Na návšteve u Jana Rosák

Moderátor Jan Rosák je označovaný za "zabávača". Necháva sa však počuť, že sa necíti ako človek, ktorý by ľudí programovo bavil, ale ako "entertainer" - ten, ktorý robí zábavu, snaží sa, aby ľudí nenudil. Televízni diváci ho poznajú z mnohých zábavných programov. S humorom a šarmom sebe vlastným moderoval televízne Studio Rosa, Magion, Videostop či obľúbený súťažné reláciu Riskuj! Z prudko uponáhľanej Prahy sa s rodinou presťahoval do Mníšku pod Brdy. Rád sa prechádza v okolitých lesoch sa svojím psom, ktorý je miláčikom celej rodiny.

Mal ste možnosť mať v detstve psíka?

Je to zvláštne, ale ako chlapec som psa nemal, a to som vyrastal na malom meste. Doma sme mali odjakživa mačky, ale psíka nie. Musím povedať, že mne to napodiv ani vtedy nechýbalo. Celkom sa čudujem, pretože dnes si už nedokážem predstaviť život bez psa.

Kedy ste si vydal svojho prvého psa?

V televíznom Štúdiu Rosa a Magion sme jednu dobu ponúkali psíkov prostredníctvom pani Semelová. Psíky sa objavili na obrazovke a deti nám potom volali a prípadne si pre vybraného psíka niekam zašli. Raz do štúdia priniesol jeden pán košíček plnú malých čiernych psíkov. Naše dcéry je uvideli a hneď sa rozhodli, že by jeden z nich mohol byť náš. Pán navyše rozprával srdcervúci príbeh, ktorý sa odohral v čase, keď sa zdraželi poplatky zo psov na tisíc korún. Veľa ľudí sa odporným spôsobom zbavovala psov. Pán vtedy čírou náhodou našiel v lese pri stromu na polmetrovej povrazu priviazanú fenu nemeckého ovčiaka. Mala ešte k tomu vraždenia previazanie leukoplastom, aby nemohla štekať. Toho darebáka by som ešte dnes potrestal za pokus o vraždu! Dobrý pán fenu oslobodil a vzal si ju domov, kde mal čierneho labradora. Po čase táto dvojica splodila dvanásť krásnych psíkov a to bola práve tá šteniatka v ošítke, z ktorých jedno si naše dievčatá cez televíznu obrazovku vybrali. Išli sme si pre neho do obce Jirny, ktoré sa zhodou okolností v budúcnosti ešte raz zapísali do histórie našich psíkov.

Aký bol váš prvý psík?

Bola to čierna psie dievčatko, ktorú sme pomenovali Šerinka. Stala sa naším miláčikom. Potom sme sa presťahovali z Prahy do Mníšku pod Brdy, kde si mohla užívať (rovnako ako my) väčšej voľnosti a vidiecke pohody. Za čas sa manželka zoznámila s pani, ktorá práve zhodou okolností bývala v Jirny. Mala zlatého retrievera. Aj moju manželku napadlo, že by bolo zaujímavé skrížiť našu Šerinku s oným zlatým Retriva, že by z toho mohli byť pekní strakaté psíkovia. Našou Serinco sa u nás v dome narodilo šesť šteniatok, štyri bola čierna ako uhoľ a dve bola krásne zlatá bez akejkoľvek čierne škvrnky. Strakaté neboli.

Ako ste zvládali pôrod?

