Milý človek alebo kočkovrah?

Nejako v tom čase takmer vianočným častejšie ožívajú spomienky. Pokúsim sa vám prerozprávať príbeh, ktorý sa udial síce už pred rokmi, však stále núti k zamysleniu. Posúďte sami ...

Ako je známe, mačky nerieši lokalitu, mačky chcú "iba" domov, nech je kdekoľvek.

Tak to zrejme cítil aj Zrzek - tulák, ktorý sa jedného dňa objavil pri dverách chaty, vychudnutý, zúbožený, samá blcha.
Najprv naše spolužitie fungovalo príležitostne a jeho návštevy boli čisto účelové - nakŕm ma a nechaj ma ísť ďalej. Postupom času zistil, že do misky dostáva úplne pravidelne, ale za uši nikdy. Na túto politiku bol ochotný pristúpiť a usídlil sa na záhrade. Aj keď bol plachý a nikdy sa nepriblížil "na dotyk", vedeli sme o sebe.

Jedného dňa vyzeral náhle ešte zuboženější než pri svojej prvej návšteve, bez toho bol dôvod, bola z neho zrazu úbohá kostra potiahnutá kožou, ktorá sa sotva držala na labkách.
Do úvahy prichádzalo, že sa stal obeťou chatařského trávenie myšou. Ako táto myšlienka ale bola krátkozraká!

Rok sa s rokom zišiel, objavila sa mladá gravidné trojfarebná mačka, ktorá bola od samého začiatku "naše". Narozdiel od Ryšavka sa nepohla od chaty, od prvého momentu sa jej v očiach dalo čítať: Tak, a už sa ma nezbavíš.
Čas plynul, mali sme svoje pravidelné rituály, každé ráno nás budilo tenké, ale naliehavé mňaukanie pri dverách, ostatne, kto by tiež začínal deň bez raňajok. Očakávania potomkov prebehlo v idylickej atmosfére, pelechy boli pripravené a nastávajúce mačacie mamina sa spokojne batolilo po záhrade.

Potom ale zazvonil zvonec a rozprávky bol krutý koniec.
Očakávaný pôrod sa blížil. Zrazu pribehla, ešte zakrvavené, vysilená, ale hrdá, že to zvládla sama. Nastalo hľadanie mačacích bábätiek. Nikde nič, ticho. Čakalo sa, až sa ich vydá kŕmiť. Nič. Apaticky ležala, ako by sa jej to vôbec netýkalo. Dúfali sme, že jej vystopuje. Bohužiaľ, ten večer sme jej videli naposledy.
Hoci, jedno stretnutie s ňou nás predsa len ešte čakalo ...
Zbesilo sme hľadali mačiatka, až sa zrazu ozval piskot. Päť hladných krkov bolo objavené na streche ďaleko pod krytinou. Ako je tam dostala, je dodnes záhadou, zato je úplne jasné, že tak robila s vedomím, že už sa o ne nebude môcť postarať. Strechu sme rozobrali, mačiatka ubytovali vo vystlanej krabici. Nasledovalo zháňanie dojčiace mačky v šírom okolí, ktorá by ich prijala. Než sa mačka našla, strávili sme niekoľko dní a nocí rituály - nakŕmiť kvapkadlom - namasírovať bruška - vyprázdniť, a keďže drobčekov bolo päť, bol to neustály kolotoč, kedy neexistoval ani spánok. Ale hrial nás pocit, že zachránime aspoň tie malé, keď ich mama je preč. Nešlo nám ale do hlavy, že by sa ich len tak zriekla, napadali nás rôzne možnosti, ale prezrel sme až neskôr.

Mačiatka prospievala, dojčiace mačka je prijala, čo viac si priať.
Za dva dni telefón - smutná správa. Nemáme šancu. Mačiatka sa narodila už toxikovaná jedom na potkany. Podotýkam, táto mačka nemala sklony ani záujem sa vzďaľovať sa zo záhrady, len z času na čas vyskočila na múrik, ktorá nahrádzala plot, kde sa rada vyhrievala bez toho mala chúťky skúmať susednej záhradu.

