Na krídlach anjelov - 1. diel

Že je tento príbeh anjelský, o tom nemôže byť žiadnych pochýb. Každá mačička sa totiž do útulku dostane za rôzne záhadných okolností, ale zakaždým je táto veľká náhoda osudovým plánom. Ľudia sa domnievajú, že je všetko náhoda, ale my mačky vieme svoje ...

Rada by som vám vypovedala svoj veľký životný príbeh sama za seba. Budem Ak vypovedať sama, bude to tak osobitejší a vy si z môjho príbehu vezmete viac, ako keby sa akýkoľvek pisárik snažil napísať ten najlepší román.

Náš mačacie rod žil v Slanom už dlhé roky. A naozaj, šedavý nádych našich kožúškov sa nezaprel a vždy sa u niektorých mojich predkov i súčasných mačacích kamarátov objavil. Hoci sme tie najobyčajnejšie mačičky na svete, aj napriek tomu sa chválime prekrásnu a zvláštne kresbou honosných kožuchov. Ja maličká mačička aj moja mamička sme mali to šťastie a príroda nás obdarila práve takými sedavým kožúšky.

Narodila som sa uprostred sídliska u popolníc za betónovým ohradníkom a vtedy sa začal písať môj veľký príbeh malé a nešťastné mačacie dievčatká. Mamička ma ale nakoniec odtiahla z centra sídliska do bezpečia. Opatrovala a vychovávala ma v temnom kútiku na periférii veľkého sídliska oddelene od rodinnej mačacie kolónie. Bola som jediné mačiatko svojej mamičky. To sa tak niekedy stáva, keď už je mačací mamička starší, že sa narodí jedno alebo nanajvýš dve mačiatka.

My mačičky sme sa zdržiavali na celkom frekventovaných miestach. Bohužiaľ mnohé z nás zaplatili životom práve pre zapeklité nástrahy nášho mesta. Iné mačičky zomreli na neliečené mačacie choroby, len silní jedinci mali šancu v nepriaznivých vonkajších podmienkach prežiť. Naše mesto obchádzala nočná mora sedavých tieňov, nástrah, pascí a nakoniec tiež zlých ľudí. Mestský mačacie spôsob života sprevádzali podivuhodné udalosti, nad ktorými zostávala nejedna mačacie hlavička stáť.

Mamička sa jedného dňa vypravila pre potravu, ale dlho sa nevracala. Premohol ma veľký strach. Vydala som sa ju teda hľadať a volala som: "Mamííí, maminečko moja, kde si?" Bohužiaľ, nikto sa neozýval. V tú chvíľu, hoci som sa pozerala smerom k sídlisku, napriek tomu akoby som periférne zazrela mamičkin šedavý kožúšok. V tú istú chvíľu sa zastavil čas, to vám môžem pokojne odprisahať. Zazrela som totiž na kraji cesty šedavý kožúšok svoje krásne a hodné mamičky. Nie je nič horšie, ako keď vidíte umierať blížneho svojho. Mamička ležala pri ceste celá rozpľasol, z kútika papuľky jej vytekala červená tekutina, ktoré vy ľudia hovoríte krv a povedala: "Dievčatko moje, prajem ti lepší život, než som tu mala ja," potom naposledy vydýchla. Bola som ešte maličká, rýchlo som bežala k mamičke a snažila som sa ju prebudiť. Všetko bolo márne, mamička už nedýchala. Posledné, čo si pamätám, bolo nezvyčajne jasné svetlo a dušička vznášajúce sa smerom nahor.

Nedalo sa nič robiť, musela som sa osamostatniť a verte mi, nebolo to vôbec jednoduché. Mačacie kolónie, v ktorej som vyrastala, bola početná, nikto ku mne však nepriľnul toľko ako v minulosti moja mamička.