Našou práčovni sme hovorili pôrodnice. Pôrodná bedňu som vyrobil podľa návodu v časopise. Keď sa rodila zlatá psie dievča, hneď sme volali našej dcére, že sa rodí levice. Bola krásna. A keď levice, tak dostala meno Elsa. Tú sme si nechali a ostatné psíkov sme rozdali. Jedno čierne šteňa sme dali Zorc Jandovej, ktorá je cez plot našej susedkou. Dala mu meno Rufíček a ten je vlastne doma aj u nás. Občas ho nájdeme nielen v psej strieške, ktorú rád zdieľa s naším súčasným psom Hagridom, ale aj v našej kuchyni. Rovnako tak nášho psíka nájdu občas Mert-Jandovi u nich doma. Zriadil som v plote vrátka, ktoré sú stále otvorené. Môžeme nimi voľne prechádzať a aj naši psi a takisto nezistiteľný počet mačiek od Merta. Sú veľmi plodné, počet sa neustále mení J Objavujú sa tu nové mačky, ktoré ešte nepoznám, ale chodia bežne k nám, kŕmime ich.

Ako sa u vás objavil Hagrid?

Mojou manželke sa zapáčilo "mičurinování", a tak sa zase pokúsila o ďalšie kríženie. Elsince vyhľadala ženícha - veľkého, nádherného, zlatého retrievera z neďalekých Hraštice. Jeho statnosť a krásu zdedil aj náš Hagroušek, Hagrid. Meno má podľa obra z Harryho Pottera, pretože bol naozaj najväčší z ôsmich šteniatok, ktorá sa Elsince narodila.

Vo vašej pôrodnici muselo byť opäť pekne rušno ...

Sedem Hagrouškových súrodencov sme postupne rozdávali zadarmo vážnym záujemcom, maximálne za vrece žrádla, ako je zvykom medzi psičkári. Zostával u nás ešte posledný psík, ktorý bol prisľúbený jednému známemu. A vtedy prišla dcéra s tým, že jej kamarátke umrel pes a tá vraj vyhráža, že si niečo urobí, keď nebude mať psíka. Videla naše šteniatka a že by jedno z nich chcela. Tak sme jej ho dali. Samozrejme si nevezmeme na svedomí život kamarátky J Ale teraz nám jeden pes chýbal! Manželka hneď sadla k internetu a našla tam, že sa niekde pri Lomu narodil podobný psík. Zašli sme tam a psíka za tritisíc kúpili. Známemu sme ho dali zadarmo, aby sme ho nesklamali. Takí sme obchodníci J

Objavili sa nejaké zdravotné problémy u vašich psíkov?

Hagridovi je päť rokov a máva problémy s bedrami. Zlatí retrievery na to trpia. Keď spolu ideme na dlhšiu prechádzku, tak v závere už pokrivkáva. Inak problémy s ním nemáme. Ale obe naše psie dámy, babička Šerinka a mamička Elsink, problémy mali. Ochoreli rakovinou prsných žliaz. Serinco sa zákerná choroba rozvinula tak, že sme bohužiaľ museli siahnuť k tomu nejsmutnějšímu a nechať ju uspať. Keď sa choroba prejavila u Elsy, dali sme ju vyšetriť na histológiu. Jej diagnózu sme sa dozvedeli až po jej smrti, ktorá k nej bola veľmi milosrdná. Vychádzali sme na prechádzku, Hagouš vybehol z dverí a Elsa vyšla rozvážne po svojom. Zrazu podklesla na zadné nohy, obzrela sa na mňa, podklesla na prednej, cukla to s ňou. Umrela mi chudinka v náručí, bolo jej jedenásť rokov. Obrečeli sme ju ako predtým Šerinku.

Ako znáša Hagrid zimné obdobie?

Rovnako ako jeho mamička Elsa a babička Šerinka, zimu miluje. Pokojne si ľahne do snehu a vydrží tam aj niekoľko hodín, až mám strach, aby sa nenastydnul. Prevažná časť jeho denného pobytu, keď je naozaj škaredo, sa odohráva vo vnútri v dome. A keď je pekné počasie, ťahá ho to von. Je to občas večný kolobeh. Stojí pri dverách, pozerá sa na nás, prípadne urobí - baf - tak ho pustím von. Za chvíľočku je zase pri dverách a zase - baf - a chce dovnútra. Vonku má striešku s lietacími dvierkami, ktorá bola pôvodne myslená ako kamrlíku na náradie. Hagoušek a Rufíček vedia, že tam vždy nájdu azyl.

