Príbeh postihnuté mačičky Agatka zo Slaného

Pomaličky začínalo leto 2010, písal sa koniec mája a všetko nasvedčovalo tomu, že sa blíži slnečný a krásny víkendový deň ....

V sobotu ráno 22. mája prišla SMS od slečny Aničky zo Slaného, s ktorou sme už dlhšiu dobu v kontakte a snažíme sa tak pomáhať tunajším mačičkám. Anička hlásila, že majú pod schodmi paneláku tri malé, zhruba mesačný mačiatka, ktorá začínajú spod schodov vybiehať, a tak hrozí nehoda v podobe áut, psov, ale aj detí, ktoré často nešetrne malé mačičky "naťahujú". Manžel Michal mal ako každý víkendový deň namierené na veterinu do Slaného, a preto sa s Aničkou dohovoril, že sa na miesto určenia príde pozrieť. Domov sa vrátil s nádielkou v podobe troch prekrásnych mačiatok. Len mačacie mamičku sa vtedy nepodarilo odchytiť. V tej chvíli sme si hovorili, ako sú mačiatka nádherná, hoci obyčajných farieb, napriek tomu nádherná. Mačiatka sme pomenovali a nafotili do budúcej ponuky. Čierne mačacie dievčatá dostali mená Amálka a Agátka, striebristo mourovaný mačacie chlapec sa pýšil menom Akimek.

Mesiac máj sa prehupol v jún a prišiel deň, keď sme zaznamenali, že Agátce nie je najlepšie. Všimli sme si slabučké virózy a nechutenstvo. Ten deň som si ju vzala do práce a ráno som sa pre istotu ešte zastavila na veterine, kde som dostala pre maličkú lieky. V práci ležala Agátka v pelechu a pozerala. Okolo išla kolegyne a hovorí: "fuuuuj, to je ale hnusná čierna mačka". V tú chvíľu si myslím niečo o bučícím zvierati a premýšľam o tom, ako môže takýmto spôsobom premýšľať dospelý človek. No nic, ideme ďalej, aj takí sú medzi nami. Maličká Agátka sa z virózy normálne vyliečila a všetko sa zdalo byť v najlepšom poriadku.

Čas naďalej pozvoľna plynul ďalej, riešili sme chvíle strastiplnej aj tie radostné, v tom však prišiel absolútne nečakaný zvrat. Zaznamenali sme, že tou dobou veľmi živá Agátka začína zaostávať, preto sme s ňou išli na kontrolu na veterinu, kde bola ošetrená. Všetko nasvedčovalo tomu, že pri svojej aktivite odniekiaľ spadla a narazila si nožičku. Lenže stav sa nezlepšoval, druhý deň na tom bola citeľne horšie a nasledujúci deň už len ležala ako nepohyblivá placky. Agatka sme teda odviezli a zanechali na veterine, kde ju čakalo podrobné vyšetrenie. Keď sme si pre malú potom prišli, pán doktor mal vo tvárou zvláštny výraz a hovorí: "Bohužiaľ, vaša mačička má problémy neurologického charakteru, boli poškodené mozgové funkcie a jej budúcnosť je teda nejasná a neistá". Zostali sme na seba s manželom nechápavo zízať, slzy sa drali do očí, v hlavách šialený zmätok a veľa otáznikov. Po porade s pánom doktorom neostávalo než sa s problémom snažiť vysporiadať a začať malé aplikovať predpísané lieky a k tomu veľa vitamínov na posilnenie mozgových funkcií. Postihnutú Agatka sme riešili snáď miliónkrát, hľadali sme príčinu, radili sa s veterinármi, volali na všetky strany, ale nič prevratné sme neobjavili ani nevymysleli. Jediným ďalším vyšetreniam, ktoré pripadalo do úvahy, sa ponúkala magnetická rezonancia, na ktorú sme však bohužiaľ nemali finančné prostriedky, a ktorá by navyše Agátčino postihnutí rovnako nevyriešila, len by poukázala na možné ložisko vzniknutého problému.

