Nemecký prepeličiar - všestranný sliedič

V posledných rokoch je nemecký prepeličiar stále obľúbenejšie, zvyšuje sa množstvo odchovaných šteniat, viac psov je k videniu na výstavách a skúškach z výkonu. Plemeno NKR sa prepracováva v absolútnych počtoch medzi sliediče na druhé miesto za anglického kokeršpaniela. Ak vezmeme do úvahy, že NKR nikdy nebol módnym psom a všetky odchovy sa vracali späť do rúk priaznivcov poľovníckej kynológie, tak táto skutočnosť naznačuje mnohé.

V dôsledku toho sa na Klub nemeckého prepeličiara obracia stále viac priaznivcov tohto plemena s dotazy na poskytnutie informácií. Týmto príspevkom sa teda snažím odpovedať na väčšinu otázok a uviesť na pravú mieru niektoré nejasnosti a bludy, ktoré sú publikované aj v inak perfektných kynologických publikáciách. Dodnes časť poľovníckej verejnosti nevie, že NKR nie je stavač, ale sliedič.

Mylne je v niektorej odbornej kynologickej literatúre uvádzalo, že NKR je možné naučiť "vystavovanie". Táto typická vlastnosť je daná geneticky iba stavače. Vystavovanie a postupovanie za vzďaľujúce sa zverou nebolo nikdy zámerom chovu nemeckého prepeličiara od prvopočiatku jeho cieleného chovu. Musíme preto zásadne oddeliť pojmy "krátke značenie" a "pevné vystavovanie".

Na tomto mieste sa musím tiež spomenúť o ďalšie skutočnosti. Skúšobný poriadok pre plemená sliedičov v našej krajine, tak ako v krajine pôvodu plemena, vychádza z reglementu B-FCI a tomu zodpovedajú aj požiadavky, ktoré na sliediče žiadame v plnení jednotlivých disciplín ZR.

Sliedenie: priestranné, systematické na vzdialenosť, ktorá zodpovedá danému prostrediu a výskytu zveri. Ak nájde sliedič zver alebo jej čerstvú stopu, musí túto zver resp. stopu hlasno sledovať a tým oznámiť vodcovia, ktorým smerom zver uniká. Vzdialenosť a čas, po ktorú má sliedič možnosť sledovať zver alebo jej stopu, sa rôzni podľa skúšobných poriadkov jednotlivých krajín. Môže sa stať, že niektorí jedinci plemena NKR pri zavetrení zveri túto krátko značí, než ju začnú prenasledovať. Ide teda o dispozícii, ktoré nie je možné použiť k výcviku pevného vystavovanie a ktorá je v rozpore so zmyslom práce sliediča.

Tu teda dochádza k zásadnému rozdielu v charakteristike práce sliediča a stavača, ak neberieme do úvahy tú skutočnosť, že sliedič sleduje pachy zveri s nízkym nosom oproti stavače, ktorý pracuje s vysokým nosom. Stavač pri zavetrení zveri musí túto pevne "vystavovať" a anglickí stavače musí zostať voči unikajúci zveri pernatej a srstnatej "pokojní". O využitie týchto vlastností sa zmienim v pasáži - lovecké využitie.

História plemena

Pôvod tohto plemena a jeho nejasné korene môžeme hľadať dávno v stredoveku. V podstate sa dá povedať, že plemeno vzniklo z potomkov nemeckých a taliansko-francúzskych vysokonohých brak. Vtedajší "vtáčie psy" sú zrejme predkov nemeckých prepeličiar, ale aj plemien u nás takmer či vôbec neznámych, plemien holandských a francúzskych. Priestorovú izoláciou a prípadným krížením s inými plemenami vznikla početné plemená, ktoré vzdialene pripomínajú svoje dávne predkov.

O starobylosti plemena svedčí aj spodobnenie psov na obrazoch starých majstrov, hlavne nemeckých a holandských. Napríklad Jan Steen (1626-1679) na svojich maľbách zobrazuje hnedobiele psov a dlhú vlnitú až kučeravou srsťou, ktorí sú nápadne podobní křepelákům. Aj vo Flemingovej knihe o love z 18. storočia je pod názvom "STÖBER hund" zobrazený pes, ktorý svojím vzhľadom, hlavou, stavbou kostry, dĺžkou prútu a osrstením preukazuje veľkú príbuznosť s prepeličiar. Zo 17. storočia pochádza aj úslovie "je verný ako prepeličiar". V 17. a 18. storočia sú křepeláci námetom loveckých výjavov na rôznych obrazoch, pohároch či zobrazenie hubertských legiend a plastík, hlavne v nemecky hovoriacich krajinách. Tiež Alfréd Brehm poznal prepeličiar a oceňuje ich lovecké vlastnosti.

