Neobyčajný osud kocúra bodiek

Blížil sa koniec marca, bol štvrtok 25. 3. 2010, zvláštne to deň. Pršalo, za pár minút začalo svietiť slniečko, potom sa obloha opäť zatiahla a tak stále dokola.

Práve som v práci riešila reklamáciu. Ten deň predčila pracovná náplň všetky moje očakávania. Dodnes vidím, ako som sprevádzala pracovnú návštevu, riešila a vysvetľovala všetko potrebné a zároveň som v duchu ďakovala, ako je osud milostivý, že mi prihral do cesty vtipné a duchaprítomne ľudí, ktorí vzniknutú situáciu prechádzali s nadhľadom. Znenazdania zazvonil mobilný telefón, pani na druhom konci aparátu sa pýtala, či by sme mohli prijať poraneného kocúrika. Údajne sa motal ako opitý, bol zanedbaný a zjavné boli aj ďalšie ťažkosti. Načo pani spomenula, že pochádza zo Znojma. Bohužiaľ v okolí nebol nikto, kto by kocúrika mohol prijať. Následne som sa s volajúci pani dohovorila na neskoré popoludňajšie návšteve u nás vo Vrbičany. Pani to k nám mala zo Znojma poriadny kus, preto nebolo potrebné nijako zásadne ponáhľať z práce, časovo všetko akurát vychádzalo. Zavolala som Michalovi, aby pani ešte zavolal a dohodol podrobnosti. Do telefónu Michal odpovedal: "Čože, až zo Znojma?"

Večer skutočne dorazila pani Valášková so synom. Poranený kocúrik bol vo veľkej klietke na králiky, aby mal v aute pohodlie. Michal v karanténnej miestnosti chystal klietku. Ja som zostala s návštevou v kuchyni a rozprávali sme sa o všetkom možnom. Ako rodená Opavačka - znalá nárečia - som dokázala veľmi oceniť moravský dialekt, ktorým návšteva oplývala. Jedným slovom nádhera. Úplnou náhodou som sa spýtala, či má kocúrik meno. Pani Valášková odvetila, že by sa mohol volať Bodky a meno kocúrikovi už zostalo.

V momente, keď sme bodiek ubytovali, zistili sme, že chudák naozaj veľa prepadáva. Túto mu zadoček upadol do mištičky s vodou, tamto spadol pre zmenu do granuliek. Puntíček sa snažil komunikovať, ale bola to bieda, jeho snaha o chôdzu končila zakaždým neohrabaným pádom. Bodky bol navyše silne zanedbaný a jeho nefalšované kocúrie aróma sa vanuli široko ďaleko.

Druhý deň sme s ním išli na vyšetrenie. Verdikt znel jasne, kocúrik mal rozštiepenú panvu. Pani veterinárka poznamenala, že musí byť v pokoji, nesmie sa namáhať, musí odpočívať, a to po dlhšiu dobu. A tak sme zahájili dlhodobú liečbu.

Čas plynul az bodkami sa vykľul krásny kocúrik s exoticky pretiahnutú trojuholníkovou hlavičkou a extrémne dlhým telíčkom, jeho srsť sa časom tiež krásne prečistila. Nechali sme ho vykastrovať a po krátkej dobe prestal aromatizovaná okolí "kocuřinou".

Keď sa Puntíčkova chôdza máličko zlepšila, rozhodli sme sa ho pustiť z obmedzeného priestoru klietky von a dopriať mu viac pohybu. V tú ranu začalo rodeo. Bodky sa zabýval v kuchyni a snažil sa využiť každé voľné chvíle k poriadnemu dobrodružstvo. Veľmi ho zaujalo stropné škrabadlo, na ktoré sa pustil s indiánskym pokrikom, odrazil sa a hoplááááá, zavesil sa na stĺpik, ale jeho zadná polovica telíčka sa neudržala a ozvala sa tupá rana. Punťa v tú ranu ležal na chrbte na podlahe. Táto neakrobatická scénka sa opakovala mnohokrát, avšak punta nijako nerozhádzalo, vždy sa zobral z podlahy a vyvádzal ďalej. Časom sa naučil zdolávať vrchná poschodia zhŕňačov, skákať na linku a celú ju prebiehať. Potom pre zmenu skočil do drezu, kde si čas od času tiež ustlal, ale prevažne v ňom sedel a pil z kohútika. Pri pravidelných návštevách našej priateľky Markéty a spoločnom posedenie pri káve sme sa neraz zasmiali, to keď sa Punta nepodaril nejaký krkolomný počin a upadlo mu telíčko. Časom si ľudovo povedané "ohmatal" miestečka, ktorá dokázal zdolávať bez ťažkostí. Dokonca sme mali bodiek rezervovanej, aj keď jeho odchod do nového domova nakoniec nevyšiel.