Ešte nikdy sme sa nestretli s tým, čo sme videli u maličké Agátka. Doma sme mali doslova placku, jedinou známkou jej existencie bolo prchavosť zúžených očiek, inak neprichádzala takmer žiadna reakcia. Z Agatka bola čierna kôpka nešťastia, ktorej očká dostala šikmý akoby bolesťou skrivený výraz. Nevnímala ostatné mačičky, nevnímala takmer nič, len keď sme pohybovali rukami pred jej zastretým očkami, tak sem tak zareagovala pohľadom, ale opäť s obrovským oneskorením, akoby mozoček spracovával zaznamenanú informáciu a vysielal ju ďalej s veľkou časovou rezervou. Jediné, čo vnímala naplno, boli vôňa. Vôňa esenciou, vôňa jedla, jednoducho vôňa vo všetkých podobách.

S plynúcim časom a svedomitým podávaním vitamínků sa zdravotný stav maličké Agatka postupne menil, dá sa tiež povedať, že sa veľmi výrazne zlepšil. Už to nebola tá čierna placky s očkami těkajícíma po okolí, ale naopak sa z nej stala mačička, ktorá dokázala urobiť obrovské pokroky psychickej i fyzickej. Bohužiaľ však, doposiaľ sa hojdá nad neznámou oblasťou ... Agátka chodí (aj keď motorika je nedostatočná), napriek tomu vo vývoji zaostáva a pôsobí ako ľudia s mentálnym postihnutím, ale správaním sa zdá zase ako mačička s pohybovým postihnutím moc. Hoci ťažko povedať, pretože Agátka akoby naplno komunikuje, po citovej stránke všetko vníma, len je jej telíčko zrýchlene spomalené a spomalene zrýchlené. Občas zadné tlapičky predbehnú tie predné. Tiež, keď sa servíruje mačacie mliečko, Agátka je schopná utopiť celú hlavičku pod hladinu, len aby sa k nemu dostala. Ťažko ohýba kĺby na nožičkách a nevie zaťahovať pazúriky. Jednotlivé "pršteky" na labkách má akoby stále od seba. Jej mňaukanie sa najviac podobá zafarbením zvuku hluchonemého človeka, ktorý by chcel prehovoriť, ale pretože sa nepočujú a tieto funkcie sú potlačené, nevyjde slovo, ale určitým spôsobom zafarbený "zvuk". Iste si dokážete predstaviť, čo presne mám na mysli. Ak sa vrátime do ríše zvieratiek k maličké Agátce, jej mňaukanie je teda tlmené a akoby nedotiahnuté do konca.

Nesmierne zaujímavé je, že si odmalička dokázala a stále dokáže dôjsť na mačacie záchod. Čo na tom, že občas upadne do nadelenie, lebo sa preváža ... Čo na tom, že je potrebné po takomto páde občas Agatka utrieť či umyť? Takáto situácia párkrát síce prišla a iste sa jej zase dočkáme, však nie je tak častá, aby bolo potrebné tento problém viac riešiť. Za obdobie štyroch mesiacov sme Agatka čistili asi 2x. Ďaleko zaujímavejšie je, že hoci bola v počiatočnej fáze "čiernu placky", napriek tomu sa na mačacie záchod dokázala vždy doplaziť.