Naše mesto bolo plné nástrah. Najväčší striasacie však boli zvláštni ľudia, ktorí si čosi pichali do rúk aj do nôh a menili sa potom v potácející sa bytosti bez rozumu. Vždy som si myslela, že tí zlí sú len chlapci, ale pochopila som, že dievčatá tiež. Záleží na človeku ako takom a musím povedať, že to čo som videla, zostane už navždy vryté hlboko do vnútra mojej duše. Zvláštni ľudia, ktorým sme my mačky vraveli tyrani, chytali moje mačacie kamarátmi a ubližovali im. Desne sa tomu všetci smiali. Sem tam im niekto normálne okolo prechádzajúce dohovoril, aby toho nechali, ale tyrani sa len posmievali. Párkrát dokonca prišlo auto s húkačkou, ale ani to nestačilo.

A ja? Doplatila som na svoju dôveru. Naučila som sa u popolníc dôverovať ľuďom, pretože ma niektorí kŕmili, ale presne to sa mi nakoniec stalo osudným. Partia podivných ľudí ma nalákala na krásne slová a ponúkala aj niečo pod zub. Celá radostná som pribehla k ľuďom, ktorí vyzerali toľko milo a prívetivo. Lenže tí ľudia ma mučili, ťahali za tlapičky, chvostík, bili mi chĺpky z kožúška. Plakala som, bránila som sa a hrýzla okolo seba, ale nič mi nepomáhalo. Chalani ma týrali, dievčatá prizerali a všetci sa mi smiali. Tuze veľmi to bolelo. Zrazu ma jeden z tyranov schmatol za chvostík a všetku svoju silou ma roztočil. Nebudete tomu veriť, ale zrazu sa mi urobilo nesmierne zle, cítila som ohromnú bolesť a upadla som do bezvedomia. Odkiaľsi z diaľky som počula tlmený smiech a nado mnou celkom zreteľne poletovali anjeli.

Celá špinavá a prechladnutiu som sa prebudila na sídlisku v kroví. Bola mi strašná zima a cítila som smrť až do špiku kostí. Tiekla mi krv a trpela som bolesťou. Niektorí ľudia tvrdia, že my zvieratka necítime bolesť. Netuším vôbec, ako niečo také môže niekoho vôbec napadnúť. Trpela som tak silnou bolesťou, že som upadala sústavne do bezvedomia a opäť som sa prebúdzala, toto sa skutočne opakovalo niekoľkokrát za sebou. Keď som sa konečne prebudila, zistila som, že nemám chvostík. Chvostík chýbal a namiesto neho zostalo len rozštiepené krvavé "čosi". Musela som sa popasovať s bolesťou i zimou, ktorá sa zahryzol do celého môjho telíčka. Musela som si obstarať papanie a prežívať ďalej. Paradoxne som bola veľmi malinká, ale život tuláka ma naučil mnohému aj v tak nízkom veku. Ukázala sa opäť mačacie spolupráce a mačičky z našej kolónie sa o mňa postarali, ony vedeli, že nemám mamičku a tiež vedeli, že keby mi neošetřovaly ranu vlastnými slinami, zomrela by som. Nakoniec som sa zo všetkého vylízal, bola som však sklamaná životom plným núdze, biedy a násilia. Čas plynul ďalej, prekonávala som ťažké obdobia, učila som sa novým veciam, to aby som prežila.

Jedného dňa, keď sa pomaličky stmievalo, som sa odklonila od mačacie kolónie. U jedného z mnohých panelákov na mňa totiž mávala moc krásna slečna, ktorá hovorila nežným hláskom: "Tutu a ňuňu" a "poď ku mne, krásna kočičko." Bola som nadšená a tušila som, že dostanem niečo dobré pod zub. A skutočne som dostala kúsok dobré bagety so syrom a salámou. Slečna ma vzala do náručia a správala ma, zrazu sa mi zatmelo pred očami, spoznala som totiž onú tvár milé, ale zároveň zlé slečny. Bola to ona, ktorá patrila k tyranom. Netrvalo dlho a tyrani sa vynorili spoza už spomínaného paneláku. To, čo nasledovalo, by som nepriala zažiť skutočne nikomu. Skrátka a dobre som sa stala obeťou hrubého násilia. Tyrani sa smiali kŕčovitým smiechom a tiahli ma na už známe miesto, kde sa často schádzali. Opäť ma naťahovali do všetkých strán, tĺkli ma hlava nehlava a vystrájali ako pomätení. Všade okolo sa váľali prázdne fľašky od alkoholu a dokonca aj striekačky a ihly.

