pudel

Pudel je spoločenské plemeno najrôznejších veľkostných rázov, farieb a typov strihov. Vďaka prirodzenej tendenciu vyhľadávať spoločnosť človeka a tiež vďaka svojmu temperamentu je výborným členom rodiny aj výstavným exhibicionistom. Nie náhodou patrí medzi najobľúbenejšie plemená súčasnosti. Svoje uplatnenie nachádza však aj vo svete športovej kynológie a to aj v disciplínach, kde by sme ho nečakali. V neposlednom rade sa pudel používa s veľkým úspechom pre canisterapiu, ako pes vodiace, ale aj na prácu napríklad pri vyhľadávaní drog.

trocha histórie

Predkovia pudla boli používané pre lov kačíc, odtiaľ pochádza aj francúzsky názov plemena - Caniche, ktorý pravdepodobne vzišiel z francúzskeho slova Cane (zn. Kačica). Nemci naopak nazývajú plemeno podobne ako my - Pudel. Tento názov je opäť skratkou, tentokrát nemeckého slova pudeln (zn. Pláchať sa vo vode) alebo Pfudel (kaluž, rybník). Je zrejmé, že oba názvy naznačujú spojitosť s prácou vo vode. John Cajus vo svojom diele z 15. storočia popísal psa Canis aviarius aquaticus, ktorý je od chrbta až po konček chvosta vyholený, aby bol vo vode pohyblivejší. O tom, či je skutočným predkom dnešného pudla môžeme len špekulovať. Avšak podobná úprava srsti sa nám zachovala až dodnes v podobe tzv. Klasického strihu pudla. Dnes je však tento strih realizuje len pre estetické potreby, nie pre účely praktické.

Označenie pudel náležalo v 17. a 18. storočia všetkým psom s huňatú srsťou, bez ohľadu na ich pôvod alebo využitie. S takýmto pomenovaním sa teda môžeme stretnúť aj u psov pastierskych. Krížením týchto psov s inými poľovníckymi plemenami sa nám na svete objavuje pes, ktorého Francúzi nazývajú "barbet" - aj tento medzistupeň vo vývoji dnešného pudla sa strihovo upravoval.

Koncom 18. storočia sa pudel dostáva do popredia hlavne ako salónnej pes spoločník. Jeho lovecké schopnosti už predčí iné plemená.

V 19. storočí sa môžeme stretnúť s označením "šnúrový pudel". Títo psi sa dnešným pudlom s nadýchanou srsťou podobali len minimálne. Ich srsť tvorila takzvané šnúry, rovnako ako má dnes napríklad komondor či puli.

Prvý štandard plemena pudel vydala Francúzsko roku 1935. Nutné ešte dodať, že Francúzsko nebola jedinou krajinou, ktorá sa hlásila k pudlovi ako krajina pôvodu. Aj Nemecko sa o tento post uchádzalo, avšak plemeno bolo nakoniec definitívne priklepnuté Francúzsku. V prvom štandarde sú uznávané iba 3 veľkostné rázy (trpasličí, stredný a veľký) a iba 3 farby (čierna, hnedá a biela). Dnešný štandard je obohatený o jeden veľkostné ráz - toy; a tri farby - striebornú, marhuľovú (tzv. aprikot) a červeno.

Šnúry versus kadere

Kučeravá srsť neumožňuje odumretým chlpom vypadávať preč z kožuchu, a tak zostávajú vypadané chlpy v srsti a spolu s existujúcimi chlpy plstnatie a tvorí šnúry. Išlo skôr o módne šialenstvo 19. storočia. Úprava šnúrové srsti trvala niekoľko hodín a psy boli kvôli onej okrasu veľmi obmedzovaní. Pes s čiernou šnúrovou srsťou nemohol dlho zdržiavať na slnku, pretože by jeho šnúry vyblednutá. Problémy nastávali aj pri venčení a kŕmení. Navyše trvalo niekedy aj dva roky než srsť dorástla do požadovanej dĺžky. A niekedy sa dokonca napúšťal olejom. Jednotlivé šnúry často dosahovali dĺžku až vyše pol metra. Ako rýchlo tento módny výstrelok prišiel, tak aj rýchlo odišiel. Dôvody boli jednoduché - údržba bola veľmi náročná a psy údajne moc nevoňal. Opatrovatelia mali plné ruky práce šnúry udržiavať rovnako hrubé a oddelené. Zo šnúrového psa možno však urobiť psa sa skaderenou srsťou a to náležitou starostlivosťou a skrátením srsti.