Čím ho kŕmite?

Väčšinou mu dávame granule, ktoré ešte kombinujeme sa psími konzervami. Keď k nám príde mladšia dcéra, ktorá psy bezmedzne miluje, tak mu občas podstrojuje. Začne mu vyvárať, naservíruje mu napríklad sliepku s ryžou.

Je pre vás prítomnosť psa upokojujúce?

Určite je. My sa s tým psom vyložene váľame, treba tu na koberci. Akonáhle pocíti potrebu nejakého kontaktu, položí si na mňa prácku, za chvíľu druhou a potom mi skočí do lona. Jeho päťdesiat kíl je celkom spoznať. On má asi pocit, že je malé šteniatko a stôl sa mi do lona. Bez hladenie nemôže byť snáď ani desať minút.

Stratil sa vám niekedy niektorý z vašich psov?

Poviem vám príbeh Elsy a Šerinky z ich útěkového obdobia. Zabudol som raz zavrieť bránku. Po nejakom čase sme s hrôzou zistili, že nie sú obe doma. Sjezdili sme celé okolie, ale nenašli ich. A potom nám zavolal sused, že je jeho známy videl uprostred příbramskej diaľnice smerom na ritka. Krvi by sa v nás nedorezal. Bolo to dopoludnia, kedy ľudia jazdia do práce, sú viac podrážděnější a bezohľadnejší. Okamžite sme tam vyrazili a naozaj na diaľnici sa u prostredných zvodidlách strachy krčila vtedy ročná Elsa a jej matka Šerinka ju kryla vlastným telom. Vyštartoval som cez diaľnicu, ani som sa neobzeral, či ma niečo zájde. Vzal som ich za obojky a rýchlo previedol do auta. Chudinky sa klopali hrôzou. Ja s manželkou sme na tom možno boli ešte horšie. Psie holky na svoj incident za deň za dva zabudli, ale my na to nezabudneme do smrti. Hagroušek sa drží doma. Niekedy sa však rád vypraví sa strýkom Rufíčkem bez nášho dovolenia do Mníšku na koláčik. Rufíček ho raz dostal od pani učiteľky Beranová, zachutil mu, a tak tam na koláčiky začal chodiť. Vzal tam taky aj Hagrouše. Toho to ale už našťastie pustilo!

Má rád vodu?

Plávať vie, retrievery majú plávacie blany, ale je trošku pohodlný. Jeho babička Šerinka, tá bola vodný pes! Ako zacítila vodu, už sme ju neudržali. Skočila z betónového sokla šípku do vody a zmizla pod hladinou. Po pol minúte sa vynorila s obrovským kameňom v papuli. Bola taký vodný bager, až mala od kameňov obrúsené zuby. Neviem, čo to bolo za zvláštne mániu. Taky Elsink plávala rada a ďaleko. Hodil som jej balónik do veľkej diaľky, doplávala pre neho, priniesla mi ho. Mohol som jej ho hodiť desaťkrát a vždy sa s nadšením vrhala do vody. To Hagrouš upláva desať metrov a už sa vracia, hodím ďalšie balónik a už pre neho nejde, už ho to nebaví!

Beriete ho so sebou na cesty?

Jazdu autom zvláda dobre. Vzali sme ho do Rakúska. Má svoj pas do cudziny, osvedčil sa ako výborný hotelový hosť. Je veľmi disciplinovaný, má vrodenú inteligenciu. Perfektne jazdí výťahom. Môžeme ho pokojne nechať na pokoji samotného a hoci okolo chodia aj iní psy, ani nezaštěkne. Je to taký anglický gentleman. A ako hovorí odborník v kynológii, pán Desenský: Je to pes, ktorý má sebavedomie. Nepotrebuje štekať!

Text a foto: Milena Forstová