O Jožka

"Babie, babie, toto mačiatko si vyber, to je nádherné!" Vnouček Adámek si Jožka doslova vykričal. Babička teda neváhala a siahla po maličkom kocúrikovi. "Budeme mu hovoriť Jožinek", povedala. A tak sa stal maličký Jožka babičkiným spoločníkom a priateľom v časoch dobrých i zlých. Malý Adámek za babičkou pravidelne jazdil na prázdniny a na Jožka sa vždy ohromne tešil.

Babička Jožka doslova milovala. Tí dvaja k sebe neodmysliteľne patrili. Kocourek jej vyplňoval voľné dni. Keď bol ešte mačiatko, bol veľmi aktívny, hneval a skákal. Časom sa upokojil a zvážnel as babičkou trávil všetok svoj voľný čas. Pozeral s ňou na televíziu, chodil s ňou na záhradku aj do postele (ako inak). Čas plynul a obom pribúdali leta.

Babička vážne ochorela a cítila, že už stráca tú správnu vitalitu a silu. Zakaždým, keď ju navštívila jej rodina, uisťovala sa, či sa o kocúrika postarajú, až tu raz nebude. "Ale babie, toto nehovor, ty tu budeš ešte veľmi dlho", hovorili rodinní príslušníci a babičku utvrdzovali v tom, že o jej milovaného Jožka bude perfektne postarané. Napriek tomu sa uisťovala stále dokola ...

Čas plynul ďalej, babička chradla a nakoniec Jožka pre chorobu a pokročilé starobe opustila. Duše tých dvoch však zostali navždy spojené a babička Jožka denne pozorovala z nebeských výšin a rozprávala s ním. Chápajúce Jožka všetko naplno vnímal. Presne tak, ako to vie len osamelé zvieratko. Babička mu vysvetľovala, že pre neho nastanú zlé časy, ale aby sa ničoho neobával, pretože všetko zlé raz pominie.

Ako to už často býva, rodina sa pátrali po tom, čo po babičke hnuteľného zostalo as Jožkom už sa bohužiaľ vôbec nepočítalo. Najjednoduchšie bolo vypustiť ho von a viac sa o neho nestarať. Než by sa všetko po babičkinej smrti vybavilo, Jožka by aj tak nikto do domčeka nejazdil kŕmiť a už vôbec nepripadalo do úvahy, aby si ho rodina vzala k sebe domov. Babičkin vnuk Adam, ktorý sa kedysi zasadil o to, aby si babička vybrala práve Jožka, protestoval proti kocúrikovi najviac. Stará pani tu už nebola, a tak nebol dôvod kocúrika na časy budúce zaistiť. Adam už nebol malé dieťa, ktoré sa nadšene teší na zvieratko, ale stal sa dospelým človekom s úplne odlišnými záujmami.

Tou dobou už starý a chorý Jožka zostal opustený vonku a musel sa naučiť preplávať veľmi ťažkým životom ďalej. Nikde nebolo bezpečne. Dňom i nocou o sebe dávali vedieť nástrahy všetkého druhu. Nejaký bláznivý človek po vonkajších kočičkách dokonca strieľal a Jožka sa brokům bohužiaľ tiež nevyhol. Začal doslova boj o prežitie. Prespával pod schodmi domčeku alebo v blízkom kroví. Bola mu zima, hrýzli ho blchy a sužovali ho ďalší hladné breberky. Nasledujúce udalosti v jeho živote boli moc smutné a tragické zároveň. Všetko bolo úplne odlišné, než na čo bol zvyknutý, keď ešte býval so svojou milovanou babičkou. Navyše ho prestali počúvať kĺby, zadné nôžky za sebou sotva ťahal. Pusinku mal jednoduchou zúbkov, a preto tiež nehrozilo, aby si sám niečo ulovil. Vonkajší život sa na ňom podpísal ešte viac.