Nielen gaučák pre blondíny

Pudel je v podvedomí laickej verejnosti zafixovaný ako spoločenský psík hodiaci sa jedine na gauč. Opak je pravdou. Je to veľmi čulé plemeno, ktoré miluje pohyb a nájde využitie v celom rade psích športov. Ako vyplýva z predchádzajúcich odsekov, boli jeho predchodcovia psy lovecký - aportéri z vody. Aj pudel si zachoval svoju tendenciu k aportovanie a radosť zo spolupráce s človekom. Z širokej škály dnešných športov sa s ním môžeme najviac stretnúť v agility, flyballu či dog dancing. Vďaka svojej vytrvalosti a rýchlosti je možné ho brať aj k bicyklu a bez problémov zvláda dlhé vychádzky.

strihy pudlov

Ak chceme, aby náš pudel robil svojmu plemenu česť, je nutné sa jeho srsti venovať. Náročnosť starostlivosť o srsť je daná voľbou strihu. A v prípade, že plánujete s pudlom jazdiť na výstavy, je starostlivosť o srsť o to náročnejšie. Výber kvalitného salónu nie je rozhodne vecou náhody, pre dosiahnutie naozaj perfektného strihu je nutné vyhľadať odborníka, ktorý má skúsenosti s výstavnej úpravou pudlov. Súčasný štandard uznáva 3 druhy strihov.

Strih leví: Nazývaný tiež klasický či štandardné. Patrí medzi najstaršie strihy, avšak dnes sa s ním stretneme len málo. Pudel je na zadku oholený až k rebrám. Oholený je takisto na papuli a v tvári. Hrudné a panvové končatiny sú vyholenou s výnimkou oblasti okolo pätkového kĺbu, kde srsť tvorí tzv. Manžety. Chvost je takisto doholován s výnimkou koncovej bambuľky. Modifikáciou tohto strihu je tzv. Strih kontinentálne, ktorý sa od klasického strihu líši dlhou srsťou na hlave. Táto srsť je vyvažovanie do tzv. Topknotu. Rovnako tak ako u strihu klasického môže mať pudel v kontinentálnom strihu oholenej ľubovoľné znaky na zadku.

Strih moderné: Precízne prevedenie tohto strihu je vidieť len málokedy. Obdoby tohto strihu sú väčšinou vykonávané u domácich maznáčikov, pretože je oproti ostatným menej náročný na ďalšiu údržbu. Srsť je ponechaná na celom tele, okrem tváre a spodnej časti krku.

Strih anglický: Alebo tiež sedlový. U neho sa k levovi strihu dopĺňa a modeluje srsť na zadku do tvaru "sedla" - na zadných končatinách sa tvarujú napríklad náramky alebo manžety, na hlave topknot.

Variáciou tohto strihu je tiež tzv. "Baby" strih, ktorý je v súčasnosti snáď najobľúbenejším výstavným strihom na európskom kontinente. V Amerike sa naopak najčastejšie stretávame s tzv. Kontinentálnym strihom.

Správnym výberom strihu a jeho kvalitným prevedením je možné zakryť drobné nedostatky a nahnať tak drahocenné body na výstave.

Veľa farieb a veľkostí

Máloktoré plemeno ponúka toľko kombinácií farebných variet a veľkostí ako práve pudel. Poľovné prapredkovia pudla mali údajne kohútikovú výšku až 70 cm . Výška dnešných pudlov začína u 24 cm a končí na 58 cm . Pudle sa rozdeľujú do 4 veľkostných kategórií. Toy pudel meria v kohútiku 24 - 28 cm , Trpasličí 28 - 35 cm , Stredná 35 - 45 cm a veľký 45 - 58 cm .

Z pôvodných troch prípustných farieb - čiernej, hnedej a bielej sa nám dnes predstavuje aj vo farbách ako strieborná, aprikot a červeno. Tieto farby boli pôvodne Francúzskom opovrhovanie, avšak všade inde v Európe sa tešili veľkej obľube. Na výstave Crufts v roku 1966 v Anglicku vyhral titul Víťaz plemena pudel vo sfarbenie aprikot a to dokonca ešte v čase, keď Francúzsko toto sfarbenie neuznávala. Nové zaujímavé farby sa veľmi rýchlo stali stredobodom pozornosti aj u chovateľov vo Francúzsku, a tak nakoniec tamojšiemu spolku nezostávalo, než je uznať ako štandardné sfarbenie.

Okrem týchto štandardom uznaných farieb sa môžeme stretnúť aj s čiernou s pálením alebo harlekýn. Na výstavách môžeme také pudlov uvidieť medzi plemenami neuznanými FCI. Nutné je však podotknúť, že základná genetickou vlastnosťou pudla je jednotnosť farby.

Aký je?

Povahu pudlov ovplyvňuje niekoľko faktorov, na ktoré by sme si pri výbere mali dať pozor. Hovoríme o plemene, u ktorého má najmenší zástupca cca 25 cm v kohútiku a najvyššej jedinci majú až 60 cm . S výškou rastie samozrejme aj sila a sebavedomie psa, rovnako tak nároky na jeho ovládateľnosť. Mali by sme teda počítať s tým, že toy pudel bude viac ostýchavejšie a submisivnější než pudel s 60 cm v kohútiku.