Pôvodne boli tieto psy používané pri love sa sokoly, prípadne k naháňanie zveri do sietí. Úpadkom sokoliarstva a rozvojom výkonnejších strelných zbraní sa zvýšil záujem o šľachtení a chov stavačov. Chov prepeličiar pomaly upadal. Iba v zapadnutých oblastiach Nemecka a Rakúska prežívalo niekoľko desiatok jedincov tohto plemena, z ktorých niektorí boli prekrížená s inými plemenami. Zdalo sa, že osud prepeličiar sa uzatvára. V roku 1897 napísal poľovnícky spisovateľ Fridrich Roberth v juhonemeckom poľovníckom časopise "Zwinger und Feld" dotaz, ktorý mal zásadný vplyv na ďalší chov nemeckých prepeličiar:

"Som lovec bez poľovného revíru a zveri. Raz lovím v Korutánsku, inokedy zase v Štajersku, potom zase v Lužici. Všade je iná zver, iné lovecké podmienky. Získať stavača, tzv. Všestranného, je ťažké, nehľadiac na to, že je problematické voziť so sebou tak veľkého psa. Keď som v priebehu jedného roka vystriedal všetky plemená a nenašiel žiadne vhodné, spomenul som si na prepeličiar, ktoré som vídal ako mladík pracovať v podunajskej oblasti. Títo psi krátko sliedili pred puškou, hlasno oznamovali zver a niektorí z nich túto naznačili, boli používanie na sluku, jarabice a kačice, mnohí pracovali aj so srstnatú zverou. Moja otázka znie: Žije ešte v Nemecku či Rakúsku chovateľ týchto prepeličiar a dá sa peniazmi a námahou rekonštruovať toto plemeno? "

Výzva mala veľký ohlas a vyvolala dlhou a tvrdou diskusiu. Po diskusii o účelnosti chove a exteriéru získal Roberth niekoľko typických jedincov, na ktorých sa začal rozvíjať ďalšie chov. Typickým psom a prakticky zakladateľom chovu bol hnedý pes "Lord Augusta", ktorého Robert získal od grófa Gundenera. Podľa odchovu po tomto psovi vypracoval Roberth plemenný štandard, ktorý bol uznaný roku 1908. V roku 1903 bol založený "Klub chovateľov nemeckého prepeličiara" (Der Wachtelhund club). Tento klub pracuje a zdarne prispieva k rozvoju plemená dodnes.

Medzi najvýznamnejšie pokračovateľa Roberth patrí Rudolf Friess, významný kynologický teoretik a praktik. Vo svojom chovu odchoval v rokoch 1908-1924 dvadsať deväť vrhov šteniat. V roku 1920 napísal knihu "Nemecký prepeličiar, jeho história, oživenie chovu a chov, lovecké použitie, výcvik a vedenie". Kniha bola znovu naposledy vydaná v Nemecku v roku 1988. Friess sa venoval rozvoju chovu nemeckého prepeličiara viac ako 60 rokov. Ešte dnes sa musíme diviť nad jeho prezieravosťou, keď tvrdošijne čelil snahám dosiahnuť rýchly povznesenie chovu krížením s inými plemenami a docielil čistoty chovu bez primiešavanie krvi iných, vtedy atraktívnych plemien. Vo väčšine kynologických kníh sa píše o regenerácii plemien za pomoci španielov a niektorých stavačov. Toto je úplne chybné tvrdenie v rozpore so snahou Rudolfa Friess dosiahnuť čistoty chovu. Ak pripustíme možnosť, že na osvieženie krvi bolo použité iného plemena, iste by bolo toto, tak ako poznáme nemeckú dôkladnosť a evidenčné precíznosť, uvedené v záznamoch o histórii chovu s presným uvedením mena a evidenčného čísla daného jedinca.

