Psie strachy a ich príčiny

Neúmerný alebo nezvládnutý strach otravuje život značnému počtu psov a poťažmo i nám, ich majiteľom. Psy sú v panike schopní ubehnúť mnohokilometrovej vzdialenosti a nie vždy sa znovu zistia s pánmi. Iní zo strachu hryzú, niektorí sa pomočí a pokálejí, ďalšie vyjú a štekajú ... V každom prípade títo nešťastníci trpí. Strach je totiž jedna z najmenej príjemných emócií a predstavuje pre organizmus ohromnú záťaž. Čo býva jej príčinou?

Niekto sa plachý už narodí
Môže ísť o určitú plemennú predispozíciu. Nedá sa síce povedať, že by príslušníci niektorého plemena boli šmahom všetci agresívne alebo bojazliví, napriek tomu sa však niektoré plemená v zozname mojich pacientov objavujú častejšie ako iné. Napríklad u leonbergre, Bernských a entlebušských salašníckych psov alebo u šeltií je pomerne častá nedôvera k cudzím ľuďom a agorafóbia (ide o plemená vyšľachtená k práci v pokojnom prehľadnom teréne a k ostražitosti voči "narušiteľom" hraníc vlastného územia). Pražskí potkaniariky, jazvečíky, yorkshirské teriéry a trpasličie pudle mávajú strach z iných psov (väčšinou nejde o charakteristický rys plemena, ale o následok nesprávne socializácie a prílišnej úzkostlivosti majiteľa alebo o zlú skúsenosť).
Ďalším dôvodom býva vrodená plachosť. V jednom vrhu možno nájsť šteňatá neohrozená až drzá, a zároveň omrvinky menej smelé až bojazlivé. S pribúdajúcim vekom sa rozdiely v povahách prehlbujú.

Význam socializácie a výchovy
K vzniku strachu môžu významne prispieť chyby v socializačné fáze, teda v období medzi šiestym a osemnástym, poprípade dvadsiatym týždňom. V tejto dobe sú šteňatá najcitlivejšie k vonkajším podnetom a vzorce správania, ktoré si vytvoria, potom používajú po celý život. Ak sú psy v tomto veku chované izolovane od ľudí, iných psov a ostatných zvierat a nezískajú skúsenosti s najrôznejšími situáciami, zvuky a pachy okolia, reagujú potom na tieto podnety nedôverčivo, vystrašene, agresívne.
Často robíme chyby aj vo výchove. Väčšina z nás si dnes kupuje psíka pre potešenie, ako kamaráta a spoločníka. Delíme sa s ním o svoju raňajkách, o svoju posteľ, pohovku, auto, doprajeme mu veľa pozornosti a starostlivosti. Na oplátku nám stačí, keď sa naučí pár základných povelov, aby bol ako-tak ovládateľný a nikoho neobťažoval, a keď nám dáva trochu najavo radosť z našej spoločnosti. Lenže bojazlivý pes, či už k svojmu strachu prišiel akýmkoľvek spôsobom, potrebuje pevnú oporu, aby sa dokázal so strachom vyrovnať. Tú mu môže poskytnúť len neohrozený a nespochybniteľný vodca svorky, ktorý si s každým nebezpečenstvom hravo poradí, nedopustí, aby nejaký prízrak ohrozil jeho podriadených, a primeranými úlohy povzbudzuje sebavedomie a odvahu i tých najväčších zbabelých zo strachu, pretože smečka potrebuje každého svojho člena. Takže pozor: bojazlivému psovi najviac prospejú jasné pravidlá, denné pilovanie prvkov základnej ovládateľnosti a suverénny páníček.

dlhá samota
Psy sú svojím založením spoločenskí tvorovia. Potrebujú vedľa seba sociálnych partnerov, aby sa cítili bezpečne. Krátku samotu sú schopní tolerovať, keď sa to odmalička učia. Ale osem či desať hodín samoty, kedy sú všetci ľudskí členovia rodiny v práci a pes je sám na všetky zvuky a ďalšie vnemy, ktoré si nevie vysvetliť a nevie, ako na ne reagovať, to je ohromný stres. Niet divu, že najčastejším konzultovaným problémom je práve strach zo samoty.
Než si zaobstaráte psa, starostlivo zvážte, či mu môžete dopriať svoju spoločnosť a oporu po väčšinu dňa. Ak máte dlhú alebo nepravidelnú pracovnú dobu a v rodine nie je nikto, kto by sa v tom čase o psa postaral, radšej s kúpou psa počkajte, až bude situácia priaznivejšia.

Stres a choroba
Svoj podiel na vzniku strachu máva tiež zlá skúsenosť. Silná búrka, petarda hodená pod nohy, napadnutia iným psom - to sú ohromne silné podnety, ktoré môžu mať za následok nefalšovaný posttraumatický šok. Nešťastník sa potom nielen trasie pri najmenšom podnete, ale odmieta akúkoľvek aktivitu, máva zažívacie problémy alebo dlhodobé nechutenstvo, má desivé sny a je oveľa náchylnejšie na infekcie, ale aj k ďalším orgánovým či dokonca nádorovým ochorením.
Môže to však byť aj naopak - niekedy začnú psi prejavovať strach v súvislosti s nejakou chorobou. Najčastejšie sú to ortopedická ochorenia, ktoré psom pôsobí veľkú bolesť. Psy sa potom začnú vyhýbať napríklad malým deťom, pretože sa boja, že im nestačí včas ustúpiť z cesty a stret bude bolestivý. Iní psy majú strach z lesklej hladkej podlahy, pretože sa na nej necíti bezpeční, každé pošmyknutia je zabolí. Všetci poznáme strach psov z čistenia boľavých uší, zo strihanie pazúrikov, ošetrovanie rán. Všetky pomôcky, ktoré k tomu používame, sa môžu na dlho, ba natrvalo, stať pre psa poriadnymi strašiakov.
Podobne ako u ľudí, aj u psov sa niekedy stretneme s vážnym psychickým ochorením - obsedantno kompulzívnou poruchou. Obsesie znamená nejakú chorobnou predstavu, kompulzia potom kompulzívne správanie pod vplyvom tejto predstavy. Takto postihnutí psi potom môžu vykazovať strach z neexistujúcich podnetov a v snahe zahnať nepriateľa štekajú a kňučí, chňápať okolo seba alebo sa zakusujú do vlastného chvosta alebo labky, pretože v nich vidia konkurenta alebo hrozbu. Stávajú sa nevyspytateľní až nebezpeční pre svoje okolie aj sami pre seba.

Ako si sa strachom poradiť
Najdôležitejšie je prevencia, to znamená starostlivý výber šteňaťa, správna socializácie a výchova a vylúčenie všetkých zbytočných strašiakov z psieho života.
Keď už sa psík niečoho bojí, je najlepšie ísť sa poradiť s veterinárom venujúcim sa psie psychológiu. Ten vyberie tzv. Desenzitizační cvičenia priamo na mieru konkrétnemu psovi a ak je to potrebné, predpíše aj vhodné lieky.

Pomôcť by mohla aj odborná literatúra. Desenzitizační cvičenia a ďalšie opatrenia proti strachu sú popísané a na prípadoch skutočných pacientov doložená v knižke Babo, raď! Keď sa pes trasie od strachu. Možno tam práve vy nájdete správnu inšpiráciu ...

Text: MVDr. hana Žertová
Viac zaujímavých článkov nájdete na www.hanazertova.cz