Aj farebné rázy majú dispozície ovplyvňovať povahu. Všeobecne je možné povedať, že najľahšie ovládateľní sú pudle klasických farieb (čierna, biela, hnedá). Sú pokojnejšie a ľahšie zvládnuteľní aj pre starých ľudí alebo deti. Naopak pudle sfarbenie aprikot a červeno a strieborný by mali mať majiteľa s pevnejšou rukou, ktorý udrží ich temperament v patričných medziach.

Pudel je výborným spoločníkom, či už do rodiny s deťmi alebo ako spoločník pre starších ľudí, ako aj pre jedincov športovejšie založené či výstavné nadšencov. Je rád v ľudskej spoločnosti a ľahko sa prispôsobí životnému štýlu majiteľa. Spolužitie s inými psi je z jeho strany bezproblémové. Za zmienku stojí, že pudel je, podľa štatistík, čo do inteligencie na druhom mieste za border kólií. Nezabudnite ale, že až ešte len správna výchova urobí psa takého, akého ho chcete mať (a to platí nielen u pudlov).

Starostlivosť o srsť

Srsť pudla sa skladá ako u všetkých ostatných plemien z podsady a pesíkov. Pesíky sa však v tomto prípade čiastočne premenili na podsadu a srsť je tak jednotnejšia. Pudel je plemeno, ktoré pri správnej starostlivosti o srsť vôbec nepĺzne. Preto je nutné srsť pravidelne upravovať - česať a približne po dvoch mesiacoch ostrihať. Ak však máte so svojim psom výstavné ambície, budú vaše návštevy salónu samozrejme častejšie.

Zdravotné problémy

U pudlov boli zaznamenané dva problémy. U pudlov toy a trpasličích to je tzv. Vykĺbenie jabĺčka (luxácia patel). Nejde o problém špecifický len pre pudlov, sú ním postihnutá ďalšie miniatúrne plemená ako napríklad čivavy. Prílišnú miniaturizáciou dochádza k postupnej degenerácii kĺbov. K následnému vykĺbenie môže dôjsť pri úraze, ale dispozície sú dané aj geneticky. Väčšina psov s týmto defektom sa potom musí operovať. Jedinci s PP sú veterinárno kontrolovaní a svedomití chovatelia psov s vysokým stupňom do svojho chovu nezaraďujú. Stupnica vykĺbenie jabĺčka je od I. - IV., Od najľahšieho po najťažšie stupeň. Veterinári určí stupeň pohmatom alebo röntgenovým snímkom.

Druhým najčastejším problémom je PRA (progresívna retinálna atrofia) - postupná degenerácia sietnice oka. Prejavuje sa zhoršením zraku a končí slepotou. Jej vývoj je však možné spomaliť. Choroba je opäť daná geneticky. Dnes je už možné pomocou krvnej vzorky a prcd-PRA Optigen testu určiť, či je náš pes čistý (clear), prenášač (carrier) alebo touto chorobou postihnutý. Vhodným výberom rodičovského páru, kde jeden z rodičov je tzv. Čistý, je potom možné zaručiť, že šteňatá nebudú chorobou postihnutá. Ani táto choroba nie je charakteristická len pre pudlov ale pre rad ďalších plemien.

Nie je chovateľ ako chovateľ

Ako väčšina obľúbených plemien aj pudel stráca na svojej dobrej povesti kvôli chovateľom, ktorí vlastnia psy bez preukazu pôvodu as nie príliš veľkým rozmyslom na nich produkujú "pudlov". Rodičia šteniat buď nie sú čistokrvní, alebo boli z chovu vylúčení kvôli vážnym vadám - zdravotným či povahovým. Ak sa rozhodnete pre šteňa bez PP, nemôže vám nikto zaručiť, že z neho naozaj pudel vyrastie. A to ako po stránke exteriérovej, tak i povahové. O zdravotných rizikách ani nehovoriac. Z predchádzajúceho odseku je jasne vidieť, že svedomití chovatelia, ktorí berú chov pudlov vážne a nie je pre nich len spôsobom ako si privyrobiť, vyberajú chovné jedinca tak, aby minimalizovali defekty tak zdravotný, ako povahové a exteriérové. Každý pes musí prejsť pred zaradením do chovu bonitácií a podrobiť sa zdravotným testom. Potom už záleží len na svedomí chovateľov, ktorého psa si pre svoju fenu vyberú. Kluby tiež vykonáva protokolárne kontrolu šteniat u chovateľa. Tento protokol by mal chovateľ každému novému majiteľovi predložiť k nahliadnutiu. Preto aj vy ako záujemcovia o šteňa vyberajte chovateľskú stanicu starostlivo.

Text: Eva Černohubová

S prispením rád chovateľky Nadi Klírová a www.kchp.cz

Foto: Renata Hofman