História chovu nemeckého prepeličiara u nás

Nikdy v minulosti nebol u nás nemecký prepeličiar tak rozšírený ako dnes. V roku 1912 JV rozmary v "Loveckých horizontoch" opisuje rôzne plemená loveckých psov, ale prepeličiar tam chýba. Až v roku 1926 píše Karel Podhajský v správe pre valné zhromaždenie čs. poľovníckej jednoty: "Nemeckí křepeláci (bavorskí) nadobúdajú u nás a možno je, ak sú z určitých rodov, pre les našim poľovníkom odporučiť. Výkonnosť ich pri zachraňovaní poranenej zveri je podivuhodná. "

Z tohto príspevku by sa dalo usudzovať, že Podhajský prepeličiar dobre poznal a videl ich vo väčšom množstve pracovať. Žiaľ, v tomto roku boli u nás chované iba dvaja jedinci tohto plemena, a to importovaní hnedáci, pes "Harry von Schaftwalde" a suka "Amelise Maar". Ak bol po týchto jedincoch odchov, sa nepodarilo zistiť. Podľa niektorých autorov boli křepeláci veľmi hojně v medzivojnovom období v tzv. Sudetoch, chované nemeckým lesným personálom. Je pravdou, že títo nemecky hovoriacej poľovníci sa združovali v nemeckých spolkoch, takže údaje dostupné v našich časopisoch nemôžu byť úplné.

Začiatok rozkvetu plemena možno datovať do druhej polovice šesťdesiatych rokov, kedy u nás bola chovná fena "šiitmi von Schweilochser" a dva vrhy po fene "Waldoktors Ithaka". Tieto suky boli kryté psom "Ignac noc Hengsberg", ktorého doviezol chovateľ z vtedajšej NDR. Tento chovateľ doviezol neskôr tiež suku "Mietz von Fuchstein", ktorá sa svojím potomstvom najviac zaslúžila o rozvoj chovu prepeličiar u nás. Mimo chovnej stanice spomínaného chovateľa sa narozvoji podieľali aj ďalšie chovnej stanice existujúce dodnes napr. "Z Misletina", "Z Ružového lúčke" a iné, ale to je už takmer súčasnosť.

Chovná základňa bola v minulosti veľmi obmedzená, a tak vzhľadom na veľmi úzke príbuzenskej plemenitbe a nedostatku vhodných jedincov došlo k stagnácii chovu, ktorá mala vplyv hlavne na exteriérové ocenenie pri výstavách. Chovné psy z oboch nemeckých krajín sa zháňali s veľkými ťažkosťami, krytie v zahraničí bolo nemožné. V osemdesiatych rokoch sa podaril dovoz troch psíkov jednej fenky zo SRN. V rukách skúsených chovateľov a vodcov sa títo importovaní jedinci výrazne uplatnili v chove. Ich vplyv sa prejavil na výstavnom ocenenie ich potomkov a hlavne na počtoch a umiestnenie prepeličiar na skúškach. Stalo sa takmer pravidlom, že na všetkých druhoch skúšok sliedičov sa křepeláci dostávajú na popredné miesta. Mnohí chovatelia sliedičov, a nielen oni, si preto začali zhotovovať prepeličiar a ich chov sa zdarne rozvíjal.

Ak budeme porovnávať súčasnú exteriérovou úroveň chovov u nás s chovy v krajine pôvodu plemena, vyznieva pre nás z tohto pozorovania s prihliadnutím na to, že počet kusov je v Nemecku niekoľkonásobne väčšie, vcelku priaznivo. Toto porovnanie by mohlo byť ešte priaznivejší, ak by sa podarilo rýchlejšie zdolať úradného Simla.

Preklady štandardu č. 104 - nemecký prepeličiar z roku 1964 a 1968, ktoré boli použité aj v odbornej kynologickej literatúre, obsahovali hrubé nepresnosti. Táto skutočnosť mala nepriaznivý vplyv na populáciu NKR u nás. Nezáujem o nápravu niektorými činovníkmi zodpovednými za túto oblasť kynologickej činnosti bol zarážajúce. S odstupom času, možno predpokladať, že exteriér rozhodca VIII. skupiny FCI sa už dostatočne zoznámili s opraveným prekladom, ktorý bol parafovaný štandardnú komisiou pri SKJ.

Porovnávať pracovnú úroveň psov je ťažké vzhľadom na to, že skúšobná poriadky v jednotlivých krajinách sa rôznia. Tu musíme pri hodnotení vychádzať z osobných skúseností našich vodcov, ktorí viedli svojich zverencov v zahraničí. Ako prvý skúsenosť, ktorú sme si overili, je tá, že naše Zr sú v značnej miere prispôsobené skutočnému "výkonu práva poľovníctva". Druhou skúseností je, že dobre pripravený a vedený pes dokáže zvládnuť odlišnosti ZR inej krajiny a docieliť výborného umiestnenia.

Takisto hodnotenie úrovne našich psov rozhodcami a vodcovia z Nemecka, ktorí sa zúčastňujú skúšok u nás, a nejedná sa len o lichôtku hosťa voči hostiteľovi, vyznieva pre naše psy priaznivo. V skratke ich hodnotený znie: "Vaši psy sú pre prax o poznanie lepšie pripravení!"

