Príbeh z množiarne: Aj najsilnejší prehráva

Bola tma a do miestnosti fúkal studený vietor. Sučka bišóna bez mena sa tlačila k zadnej strane svojej klietky a chránila svoje mláďatá, aby prežila tú strašnú zimu. Šteňatá bola ešte veľmi malá, sotva píla mlieko a len ležala, nemala veľa šancí sa prejavovať ...

V jednej chvíli niekto prudko otvoril dvere klietky a sučku surovo zdvihol do rúk. Začala kňučať a plakať po svojich deťoch, ale k ničomu jej to nebolo. Dokonca sa v zúfalstve pokúsila toho človeka pohrýzť, ale on ju len surovo odhodil do kúta, kde zostala zranená ležať.

Všetky jej mláďatá odniesol a prudko za sebou zavrel dvere. Niekoľko ďalších dní sa neobjavil a sučka stále ležala v rohu a takmer sa nemohla hýbať, zavýjali a hladom si trhala kusy srsti. Snažila sa bojovať čo to šlo, ale jej stav sa prudko zhoršoval. Zápal v očiach bol natoľko silný, že cez neho takmer nevidela, v krvavých miestach po tele sa začínal tvoriť hnis a infekcia sa rozširovala. Po necelých piatich dňoch prišiel ten človek znova. Opakoval sa rovnaký scenár - psie kňučanie, ľudská beštia odobrala šteňatá a vydeseného psíka hodila späť do klietky. Pri zatváraní dverí sa človek ešte obzrel a uvidel otvorenú klietku.

V prvej chvíli si nespomenul na zúboženú fenku, vlastne ju uvidel v rohu, až keď sa rozhodol odísť a do prázdnej klietky zaobstarať novú produktívne fenu. Prišiel k nej a vzal ju do rúk. Bola tak zoslabnutá, že sa ani nesnažila uhnúť, aj keď vedela, čo príde. Nevydala ani hláska a len oddane ležala a pomaly umierala. Potom sa prebudila na studenom stole kdesi na klinike. Celé telo ju bolelo, bola obviazaná obväzy a do žily jej kvapkali živiny. Niekoľko najbližších dní sa nič nezmenilo, len jej nebola taká zima a pán v bielom sa zdal byť ... Iný. Neubližoval jej, nemlátila jej a snažil sa na nej hovoriť pokojne, aj keď celý čas vydesene vrčal. Ubehlo pár dní a Alice, ako ju pomenovali, sa sama skúšala postaviť na nohy. Mala obrovské bolesti a niekoľko dní len padala, než nabrala potrebnú silu a odvahu a dokázala sa postaviť. Po necelom mesiaci dostala prvú mištičku plnou niečoho voňavého. Hladne a zvedavo všetko zjedla a rada by ešte, ale jej telo bolo natoľko zoslabnuté, že všetko do pár hodín vyvrátil. Trvalo niekoľko dní, kým sa naučila sama jesť a všetko v sebe udržať. Jej váha bola hlboko pod minimom, rebrá jej pozerala a na nohy sa vždy postavila len na chvíľku, než únavou spadla.

Čo sa však Alice nedalo zaprieť, bola jej túžba po živote. Hoci mala zlomené rebrá a maternicu poškodenú natoľko, že jej musela byť lekárom odstránená, aby sa vôbec podarilo vyliečiť škaredý zápal, po mesiacoch sa z nej stal citlivý a hodný psík túžiaci po niečom, čo nikdy v živote nezažila. Jej život začínal v rukách veterinára naberať smer a hoci sa všetko základné učila znovu, išlo jej to mimoriadne skvele. Po niekoľkých mesiacoch sama jedla, behala veselo po lekárovej ordinácii, naučila sa, čo je to loptičku a vodítko, a mala vlastný teplý pelech. Rany na tele sa takmer zahojili a zostali po nich len škaredé jazvy ako pamiatka na beštiu, ktorá množila cez 80 psov v množiarne kus od našich hraníc.

Vo chvíli, kedy bola táto pekelná množiarne objavená a prišla do nej kontrola, krvi by sa v nich nedorezal. Za zatvorenými bránami starého maštale bolo na desiatky klietok a prepraviek sa zúboženým, vyhladovaným a takmer utýranými psov. Niekoľko z nich bolo v klietkach už mŕtvych ... ovzduším sa šíril zápach hniloby a zhnitého mäsa a mnoho psov, ktorí sa našli ako živí, muselo byť vzhľadom na ich kritickému stavu utratených. Celkovo prežila menej ako polovica všetkých nájdených psíkov, ktorých duša sa mnohokrát ani po niekoľkých mesiacoch alebo rokoch nedala vyliečiť. Vzhľadom k otřesnosti celého prípadu bola táto beštia poslaná do väzenia na mnoho rokov, však to život a zdravú dušu psíkom nevráti.

Alice je svetlou výnimkou, avšak ani jej zdravotný stav nie je ideálny. Trpí epilepsiou a vo svojich šiestich rokoch takmer umiera. Má svetlejšie dni, kedy radostne behá a je veselá, ale sú aj dni, kedy len smutne leží vo svojom pelechu a nehýbe sa. Možno plače za svoje čoskoro odobraná mláďatá, ktoré už nikdy neuvidí.

Text: Simona Smith, www.tovarnanastenata.cz , facebookovej stránky

Ďalšie príbehy spolu s užitočnými radami nájdete v pripravovanej knižke Továreň na šteňatá, aneb šmejdi v psím svete.

Foto je ilustračné