitejšie rýchlo všetko zožrať. V iných ohľadoch je to poslušný pes, ale ako ide o jedlo, je nenapraviteľná. Asi po troch peroxidových príhodách som pochopila, že jediným účinným riešením je náhubok. "Od tej doby ho nosí sučka na všetkých vychádzkach a je po probléme. Spočiatku chvíľu trvalo, než si na neho zvykla, ale po pár mesiacoch už ho brala ako samozrejmosť. Pretože Iveta býva v Prahe, kde sa to rôznymi odpadkami len tak hemží, nechce už riskovať. "Náhubok sa naozaj osvedčil. Od tej doby, čo ho nosí, máme od zračí nepríjemností izbu. Je pravda, že sa Kesi niekoľkokrát snažila cez košík do seba niečo nasúkať, ale nemala šancu. A ja už sa nedesím zakaždým, keď niečo očuchávať v kroví. Náhubok dávajú dole len na priestranstve, kde hádžeme loptička. Pri aportovanie totiž nemá čas na čmuchání po zvyškoch ", uzatvára Iveta.

Zápas o potravu

Ivetin príbeh presne potvrdzuje tvrdenie, že ak sa budete svojím psom zápasiť o nájdenú potravu (budete ho naháňať a snažiť sa ju zobrať), bude vás pes vnímať ako konkurenciu. Mnohí psy sa potom naučí, že nájdenú potravu musí čo najrýchlejšie zhltnúť, než príde pán. Tento "konkurenčný boj" môže viesť k tomu, že pes prehltne všetko, čo nájde, bez toho by to podrobnejšie preskúmal. A tak môže zjesť aj nestráviteľné veci - ako spomínaná sučka zlatého retrievera.

Čo robiť?

Dôležitým pravidlom je nehnevať sa na psa, keď niečo nájde. Čím viac sa budete hnevať, tým dôležitejšie to pre neho bude. Rýchle pohyby môžu viesť až k tomu, že pes začne takmer reflexívne hltať, bez toho aby o tom premýšľal. Preto sa ku psovi približujte pomaly, uvoľnene a akoby mimochodom. Niektorí psi si nechajú nájdenú vec zobrať. Potom máte vyhraté - odvediete ho od "dobroty", aby sa jej nemohol znova zmocniť, a môžete pokračovať vo vychádzke. Pokiaľ pes nechce predmet odovzdať, skúste mu ho vymeniť napríklad za loptičku alebo obľúbenú hračku (ktorú radšej noste vždy pri sebe). Pohrajte sa s ním a precvičte pár cvikov. Dajte mu najavo, že sa na neho nehneváte. Trestať ho nemá zmysel. Keď vám "dobrotu" odovzdá, alebo si ju nechá zobrať, pochváľte ho. Nájde Ak pes niečo, čo nie je nebezpečné, nacvičujte s ním povel DEJ. Keď vec odovzdá, zase mu ju po chvíli vráťte. Snažte sa pravidelne trénovať povel FUJ. Pokúste sa docieliť to, aby pes nežral nepovolené veci. Za každý dobre vykonaný cvik ho odmeňte chutným maškrtou. Pre psieho žrúta to je silná motivácia. Pes by si mal zafixovať, že keď poslúchne, príde odmena - a to sa oplatí! Ďalším možným spôsobom, ako odnaučiť nežiaduce žrania, je vyľakať psa pri čine. Do prázdnej plechovky dajte pár kamienka a zalepte ju. Keď s ňou zatrasiete, vydáva nepríjemný hlasný zvuk. Až spozorujete, že pes začína vonku žrať nejakú vec, nepozorovane ju hoďte do jeho tesnej blízkosti. Nepríjemný zvuk by ho mal vydesiť a nežiaduce správanie prerušiť. Psa následne veselo privolajte (tvárte sa, že vy ste tú plechovku predsa vôbec nehodili, za to môže ten "fujtablú", čo sa snažil zožrať) a za odmenu, že pribehol, mu hoďte treba loptičku. Pes by si mal spojiť, že ak bude chcieť niečo nežiaduceho žrať, príde trest v podobe plechovky (ľaknutie a nepríjemný zvuk). Mal by žiť v domnení, že plechovka padá samovoľne, nemôže za to pán, ale ten škaredý "fujtablú" :-) Niektoré psy však nezaberá nič - ani vyľakaný, ani výmena za loptičku či motivácie maškrtou. A nechcete Ak sa uchyľovať k používaniu elektrického obojku, je najlepším riešením používanie vodidla v kritických miestach, alebo lepšie - už spomínaný náhubok.


Použitý zdroj informácií: Pes - základný výcvik, Karina Mahnke, nakladateľstvo Grada
Foto: archív a Lenka Jančiová