Povaha, výcvik a lovecké využitie

Povahovo sú nemeckí křepeláci prítulní a mierni. Protikladom k tejto prítulnosti je veľká lovecká náruživosť, ktoré snáď môžeme vďačiť za to, že NKR nikdy neboli spoločenským plemenom. Hryzavé jedinci sa vyskytujú sporadicky tak ako u iných loveckých plemien. Väčšinou sa nejedná o vrodenú dispozícii, ale o nesprávnu výchovu. Křepeláci sú psy raní, mnoho psov sa sa zdarom úspešne zúčastnilo skúšok v siedmom či deviatom mesiaci svojho veku. Odporúčame však moc neponáhľať a absolvovať skúšky najskôr vo veku aspoň desiatich mesiacov, kedy je pes už dostatočne vyspelý ako psychicky, tak fyzicky, nehľadiac na to, že na výcvik máme viac času, ale hlavne na jeho utvrdenie, čo je u temperamentného prepeličiara nutnosťou.

S výchovou začíname vo veľmi ranom veku šteňaťa. Učíme ho zoznamovať sa s rôznym prostredím, a akonáhle mu to jeho telesná stavba dovolí, zoznamujeme ho s poľom, lesom a stopami zveri. V tejto dobe by malo šteňa už reagovať na privolanie. Alfou a omegou výcviku každého poľovného psa je poslušnosť a ovládateľnosť. O Nemecký křepelák to platí obzvlášť. Aby sme zvládli jeho vrodenú loveckú vášeň, musíme ho mať pevne v ruke. Cviky privolanie, daunování a odloženie musí ovládať perfektne. Nevynecháme jedinú príležitosť, aby sa psík mohol zoznamovať so zverou, a to ako živú, tak ulovenú. Pochopiteľne nedopustíme, aby pes zver stláčal alebo otváral. Pri pochôdzkach sa vyvarujeme príliš častého štvanie zveri. Je síce pravda, že pre loveckú praxi je cennejšie pes, ktorého musíme brzdiť, než pes, ktorého musíme sústavne nútiť ku každej činnosti. Niektorí křepeláci sa ale pri zlom vedení stali náruživí štváči zveri, ťažko ovládateľnými a pre loveckú praxi málo cennými.

Nemecký prepeličiar nie je psom pre každého milovníka psov. Je tiež pravidlom, že si prepeličiara zaobstarávajú a s úspechom chovajú len dobrí poľovníci, že sa nestal predmetom špekulácie "tiež chovateľov". Rudolf Friess o ňom hovorí: "Nemecký prepeličiar nie je psom pre sviatočné či len nedeľné poľovníkov. Pri svojej vrodenej lovecké náruživosti, keď sa nepodarí usmerniť túto do správnych medzí, bude svojmu majiteľovi po doslova zbesilom naháňania a štvanie skôr pre zlosť, než pre radosť z kvalitného poľovného výkonu. ".

Väčšina prepeličiar vrodene aportuje a nosí všetku zver. Napriek tomu je žiaduce riadny výcvik v prinášaní a utvrdenie v nosení ťažkých bremien. Tu sa vodcovia dopúšťajú najviac chýb v domnení, že prepeličiar je samouk. Mnohokrát sa nás pýtajú, či plemeno po výcvikové stránke negeneruje, keď už F. Roberth písal, že sa nemuseli nič učiť. Tu dochádza k omylu v nepochopenie, za akých podmienok pracovali křepeláci v dobe, o ktorej Roberth písal a za akých pracujú teraz. Křepeláci držanie v tú dobu prevažne loveckým a lesnom personálom boli denne v poľovnom revíre. Pri vtedajších stavoch zveri, kedy sa denne pred psom zver strieľala, mal možnosť "učiť sa za pochodu". Na skúšky sa chodilo druhým či tretím rokom, ak sa chodilo vôbec. Dnes také podmienky nemá žiadny vodcu, a preto je potrebné zodpovedajúce výcvik.

Poľné práca nie je doménou žiadneho sliediča a títo nie sú schopní konkurovať v tejto oblasti nenahraditeľným stavače. Slídičům skôr vyhovujú zmiešané poľovného revíru, kde nájdu viac uplatnenie. Nemecký prepeličiar má oproti anglickým slídičům "väčší záber", tj. Jeho sliedenie je priestrannejšie a dlhšia. Nie je preto tak efektné a lahodiace oku ako u kokeršpaniela, ktorý sliedi pod Flint. Z rýdzo praktického hľadiska má ale sliedenie prepeličiara s väčším záberom pri dnešnom poklese drobnej zveri svoje opodstatnenie. Zmyslom práce sliediča stále zostáva nájdenie zveri. Neustále musíme ale mať na mysli, že hĺbka a priestrannosť sliedenie je závislá na prehľadnosti teréne, jeho zazverenie a hlavne podľa toho, ako máme psa v ruke.