Za čas absolvoval našu spoločnú prvú montáž výstavu - SEN ZVIERAT 2010.

Bodky bol tak veľmi aktívny, že sme ho museli čiastočne krotiť, to keď sme napríklad pridali z klietky k bodkami rovnako hyperaktívneho kocúrika Smartíka, ktorý bol čerstvo po liečbe otvorenej zlomeniny zadné nožičky. Chalani si padli do oka, ich zlobení však nepoznalo hraníc. Nie, že by nám ich hry vadili, o tom žiadna. Neriešili sme ani situácie, pri ktorých sa z bodiek a Smartíka stávala demolačné čata. Riešili sme iba jediné, a to zdravotný stav oboch kocúrika. Bodkovaná motorika sa zhoršovala a Smartíkova zlomenina dostávala tiež poriadne na frak. Výsledkom bol motající sa Bodky a krívajúci Smartík. Kocourková boli počastováni súhrnným názvom "zlomeniny". Smartíka sme nakoniec museli vrátiť do klietky, lebo ani jeho premiestnenie medzi ostatné mačacie osadenstvo jednoducho nevyšlo. S kocúrikom totiž šili všetci čerti a zlomenina nie a nie sa zahojiť. Časom si pre neho prišla jeho nová parádny rodina, a tak sme nemuseli riešiť, kam s ním, aby bol ušetrený rovnako hyperaktívnych kamošov. Ďalším Puntíčkovým najlepším kamarátom sa stal kocúrik Emilko - výkvet mačacie spoločnosti. Tejto kocúrie dvojicu Bodky versus Emilko sme dokonca hovorili Dávid a Goliáš. Chalani kocúrie boli všade, kam len ľudské oko dohliadlo. Čo tí dvaja dokázali napáchať, to by jeden neveril. Držali sa za krčky, hrýzli sa do zadočkov, vrieskali, packovali sa a nakoniec zaspávali v obetí. Emilko už sa tiež dočkal svojej veľmi tolerantní rodiny, a tak si postupne Puntíček zvykal na ďalšie a ďalšie mačacie kamarátmi.

Tu si môžete prezrieť Puntíčkovu fotogalérii:

http://srdcemprokocky.rajce.idnes.cz/Puntickova_fotogalerie/

Na jeseň sme si začali všímať, že Punťa sem tam vrčí a nechce si už toľko hrať. Keď sa v myšlienkach vrátim naspäť, musím spomenúť, že už na montážne výstave sme si všimli prvé známky nevrlosť, to sme ale prikladali nervozite z cestovania. Občasnému zavrčanie sme prikladali zase to, že dospieva, pre mačiatka hrátky sú tie tam az bodkami zrejme rastie mrzutý kocúrik. Dokonca máme poznatok zo spoločnej návštevy našich najbližších, kedy dával najavo zjavnú nevrlosť. Ani vo sne nás ale nenapadlo, čo bude nasledovať az čoho jeho nervozita vlastne pramení.

Na prelome septembra a októbra 2010 som si hovorili, že nám niečo nehrá, dokonca sme začali v kuchyni nachádzať tu a tam nablinkáno. Jednalo sa o žalúdočné šťavy a granulky vcelku nestrávené. Dokonca sme vídali za posledné dva dni bodiek v podivné polohe, ležal na zemi ako vagónik, nožičky mal pod telíčkom zložené. S Michalom sme mali jasno, Puntíček proste odniekiaľ spadol a zaklepal sa. Na dotyk na nás totiž vrčal. Stále však prejavoval chuť k jedlu. Vedeli sme, ako je Punťa nemotorný, preto nám pád presne zapadal do scenára a reakcie na dotyk nám v tej chvíli prišli jednoznačne súvisiace s pádom.

