Príbeh mačičky Niny

Bolo stredajšie popoludnie, mesiac júl vstúpil do druhej polovice svojej vlády. Ten deň sme mali prijímať kocúrika Honzíka. Voľné miesta v útulku však už takmer žiadna nebola, a ak áno, tak v rámci mnohých rizík pre mačičky novoprijaté a tiež pre tých, ktoré u nás už mali bydlisko. Honzík mal u nás dojednané miesto z núdze, nachádzal sa v nebezpečnej lokalite a bolo mu potreba zabezpečiť azyl.

Jana s Míša boli na ceste z práce pre kocúrika Honzíka. Holky nestačili doraziť ani do Kladna, kde sa nachádzal, keď im osud do cesty prihral inú mačičku.

Jane a misiami sa naskytol blízkosti zastávky pohľad na mačičku ležiace bez hnutia blízkosti "antoníčka" (rozvodová skrinka). Vyzerala úplne vysilene a na kožúšku jej už hosťovali muchy. Holky vedeli, že máme obmedzená miesta a nemôžeme prijímať, a preto chtiac nechtiac uprednostnili vysilenú mačičku ležiace blízko zastávky v Buštěhrad pred kocúrikom Honzíkom z Kladna.

Príjem Ninunky, Jana a Míša: http: //srdcemprokocky.rajce.idnes.cz/prijem_z_Bustehradu _-_ kocicka_Nina _...

Mačička dostala meno Nina, ktoré bolo odvodené od slova "antoníček" a mená Antonín. Ninunka bola od chvíle prijatia k nám do útulku citlivá na dotyk a bolestivá. Tretí viečka mala povytiahnutá, čo vždy upozorňuje na nejaký problém. Jednalo sa o starú protivnú mačacie babičku. Nebolo sa jej ale čo diviť, nám by sa tiež nepáčilo, keby sme boli zatvorení v klietke a prežívali ďalšie nedôstojnosti nehodné staršie mačacie dámy.

Kedykoľvek do útulku prijímame staršej zvieratko, prvá cesta vedie vždy na veterinu, to aby sme nechali mačičke vyšetriť krv a uistili sa, či je všetko v poriadku. Ninunka nebola mačička plachá, ale tak výraznú "nespoluprácu", sme naozaj ešte nikdy nezažili. Síce som ju dokázala bez problémov dopraviť na veterinu, avšak potom s ňou už bola manipulácia úplne nemožná. Hoci som použila všetky dostupné ľsti, ako ju udržať v pokoji, nemala som najmenšiu šancu. Nechala som ju teda na veterine, kde sa večer po ceste z práce zastavil Michal, ktorý s privretými viečkami Ninunku aspoň nejako usmernil.

Vyšetrenie krvi preukázalo, že má chorá pečeň i obličky. Nešlo o nič zásadné, ale napriek tomu bola potreba jej stav riešiť infúziami. V duchu si uvažujem, že sme vlastne horšie manipuláciu ani s plachým zvieratkom nikdy nezažili, bolo to veľmi náročné a zúfalé.

Ninunka bola umiestnená do klietky v izbe zvanom zagarážák. Uložila sa do záchode, ktorý nemienila opustiť. Do záchodu bolo nutné sypať silikónové stelivo, lebo o seba nestarala a nečistil sa, a tak mala stále zanesený zadoček. Opúšťala záchod len za účelom kŕmenie . Za dobu, čo u nás bývala, sa u nej striedal pevný bobeček s hnačkou. Hovorili sme si, že je potrebné zjednotiť kŕmenie, aby nemala ťažkosti. Mýlili sme sa!

Deň odo dňa sa nám prestávala páčiť, kontaktovali sme preto veterinu. Manipulácia s ňou bola absolútne desivá doma i na veterine. Aby mohla byť vôbec ošetrená, musela byť uvedená do ľahkej narkózy. Bez nej by nebola možná kanylácia a zlyhal by sa ani odber krvi, ako divoko sa vždy bránila. Ninunky obrana bola úplne neuveriteľná až šialená.

"Ninunko milá, po nutnej karanténe som ťa mala v duchu už zaradenú v hlavnej skupine, to aby si doplnila Trojicko - Ťapka, Gaia, Nina." Kto sleduje náš web, ten vie, že dievčatá k sebe jednoducho patria. Ide o staršie dámy s horšou kvalitou srsti, ale mačičky sú to úplne úžasné a výnimočné. Spomínala som na to, ako bola kedysi staručká Ťapinka neznesiteľná a protivná, ale časom všetko ustúpilo az Ťapky je priateľská a milá staručká mačacie dáma. Úplne rovnako som to videla aj s Ninou. Videla som dokonca Ninu niekde ďalej, ako by sme sa s mačičkou už dlhú dobu poznali - ja a Nina - ohromné puto. Videla som ju spokojnú, zaradenú v hlavnej skupine mačičiek a ktorá sa teší príjemnému starobe. Nestalo sa tak.

Pár dní pred vysvobozujícím koncom zo seba Ninunka vylučovala zrazeniny obalené krvou. Takmer denne sme s ňou boli na veterine s novými informáciami, ktoré sme neustále zisťovali. Nahmatal sme dokonca mačičke ohromnú hrču na brušku, mohlo sa jednať s najväčšou pravdepodobnosťou o cystu, ale bez vyšetrenia nebolo nič isté, mohlo ísť tiež o nádor. V tej chvíli nebola ale hrče podstatná, jednalo sa o jeden z mnohých faktov.

Nakoniec sme odoslali zrazeniny vychádzajúce Ninunce zo zadočku do laboratória k diagnostike. V laboratóriu sa prišlo na to, že je silne začervená parazitmi, ktoré nemožno odčerviť štandardnou cestou odčervovacími prášky. Ninunka bola napadnutá parazitom Cryptosporidium a Giardia tak silno, že by mala čo robiť aj mladá mačička, aby sa parazitom ubránila. Črevá mala v úplne šialenom stave.