Áno, táto mačka sa stala ďalšou obeťou. Pár dní pred pôrodom bola otrávená - ako inak, jedom na potkany. Mozaika bola zložená.
Nasledovalo aj to posledné stretnutie - Tříbarevka ležala v kroví za chatou. V štádiu rozkladu. Nebol to pekný pohľad. Ale to kruté poznanie bolelo oveľa viac.

Vtedajší susedia boli slušní starí ľudia, bývalí majitelia významnej pražskej firmy. Predovšetkým pani bola decentná a milá stará dáma, v osade obľúbená, vzbudzujúci súcit, napriek tomu vo svojich 78 rokoch stále ešte veľmi čiperná.
Dokonca natoľko čiperná, že tu gravidné chudinka otrávila a užívala si našej márnej snahy o záchranu. Stará dáma mala totiž dokonalý prehľad - ten plot, na ktorý mačky občas rady skákali, bol jej.

Okamžite nám bolo jasné, aký bol predošlý Zrzkův osud a kto je vinníkom.

Hovoríte, že to mohla byť náhoda? Ale áno, mohla by byť. Náhoda však rozhodne nebola príležitosť vypočuť zlú samomluvou téhle starej "dámy", bez toho ona prítomnosť počúvajúcich uší tušila.
Niektoré slová sa nehodí citovať, však samovrava tej nenápadné pani znela asi takto: "Tak vidíš, ty ..., zase sa mi to podarilo, už nevieš čo by si, tak sem ťaháš prašivý mačky, tak teraz to máš, samej ksindl, teraz sa môžeš maznať s chcíplotinama ... "

Čo dodať? Že zdanie klame? Že napohľad oduševnená šupka môže skrývať zlé jadro? Že aj ľudská bytosť, navonok vzbudzujúci súcit, dokáže ublížiť?

Osud to však rovnako vyriešil - dnes máme vo svojom kočkotýmu Tříbarevku číslo dva. Pravda, volá sa Strapko. Ale inak, hotový klon.

Ani ona to nemala s nami ľuďmi ľahké. Hoci sa narodila v rodine krčmových, ako mačiatko vyrastala na strave všelijaké a prachbídné, čo sa prejavilo na jej vývinu a rastu - či skôr nevyvinie a nerůstu. Proste je to mačka trpasličí čiže paneláková.
A keď si také tintítko poskočí o niečo viac, malér (a zlomenina) je na svete.
Po ročnom boji s následkami zlomené päty zadnej labky, po týždňoch nepohodlného krívanie s dlahou, otravné liečby hnisavé otvorené rany s neustálymi protivnými preväzy, začala labka znovu hnevať a opúchať.
Operácia (osteosyntéza) bola vykonaná dobre, všetko splynulo ako má, všetko sa zdarne hojilo a Strapko o problémoch s labkou skoro nevedela, ale keďže pred príchodom k nám nedospívala na plnohodnotné strave, organizmus nezískal potrebnú imunitu a kosti potrebnú pevnosť. Na úraz a jeho následky vrátane operatívneho zásahu jednoducho nebola pripravená.
Střapucha je síce zlá zvědavka plná temperamentu a chuti do života, ale zároveň je to krehká mačacie bytôstka o váhe okolo 2 kg, v priebehu operácie jej váha dokonca klesla na 1,8 kg a Střapatice sa tvárila ako kôpka nešťastia, navyše vraj narkóza v jej prípade môže vyvolávať možnej alergickej reakcie. Aké a prečo, sa zistiť zatiaľ nepodarilo.
Dnes je Střapulína päťročná mačací dáma. Hoci si rada pochutnáva na kvalitnom obsahu misky, zostáva stále "štíhlym typom". Čas od času (pravda, vcelku často) si bezdôvodne vygrgne (nemám na mysli bežné mačacie čistiace zvracanie), ale vraj sa tým nemáme trápiť, ak je inak v pohode.
Ovšem - hoci je to prazvláštne, nemá príliš v láske návštevy. Na ženy zrelé či staršie (sakra, aby sa niekto neurazil, kto vie, kedy vlastne začína u ženy zrelý vek) pozerá vcelku nedôverčivo a nie je výnimkou ani varovne naježená srsť a výhražné zasyčanie.

Že by predsa len mala s Tříbarevkou spoločného viac ako podobu?

Majka Šrámková,
dobrovoľník FELIX GREY os