Bola som utrápená, najprv som kričala a plakala, potom som bezmocne utíchla. Tyrani ma priviazali za tlapičky do siete, mučili ma a smiali sa. Snažila som sa ešte chvíľu bojovať, Škubal som telíčkom, lenže každá má snaha bola odmenená mnohými ranami. Znovu som utíchla a tyrani ma priviazali za najviac poranenú tlapičky zamotanú do siete k stromu. Následne pili, zabávali sa a sem tam sa prišli So smiechom pozrieť, čo robím. Vzdala som to a robila som, že nedýcham, to tyranov aspoň nenútilo do mňa tĺcť. Cítila som sa mizerne a priala som si zomrieť. Prosila som vo vnútri duše anjelikov, aby ma čo najskôr povolali k sebe. Nakoniec sa ale ozval pud sebazáchovy a ja som začala celým svojím telíčkom šklbať. Zrazu som sa cítila silnejšia ako kedykoľvek inokedy. V tej chvíli najviac poškodená tlapičky do mäsa a kostí polámaná a zmasakrované ostrým lanom siete, sa nižšie úplne odtrhla a oddelila od pacičky. Pacičky úplne odpadla, kus siete však zostal omotaný okolo poranenej tlapičky. V tú chvíľu nado mnou opäť poletovali anjeli.

Snažila som sa odplaziť čo najďalej. Pud sebazáchovy zapracoval úplne neuveriteľne. Akonáhle cítite smrť, aj keď si ju v ťažkých chvíľach prajete, telesná schránka sa bráni a hoci ťažko zranené, napriek tomu získa zrazu neuveriteľnú silu naposledy zabojovať o život. Potom som padla do temnej diery blízko vzdialeného krovia a dlho som spinkala. Nejakú dobu som počula ešte stále tlmený smiech, krik a nakoniec známej húkačky, potom nastal pokoj. Prebudila som sa zimou, hladom a bolesťou. Ležala som v dutine stromu a všade okolo bola krv. Vedela som, že ak zostanem na mieste, čoskoro zomriem.

Vydala som sa v ústrety zúfalému boju o život a snažila som sa vyhľadať pomoc. Absolútne som stratila orientáciu a za žiadnu cenu som si nedokázala vybaviť cestu späť k mojim mačacím kamarátom z rovnakej kolónie. Bolesť a zúfalstva - to všetko ma hnalo vpred a bolo mi jedno, ktorým smerom to bude. Nôžka, kde chýbala odtrhnutá pacičky, sa nedala v kolienku ohnúť, musela som ju za sebou vláčiť rovno natiahnutú. Prešla som veľkú cestu, kde jazdila množstvo áut a zazrela som blízko nejaká svetla. Zrazu som nebola medzi panelovými domami, ale stála som pred osvetlenými budovami úplne iných tvarov, než som poznala z nášho sídliska. Obišla som celý blok a zazrela za prízemnými oknami postavy v bielom, ktoré niečo placatého kruhového tvaru vkladali do pecí. Postavy vychádzali aj von, niečo nosili zo skladu a niečo zase do blízkych popolníc.