Chytali sme sa posledná šanca, chvíľami to vyzeralo, že Ninunka chytá druhý dych, a tak sme bojovali. Prišlo aj na maznanie a máličko aj papanie. Akonáhle som videla, že prichádza kríza, volala som na pomoc všetky anjelov vesmíru a lekára sveta. Vždy som bola lekári ubezpečený, že mačička "zatiaľ" na uspanie nie je, že bojuje. Mala som vnútorný pocit, že to tak nie je, ale ako každý smrteľník som si priala jej pomôcť.

Skutočné vyslobodenie však už spočívalo len v pomoci mačičke odísť na druhý breh.

Zakaždým sa snažíme urobiť maximum a perie sa v nás veľa pocitov. Navyše lieky na konkrétne parazity boli nasadené len dva dni pred skutočným koncom, a tak nebolo pochýb, že musíme počkať. Lenže taká zmes ochorenia by bola nálož aj pre mladú mačičku, nieto ešte pre staručkú chorú mačacie babičku Ninu. Hovorila som si, čo by asi nastalo potom, keby sa jej podarilo dostať z črevných ťažkostí a zbaviť ju úporných parazitov? Čo by sme riešili po tom? Pečeň, obličky, cystu alebo nádor? Malo vôbec zmysel mačičke pomáhať liečbou? Snáď tisíckrát som si túto otázku položila. Niekde vnútri som vedela, že toto nie je dobré, že prichádza neodvratný koniec a každá ďalšia liečba už je pre ňu len trápením. Cez všetky zavodňovanie sa Nina strácala, chradla, bola úplne dehydrovaná.

Ninunka pre nás bola ďalšiu veľkú lekcií. Nebola vôbec náhoda, že nám ju osud prihral do cesty. Mačička nám mala ukázať ďalší jasný smer. Ja osobne som sčasti prebudená a mám za sebou veľkú skúsenosť. Liečiť áno, ale nie za každú cenu, myslím si. "Pomoc nie je len liečba. Pomoc je aj umenie ukončiť včas liečbu márnu - trápenie, "znie mi stále v hlave správa milej slečny Míšu - lekárky a zároveň paničky nášho kocúrika Gulda. Áno, úplne súhlasím, je to skutočne tak.

Veľké poďakovanie patrí Zuzke Princovia, ktorá Ninunku v meditácii hýčkala a niesla ju ponorenou v ružovej energiu až k miestu zrodenia. Po celú dobu zostala Ninunka na rovnakom mieste, bez toho aby prešla bránou zrodenia. Tam, kam iné duše aj v pohrúžený stave s radosťou doletí, Ninunka ležala nehybne niekoľko dní a nemala silu sa zdvihnúť a dôjsť k cieľu. Úplne rovnako sa správala Ninunka doma v útulku a úplne rovnako sa správala Ninunka ponorená do ružovej energie v meditáciách. Zuzka Princová k nám už neodmysliteľne patrí, sprevádzala ju vlastne po celú dobu jej životnej cesty, čo bola mačička u nás.

Po smrti Ninunky jej nálezkyni a zároveň naše dievčatá Míša a Jána napísali: "Myslíme na vás, ako sa spamätávajú z odchodu Ninunky, bola kočinka celá slabá od začiatku, tam, čo sme jej našli, ležala ako uzlíček a nemala silu bojovať proti nákaze a na tom mieste, čo bola, by to taky nedala, divná situácia bez dobrého konca, dve možnosti, ako dôjsť k tomu istému, stálo vás to veľa síl, sme radi, že už je jasno, na dne srdiečka mier, Ninunce je už zase dobre ... "

Ninunky posledná cesta: http://srdcemprokocky.rajce.idnes.cz/Ninunky_posledni_cesta_16.8.2012

Ninunko milá, spomíname na teba s veľkou úctou. Tvoja poddaná - panička Kristýna sa doteraz nenaučila prijímať smrť a tým pádom aj jasné vykúpenie a vyslobodenie z tohto sveta. Panička sa smrti zatiaľ stále bojí a nevie s ňou správne naložiť. Ninunko, ty si mi ukázala opäť to, ako moc smrť k životu patrí, napriek tomu sa nedokážem bez emócií s tvojím odchodom vysporiadať. Tuze moc sa všetko vo mne bije - tvoj dôležitý odchod rovný vykúpenia s neutíchajúcou túžbou ti liečbou pomôcť. Lekári ti chceli dať šancu a ja som si to v kútiku duše tiež moc priala, hoci som niekde vnútri tušila, že je koniec, tajne som však dúfala, že ťa lieky spasí. Nádej bolo bohužiaľ len predlžovaním niečoho nezvratného. Každé telíčko môže s rovnakou chorobou bojovať inak. Tam kde jeden bez problémov víťazí, druhý umiera. Alebo snáď víťazí ten, ktorý zomiera?

Nedokážem si vôbec predstaviť tvoj život, Ninunko. Odkiaľ si pochádzala, prečo si sa ocitla na mieste, kde si bola nájdená? Prečo zrovna tam? Veď si si mohla nájsť nejaký temný kút, tak ako to majú mačičky vo zvyku, napriek tomu si, Ninunko, čakala na Janu a Míšu, až ťa odvezú k nám. Opäť chápem celú neuveriteľnú situáciu, napriek tomu som z toho opäť udivená.

Nikdy na teba nezabudneme, Ninunko. Už navždy zostaneš s nami. Spomíname!

Za všetky tvoje blízke,

Kristýna

OS Srdcom pre mačky

http://kocky-utulek.cz/