Vysilený Jožinek blúdil okolím a v poslednom ťažení zachytiť pohľadom domček a ľudí na záhradke. Začal sa im ukazovať čoraz častejšie, a tak dostal aspoň niečo málo do mištičky. Lenže Jožka nebol ich kocúrik ak tomu mali milí ľudia svojich starostí až nad hlavu, a preto neboli z chorého kocúrika dvakrát nadšenie. Dočasný vonkajšie azyl však starčekovi napriek tomu poskytli. Jožka za sebou ťahal nožičky a tou dobou sa sotva ploužil, ani nízky plot nebol schopný preskočiť, tak žalostný bol jeho stav. Bol životom sklamaný, vážne chorý a strápený.

Len tak medzi rečou sa o ňom v práci spomenula pani, ktorá Jožka vonku dokrmovala. Povedala to našim dievčatám - Jane a mieche. Holky neváhali a zabezpečili mu pomoc ...

očami Jožky

... Nechápal som, čo sa stalo. Zrazu tu nebola moja milá babička. Odviezlo ju biele auto, vraj do nemocnice. Stále sa nevracala, ale čím ďalej tým častejšie do nášho domčeka dochádzala jej rodina. Babičkin vnuk Adam, ktorý si so mnou kedysi toľko hral, mi bez jediného slova na vysvetlenie zamedzil prístup do domu. Urobil som na neho smutné kocúrie oči, ale ani to nepomohlo. Potom dom na dlhší čas osirel.

Nevedel som, čo sa deje a bol som úplne strápený životom, ktorý so mnou poriadne zametal. Denne som duševne načúval svojej pani, ktorá ma na veky vekov v ríši plnej zmätkov opustila. Trápil som sa, bol som starý, chorý a unavený. Srsť na mne visela, bola zvädnutá a špinavá. Svědily ma kúsance a štípance od všemožných breberek. Stále dookola sa mi pred očami premietal hrozný obraz temných vonkajších tieňov, ktoré ma po vyhodení z môjho domčeka neustále prenasledovali. Bola mi strašná zima, bol som mrzutý a sklamaný. Prial som si, aby už bolo po všetkom. Trpel som zimnicou a pomaličky som odchádzal clivotou.

V druhom polovici marca som sa dostal do útulku vo Vrbičany. Vrčal som, pretože mi bolo moc úzko, netušil som, čo bude nasledovať. Nová panička zo mňa mala trošku strach, cítil som to. Vôbec nevedela, ako so mnou naloží druhý deň, až spolu pôjdeme k lekárovi.

V útulkové karanténna klietke som sa zavŕtal do diek. V duchu som myslel na to, že mi aspoň nie je zima. Na zub sa tu tiež niečo našlo. Nikto ma však nemohol presvedčiť o tom, že už nechcem a ani nedokážem bez svojej milovanej babičky normálne žiť. Pretože som bol už starý a podľa zákonov vrbičanského útulku sa vykonávajú stařečkům krvné testy, išiel som na druhý deň na plánované vyšetrenie. Krvné testy dopadli vcelku dobre. Páničkovia dostali inštrukcie, aby som bol pod prísnym dohľadom, pretože som za sebou ťahal zadnú tlapičky. Pár dní som v novom domove niečo málo zjedol a bol som vďačný aspoň za teplý pelech v podobe diek. Akonáhle ma páničkovia odčervili, breberky z kožúška padali jedna za druhou, až ich boli deky plné. Panička bola z môjho vrávoravého chodenie dosť Vygúľaný. Nevedel som totiž poriadne chodiť a ploužil som sa na záchod ako káčer.

Po pár dňoch mi začalo byť tuho moc zle, bolelo ma bruško a začal som zvracať. Vzhľadom k mojej náhlej apatii a veľkému nechutenstvo so mnou išla panička za pánom doktorom, ktorý mi odobral krv a vyslovil vážne obavy. Druhý deň som bol uvedený do ľahkej narkózy, pričom mi bola z bruška vysiate tekutina hnedej farby. Prebudenie po zákroku bolo šialené. Lekári hovorili o postihnutí pečene s veľmi zlou prognózou. Páničkovia ma zavodňovali pod kožu. Na jednej z veterinárnych kliník mi pár dní po zákroku už dávali šancu len do druhého dňa, a ak by som bol na tom zdravotne zle, mal som byť navždy uspaný.