Vyzrela som si jedného mladíka, ktorý coural sem a tam, čosi prinášal a zase odnášal. Mladík sa na chvíľu zastavil a povedal: "Čo tu robíš, malinká kočičko? Bež domov, tu pre teba nie je bezpečne. "Pozerala som na neho z diaľky a niekoľkokrát som plačlivo zamňaukala. Mňaukanie bolo plné hrôzy a zúfalstva. Mladík sa zarazil, ale po chvíli sa vrátil do budovy. Priplazila som sa bližšie a začala som mlátiť na okná a dvere, kadiaľ bolo vidieť dovnútra a kde tiež zmizol mladík. Cítila som životnú príležitosť az chlapca navyše sálala dobrota každým cólom. Vybehol z dverí a všimol si, že nemám pacičku. Lenže stali sa aj ďalšie veci, ktorým som ako mačka nemohla rozumieť. Napríklad som nemohla dovnútra do Teplická, lebo to vraj bolo proti hygienickým predpisom. Až po čase som zistila, že išlo o kuchyňu miestnej pizzerie, kam zvieratka jednoducho nemôžu. Vtedy som to ale nevedela a mlátila som na dvere ďalej. Čakala som na mladíka dlho, uložila som sa nakoniec na prahu domu do papierovej škatule a odpočívala som.

Potom si pamätám len to, že ma pán v noci naložil do auta a rozprával mi, že volal do mačacieho detského domova. Volal samozrejme neskoro v noci a pýtal sa, či ruší. Teta v detského domova, ktorú mladík prebudil, mu v prvej chvíli odvetila, že áno, to pretože ešte nevedela, čo sa skutočne deje. Nevedela, že idem do bezpečia práve ja - poranená mačička. Následne som pochopila, prečo pána teta pokarhala. Jednak zo spania nevedela, čo sa deje a jednak v detského domova zvoní telefóny z rôznych dôvodov aj večer. My všetci predsa moc dobre vieme, že v čase večerného pokoja sa tety a strejdové z detského domova volajú skutočne len kvôli závažným dôvodom - mačičkám v liečbe a mačičkám v ohrození. Keď nejde o zdravie ao život, môžu predsa ľudia zavolať cez deň. Nakoniec sa teta mladíkovi ospravedlnila a vysvetlila mu, že v čase, keď v noci končil službu, už dávno spala.

Niekedy okolo polnoci som sa dostala na tajomné a zároveň láskyplné miesto. Nikde na karanténe, ktorú musíme všetci novo prichádzajúci prejsť, však nebolo miesto, a preto ujo Privliekol provizórne klietka na prízemie domčeka. Mala som k dispozícii pelech so srdiečkami, ktorý dostali srdiečkové mačičky od jednej hodné tety zo Zlína, mištičku s granulky aj mištičku s vodou. Najedla a napila som sa dosýta. Bola som celá radostná, chcela som dať tete a strýkovi na vedomie, že som šťastná. Chodila som po klietke, až mi poranená tlapičky s obnaženou kosťou klopala o plastové dno klietky. Bolo to dojemné a zúfalé zároveň.

Ujo vyjadril ľútosť a pohoršenie nad biednym mačacím osudom. Povedal, že už videl všeličo - napr. Poranené zvieratká z rôznych dôvodov a príčin, ale vedomé týranie, to že nikdy nepochopí. Hoci predovšetkým strýka väčšinou nič nerozhodí, z toho, čo videl za poranenia na mojom telíčku, sa mu urobilo doslova zle. Strýkovi nebolo zle z toho, že videl krv a odtrhnutú tlapičky aj chvostík, to vôbec nie, bolo mu zle z toho, že niekto dokázal tak surovo ublížiť malé mačičke. Panička, tá len pozerala so smutným výrazom v tvári a povedala: "Budeš sa volať Bonnie."

Schválne si vypočujte, čo teta a ujo hovorili, keď som v noci prišla: http: //srdcemprokocky.rajce.idnes.cz/prijem_ze_Slaneho _-_ kocicka_Bonnie _...

Hneď na druhý deň ráno prišla na pravidelnú kontrolu pani doktorka, ktorá len neveriacky krútila hlavou. Pani doktorka ma uložila do prepravky a odišla so mnou do mačacie nemocnice. Čo nasledovalo potom, to sa čoskoro dozviete v ďalšom rozprávaní.

Vaša malá a statočná mačička Bonne

Text: Kristýna Kacálková

OS Srdcom pre mačky

http://kocky-utulek.cz/