Práca vo vode je silnou stránkou prepeličiar. Väčšina z nich doslova miluje vodu. Nerobí im ťažkosti opakované prinášania z hlbokej vody, s chuťou a vytrvalo dokážu prehľadávať brehové porasty. Tu nachádza uplatnenie ich vhodná stavba tela a osrstenia. Je pravdivé tvrdenie, že nie je problém dostať prepeličiara do vody, ale niekedy býva problém dostať ho z vody von, resp. aby nám nevliezol do každej kaluže.

Lesné práce vyhovuje křepelákům zo všetkého najviac a je jeho doménou. Snáď preto, že v jeho žilách koluje krv dávnych predkov - brak. Neúnavne prehľadáva zarastené paseky a húštiny, hlasno oznamuje stopy a vyháňa zaľahla zver. Tak, ako nie je schopný konkurovať stavače v poľnej práci, tak nie je stavač schopný plne nahradiť sliediča v lese. Dôvodom je odlišnosť v systéme a spôsobe práce, s prihliadnutím na prevažne kľudovým disciplínam, ktoré po stavače požadujeme pred výstrelom. Väčšina prepeličiar je dostatočne ostrá aj voči čiernej zveri. Niektorí křepeláci dokážu veľkým oblúkom vrátiť zver, na ktorú narazí, späť na svojho vodcu (zajac, líška, čierna zver). Snáď sa jedná o pozostatok vlastností smečkových psov, ktorí pri love určitým spôsobom spolupracovali. Pritom nejde o bezhlavé štváčov, pretože títo psi musí byť pri tejto svojej činnosti nevšímaví voči červenej zveri (srnčia, jelenia) a nesmie prechádzať zo stopy na stopu. V nemeckých preukazoch pôvodu je táto overená vlastnosť označovaná symbolom "rehrein". Títo psi s vynikajúcim nosom, hlasitosťou, istotou a vytrvalosťou na stope sú rezervou pre oživenie týchto vlastností, ktoré prezentujú výborné prepeličiar.

Pri práci v lese musí pes pracovať samostatne, preto je treba nezačínať s touto prácou príliš skoro, nie skôr než plne zvládne cviky poslušnosti, a je pre túto prácu dostatočne zrelý.

Kráľovskú lesné disciplínou tak v praxi, tak i na skúškach je "farba". Sliediče spolu s duriče majú vo svojich skúšobných poriadkoch túto disciplínu najnáročnejšie, ak vynecháme špecialistu farbiara. Bezchybné vypracovanie pofarbenej stopy staré okolo 20 hodín, ktorú mala možnosť cez noc križovať zdravá zver, vyžaduje už majstra svojho oboru. Prepeličiar má voľný hlas a tým aj vlohy pre výcvik "hlásiče" či "hlasného oznamovača". Je škoda, že málo vodcov dokáže tejto vlastnosti využiť a z farby urobiť parádny disciplínu.

Práca na farbe je pre psa psychicky veľmi náročná a vyčerpávajúca. Nezačínajte preto s výcvikom príliš skoro a necvičte príliš často. V čase intenzívnej prípravy na skúšky stačí vypracovať farbu obdeň, nikdy však viac ako jednu denne. Pre prax si musíme uvedomiť, že práca na umelo podfarbené stope je síce dobrá výcviková pomôcka, ale ozajstného majstra dohľadanie získame len letami skúsenosti. Ak chceme takého majstra mať, musíme využiť každú príležitosť k prirodzenému dosliedení, hoci by sa jednalo treba o pár desiatok metrov k zveri, o ktorej vieme, kde zhasla.

slovo na záver

Postup pri základnom výcviku a výcviku jednotlivých disciplín je dostatočne popísaný v každej kynologickej príručke a nebolo zmyslom tohto príspevku sa tejto problematike venovať. Musíme si však uvedomiť, že každý pes je iný a vyžaduje odlišný prístup. To platí o všetkých plemenách bez výnimky. Křepeláci sú psy veľmi chápaví. Postupujme preto pri výcviku citlivo, vždy ale dôsledne, s pochopením povahy psa. Výsledkom nášho snaženia potom bude pes, akého potrebujeme, ktorý bude vyhovovať ako nám, tak i ostatným poľovníkom a stane sa nenahraditeľným pomocníkom pri výkone práva poľovníctva.

Text a foto: Milan Brnovják