Nasledujúci deň v stredu 6. 10. 2010, sme po príchode z práce Punt hľadali. Ležal skrútený na stoličke zasunutý pod stolom. Pohľad na neho hovoril jediné, ihneď sadnúť do auta a okamžite ísť na veterinu. Nutného úlohy sa zhostil Michal a v okamihu vyrazil. Z veteriny sa vrátil bez bodiek, začala som byť hysterická. "Kde je Bodky?" Michal začal rozprávať, že boli vykonané RTG snímky a vyšetrenie pohmatom, pri ktorom sa zistilo, že Puntíček musel niečo prehltnúť, v horšom prípade malo ísť o perforácii čriev. Navyše sa zistilo pri RTG snímkach zhotovených z viacerých uhlov, že jeden kloubek na zadnej nožičke nesedí vo svojej jamke, preto sa všetko malo vyriešiť pri plánovanej operácii. Posledné stavec medzi chrbátikom a chvostíkom bol tiež porušený. Veterinári v Slanom si bodiek rozkapali a nasledujúci deň ráno mal kocúrik podstúpiť nutnú operáciu.

Prehupla sa bezsenná noc a my sme vyrazili do práce. Počas dopoludnia som volala veterinári, bola som presvedčená, že Punta vytiahnu veterinári z bruška predmet a dokonca som v duchu vedela, ktorý by to tak mohol byť - kúsoček plastu, ktorý chýbal na kuchynskej linke, tzv. Koncovka lištičky.

"Dobrý deň, pán doktor, tak ako to s Punta vyzerá?" Pán doktor bol úprimný a šetrne mi oznámil, že to, čo videl v Kocúrkove brušku, je úplná katastrofa. Puntíček mal bohužiaľ napadnutý žalúdok, črevá aj pankreas neidentifikovateľným zrejme nádorovým bujnením. Tiež som sa dozvedela, že bola rana po plánovanej operácii bodiek zašitá a kocúrik bol už prebudený z narkózy. Operácie nepripadala v tomto stave do úvahy vzhľadom k beznádejnosti prípadu. Pán veterinár mi vysvetlil, že črevo skrátiť možno, žalúdok možno zmenšiť tiež, ale pankreas sa oklamať bohužiaľ nedá. Naviac bolo bujnenie všade okolo a prípadný zásah by absolútne nedával zmysel. Nádej na záchranu bola podľa pána veterinára mizivá. Vzhľadom k pokročilému štádiu choroby nebola vykonaná ani histológie.

Hlavou mi prebehlo mnoho nezodpovedaných otázok. Ten deň mi nebolo dobre, prechádzala som nechladený, mala som teplotu a situáciu s bodkami som v práci jednoducho neustála. Vzala som si pol deň dovolenky a išla som si vyzdvihnúť bodkami na kliniku do Slaného. Celú cestu mi prebiehalo hlavou, čo sa mohlo stať? Prečo Punťa? Vari nestačí, že mal rozštiepenú panvicu a prešiel si peklom než mohol vôbec trošku normálne chodiť? Vari nestačí, že má dodnes následky?

To, čo dokážem bežne prejsť a ustáť, som v danú chvíľu absolútne nezvládla. Chcelo sa mi plakať a vôbec som nechápala, že k niečomu takému mohlo dôjsť, hlava mi to nebrala. S pánom veterinárom sme sa dohodli, že Punťa musí bezpodmienečne užívať lieky, jesť prevažne kašovitú stravu, pretože vyblinkané granulky mu samozrejme nemohli prejsť črevami zarůstajícími zápalovým či nádorovým bujnením. Pán doktor dal bodkami tri dni na spamätanie po aplikácii liekov a určil, že ak bude zle, ukončíme Kocourková trápenie. S hrôzou a čiernymi myšlienkami som si Punta z veteriny odvážala. Predstava, že sa budeme pozerať na skrúteného kocúrika celé tri dni, bola šialená. A čo potom Bodky?