Panička však osudového dňa navštívila kliniku, kde bolo otvorené o hodinku skôr. Tam som bol na prehliadke deň po prijatí do útulku. Znovu mi bola odobratá krv. Výsledky boli alarmujúce a signalizovali závažné postihnutie pečene. Ošetrujúci lekárka sa v porovnaní s krvnými testami rôznych dát vyjadrila v tom zmysle, že sa jedná o akútnu zlyhávania pečene a je teda možné s tým ešte niečo urobiť. Nastal veľký boj zlého ochorení a môjho starobe. Domov som dostal celý ranec liekov a podporných prostriedkov, 2x denne ma doma páničkovia napájal na infúzie a dokrmovali ma. Jedlo tieklo do môjho žalúdka, ale aj všade okolo. Páničkovia okolo mňa skákali, menili mi neustále deky, prali a sušili, starali sa o mojej blaho a veľmi často chodili nakukovat do mojej novej klietky, ktorú umiestnili do hlavného izby, aby som nezostal bez dozoru v klietke na terase.

Jožka na infúziách: http: //srdcemprokocky.rajce.idnes.cz/Video_a_foto _-_ Jozinek_1.4.2012_na _...

Všetko bolo viac než akčné, až som začal jedného dňa samostatne jesť. Nebolo to nič moc, ale niečo som predsa len zjedol. Nasledovali ďalšie pravidelné kontroly na veterine. Bolo to neuveriteľné, ale môj stav sa začal naozaj pomaličky zlepšovať. Páničkovia jasali a ja som zaslúžene odpočíval. Keď o týchto udalostiach rozprávam, vyzerá to veľmi jednoducho, ale môžete mi veriť, bol to moc ťažký boj o prežitie. Panička mi odovzdávala energiu a ja som ju skutočne prijímal. Aj keď úprimne povedané, bez babičky som Cato myslel na to, že už naďalej nechcem žiť.

Našiel som zaľúbenie vo svojej novej paničke. Domnieval som sa, že už mi nikdy nikto nedokáže nahradiť milovanú babičku, ktorú som stratil. Nakoniec to ale dopadlo tak, že som na stará chorá kolienka našiel ďalšiu oporu. Babičku mi nová panička bohužiaľ už nikdy nenahradí, to určite nie, musím ale rozhodne povedať, že je na mňa moc hodná a ja ju mám úprimne rád. Tuším, že ma má rovnako tak rada, ako ja ju. Akonáhle počujem jej hlas, rýchlo sa přibatolím a pradie. Niekedy ju hnevám, pretože som už starý a stále spím, no a ona si často myslia, že som chorý a začína mi vždy nosiť dobroty, aby som akože nezomrel. Akonáhle toho nezjem toľko, koľko by si panička priala, hneď sa o mne píše na webe, že som údajne ešte viac chorý, než v skutočnosti. No, a keď nejem v danú chvíľu vôbec, pripadá mi, že panička dokonca omdlívá. Neviem, ako jej mám vysvetliť, že práve, keď tu nebola, tak som spapal granulky a proste už viac zjesť nedokážem. Občas to v útulku nemám vôbec jednoduché. Cez všetky príkoria, ktoré sú na mňa v novom domove spáchané, som ten najšťastnejší kocúrik na svete. Na to môžete vziať jed. Mám svoju novú bláznivú paničku veľmi rád, a preto som jej otvoril svoje veľké kocúrie srdce dokorán a dovolil jej, aby sa o mňa mohla náležite postarať.

Vás Jožka zo srdiečok

Text: Kristýna Kacálková

OS Srdcom pre mačky

http://kocky-utulek.cz/