Čo sa asi odohrávalo v jej mozočku v prvopočáteční fáze, keď ležala, priadla, nemohla sa zdvihnú a nevedela na nič zareagovať ... Kto vie ... Ležala a stále len pozerala do neznáma. Postupom času začala máličko reagovať na nás, ľudí, predstavujúce pre ňu v ťažkých chvíľach stred vesmíru. Jej oči sa na nás často smiali, všetko nasvedčovalo tomu, že jej prebieha v hlavičke asi toto: "Je mi krásne, som v teplúčku a pozerám, neviem, čo sa so mnou deje, ale som spokojná, Tulio sa k svojmu človiečikovi, často u neho spinkám v maličkom pelechu alebo si ľahnem priamo pod perinu. Všetko sa pokojne hojdá a vlní, odpočívam, ležím a prežívam duševný pokoj, som vyrovnaná ". Niečo také si asi Agátka predstavovala, keď sa na nás jej očká úprimne smiala a dlho pozerala.

Mačiatka, ktorá vyrastala v skupine s postihnutou Agatka, akoby cítila jej hendikep, a preto k nej bola veľmi tolerantní. Postupom času však táto mačiatka odišla do svojich nových domovov, a tak stále veľmi krehká Agátka zostala v izbe pre mačacie bábätká. Bola k nej pridaná ďalšia mačacie rodinka, tentoraz mačacie mamička Lentilka s desiatimi svojimi (aj adoptívnymi) mačiatkami. Hoci vekový rozdiel medzi Agatka a bábätkami nebol najmenší, napriek tomu boli ich sily vyrovnané. Dokonca sa postihnuté mačičky ujala mačacie mamička Lentilka, ktorá o ňu začala starať a doposiaľ Agatka dojčí. Polročné Agátka si nič nezadá s šesťtýždňovej mačičkou Babunkou.

Maličkú Agatka si obľúbila tiež malé dievčatko - Valinka Bidov z Kladna, ktorá za nami pravidelne dochádza so svojou sestričkou Kristýnka a hodnú mamičkou. Postihnutá Agátka už dostala veľa hračiek, hopík, maškrtenie, ale hlavne sa jej vďaka dievčatkám z Kladna dostalo toľko potrebné lásky, pozornosti a pohladenie.

A ako je na tom Agátka v súčasnej dobe? Áno, je stále nešikovná, jej motorika je zlá, ale vníma, vie rozdávať lásku, tiež vie vystrájať, lumpačit, odrážať sa a skákať. Veľakrát je až tak roztopašnú, že sa nestačíme čudovať. Dokáže nás rozosmiať svojimi krkolomnými akrobatickými kúskami v podobe premetov, skokov a salt. Zažívame spoločne veľa zábavy. To všetko nám je zadosťučinením za zlými pocitmi a zážitkami, za celú strastiplnú cestou, ktorou sa musela "protlapkat".

Píše sa začiatok októbra, nastupuje vláda jesene. Je to len pár dní staré, kedy sme zaregistrovali, že Agátka zaťahuje pazúriky a má prstíky pri sebe. Všimla si to aj návšteva, zhodou okolností slečna Anička zo Slaného, ktorá nám kedysi dala vedieť o mačiatkach pod schodmi paneláku, a tak sa vlastne Agátka tiež dostala k nám. Vývoj Agatka ide stále dopredu. Mačičky svoj hendikep našťastie nevnímajú, preto žije svoj život naplno a užíva si všetkého plnými dúškami.

A čo myslíte Vy? Má tiež Agátka právo na svoju novú rodinu? My sme presvedčení, že áno. Veríme, že nájde skôr či neskôr svoj nový skvelý domov, milujúci pánov, ktorí o ňu budú starať s láskou ako o svoje vlastné dieťa. Veď každý má nárok na plnohodnotný život, či postihnutý, chorý, starý, mladý či zdravý. Kto má právo súdiť druhého a robiť rozdiely? Veď nikto nie je dokonalý a bez chýb, a nielen preto si zaslúži žiť svoj život naplno, tak ako naša malá postihnutá Agátka.

Tu si môžete prezrieť fotogalériu mačičky Agátka: http://srdcemprokocky.rajce.idnes.cz/Agatka/

Za "srdiečkové mačičky",
Kristýna Kacálková
www.kocky-utulek.cz , www.srdcemprokocky.cz