Myšlienky sa na chvíľu presunuli do minulosti. Narazila som na spomienku, kedy bol slnečný deň a ja som skúšala vziať bodiek na záhradku, to keď som chcela zhodnotiť, ako bude reagovať na vonkajšie prostredie. Na záhrade som tiež zistila, že je Kocourkova motorika ďaleko horšie než som čakala, a preto nikdy žiadne chodenie von nebude. Doteraz vidím, ako sa Bodky ukrýval za peň a snažil sa nasúkať do vonkajšej striešky, z ktorej následne vykukoval von.

Pretože máme na webe denne aktualizované správičky, prichádzala zo všetkých strán veľká psychická podpora. Písala som si tiež s pani Valášková zo Znojma, ktorá k nám vtedy bodiek priviezla, a ktorá tiež ihneď zaznamenala správy o jeho vážnom stave.

Prebehla komunikácia s pani Fillová. Bodiek boli namiešané špeciálne Bachove esencie. Pani Fillová hovorila o možnom zvratu. Vnímala som rozvážna slová o tom, ako nič nie je nemožné. Niekoľkokrát som sa uisťovala u pani Fillová, veterinárov v Slanom, veterinárov v Horoměřicích, ale aj u svojim ostatných najbližších, či je dobré kocúrika opakovane otvoriť a vziať vzorku na histológiu. Vzorka, ktorý nebol pôvodne odobratý. Odpoveď znela "NIE". Vždy bola situácia zhodnotená rovnako, až bude zle a príde deň D, bude rozumné trápenie ukončiť, žiadna ďalšia operácia, žiadne ďalšie trápenie.

Tu si môžete prezrieť fotogelerie nadobudnuté po plánovanej operácii: http://srdcemprokocky.rajce.idnes.cz/Nemocny_Punticek/

Čuduj sa svete, ale Puntíčkův stav sa nezhoršoval, ba naopak. Puntíček si začal zase hrať. Vzhľadom k tomu, že kŕmime prevažne granulovanú stravou, nasadili sme mu pre zmenu paštéty , kapsičky a konzervičky . Nielen táto zmena zafungovala, Vracanie ustalo. Puntíček odpočíval, vítal nás so zdvihnutým chvostíkom, do toho ako vždy sem tam spadol. Zlá motorika je jednoducho stále zrejmá. Po troch dňoch na plánované kontrole dostal ďalšie lieky a odišli sme domov, opäť však s obrovskou neistotou. Netušili sme, čo príde, kedy ho zase nájdeme v kŕčoch. Čas ubiehal, dochádzali sme na pravidelné kontroly a aplikácia liekov. Na poslednej návšteve nám pán doktor oznámil, že bujnenie ustupuje a na pohmat je útvar citeľne menšie. Zajasali sme. Tiež sme sa dozvedeli, že rozhodujúce budú nadchádzajúce týždne, zhruba za dva mesiace budeme vedieť viac, ako je liečba účinná, či bude mať bujnenia tendenciu vracať sa alebo snáď ustúpi úplne?

V medzičase sa na bodiek prišla pozrieť opäť pani Valášková so svojím synom.

Nachádzame sa vo fáze nevedomosti a čakania. V tejto chvíli netušíme, čo bude nasledovať. Stále musíme byť v strehu. Dúfame, veríme a prajeme si, aby s nami mohol žiť spokojný život a netrápil sa, bol v teplúčku, mal dostatok papanie a bol obklopený tými, ktorí ho najviac milujú. Nádej vždy zomiera posledná.

Tieto riadky píšem v čase, keď beží oných zmieňovaných pár týždňov, ktoré by mali rozhodnúť. Preto všetky prosíme, držte bodiek palce, aby s nami mohol prežiť šťastné chvíle bez ďalšieho trápenia. Veríme na zázraky, pretože vieme, že existujú.

Za srdiečkové mačičky,

Kristýna Kacálková

www.srdcemprokocky.cz

www.kocky-utulek.cz