Rozhovor s Jaroslavou kladivový

Opustenie psy sú celý môj život

Jaroslava Kladivová sa venuje opusteným psom pätnásť rokov. Na počiatku bolo šesť zvierat, ktoré nemala kam dať. Predala svoju chalupu, použila všetky svoje celoživotné úspory a sama vybudovala v pražských Modřanoch blízkosti rieky Vltavy útulok pre psov. Šťastie jej však neprialo. V roku 2002 ho úplne zničila povodeň, a tak musela začať opäť od nuly. Teraz sa v azylu neustále strieda približne dvadsaťpäť psov rôznych plemien, ktorí tu nachádzajú svoj dočasný alebo trvalý domov, a bez ktorých si už pani Kladivová svoj život nedokáže predstaviť.

Ako ste sa na prevádzkovanie psieho útulku dostala?

Tesne pred odchodom do dôchodku som dostala ponuku viesť útulok v Čestlicích. Pracovala som tam rok a veľa psov mi za tú dobu prirástla k srdcu. Medzi nimi bolo aj šesť jedincov, ktorí často líhal u mňa v kancelárii. Môj nástupca je chcel uspať. Zdali sa mu príliš starí. Myslel si, že by si ich nikto nevzal, a stali by sa tak zbytočnou záťažou útulku. To som nemohla pripustiť. Ujala som sa ich a najprv je odviedla k svojej kamarátke, ktorá bývala v domčeku so záhradou. Ja som mala len byt, a tak som začala hľadať nejaké miesto, kde by mohli psíky žiť.

A ako ste hľadala dlho?

Pomohlo mi šteňa, ktorého som sa tiež skoro ujala. Vedela som, že o neho bude určite záujem, a tak som podala inzerát. Ihneď sa mi ozval pán zo záhradkárskej kolónie v Modřanoch. Zároveň mi ponúkol, že môžem nechať všetky psy u neho a prevádzkovať tam útulok. Súhlasila som. Jeden čas sme sa starali aj o pätnásť psov. Asi po roku sa v jeho susedstve uvoľnila záhradka a jej majiteľka mi ponúkla jej predaj. Začala som budovať svoj vlastný azyl. Aby som mala dostatok peňazí, musela som predať svoju chalupu a použiť všetky peniaze, ktoré som mala ušetrené. Plánovala som totiž, že budem v dôchodku cestovať. Nakoniec som sa ale vydala inou cestou.

Prevádzkovať psie útulok nie je iste jednoduché. Prešla ste nejakým obdobím, na ktoré vyložene nerada spomínate?

Najhorším obdobím boli povodne v roku 2002. Keďže je útulok takmer pri Vltave, celý ho zmietla voda. Všetko, čo som za tie roky postupne vybudovala, bolo zrazu preč. Z vody vyčnieval len komín. V deň, keď sme museli azyl opustiť, tu bolo zhruba dvadsaťdva psov a sedem šteniat. Pochopiteľne nebolo možné vziať si ich všetky do bytu. Pomohol mi môj priateľ, ktorý si niektoré z nich odviezol na statok do Senohraby. Všetky šteňatá sa mu dokonca podarilo umiestniť do nových rodín. Dvanásť psov však skončilo u mňa doma. Inú možnosť som nemala.

Ako dlho Vám trvalo uviesť útulok opäť do poriadku?

Obnova azylu mi zabrala asi dva mesiace. Nezostalo vlastne nič, všade bolo len bahno. Pomohol mi sused a vnuk so svojimi kolegami z práce. Vzali si kvôli mne dovolenku a štrnásť dní tu nepretržite pracovali. Samozrejme zadarmo. Veľmi im za to ďakujem. Bolo potrebné znovu vykopať vodu, zabezpečiť elektrinu, vybudovať nové zázemie, skrátka úplne všetko. Rovnako ako na začiatku, keď som útulok otvárala. Povodeň mi obstarala tiež dva nové prírastky. Najprv doslova priplával zlatý retriever. Našli sme aj jeho majiteľa, ale prišiel o strechu nad hlavou a skončil v ubytovni, kde psy netolerujú. Poprosil ma, či by som sa ho neujala. Čoskoro som ho umiestnila do novej rodiny. Čoskoro sa u nás objavil aj šarpej. O toho sa ale nikto neprihlásil, a tak som ho po čase tiež umiestnila.

V čom je váš útulok iný ako tie ostatné?

Na rozdiel od iných azylov u mňa psi nežijú v kotercoch, ale úplne voľne. Majú možnosť behať na záhradke a majú k dispozícii búdu, v ktorej stále topím. Dvakrát denne s nimi chodím na prechádzku k Vltave, kde je veľká lúka. Zvieratá sa tak môžu dostatočne prebehnúť. Žijú u mňa vlastne v takejto rodinnej atmosfére. Som im neustále nablízku. Tieto podmienky mi tiež dovoľujú všetkých psov dobre spoznať. O každom viem, ku komu sa hodí, kto by ho napríklad nezvládal, perfektne poznám jeho zdravotný stav, jeho vlastnosti, klady i zápory. U zvieraťa zavretého celý deň v koterci to nedá. Väčšina útulkov tiež prijíma len psy nájdené, zabehnuté či tých, ktorým zomrel pán. Ja sa ujímajú aj psov, o ktoré už nemajú majitelia záujem. Stretávam sa totiž neustále s prípadmi, kedy zvieratá končia priviazaná v lese, pohodená v smetiaku alebo ich ľudia utýrají. Ak mám v útulku miesto, nedokážem psa odmietnuť.

Prevádzka útulku nie je lacná záležitosť. Ako získavate finančné prostriedky?

So svojim dôchodkom by som si prevádzku útulku určite nemohla dovoliť. Starám sa v priemere o dvadsaťpäť psov a keď sčítam všetko potrebné, ako je krmivo, elektrina, plyn, kúrenie, voda, auto, ktoré potrebujem k návštevám veterinára, a ďalšie poplatky, dostanem sa za rok na sumu okolo šiestich stotisíc korún. Přežívám vďaka sponzorským darom či drobným príspevkom. Niektoré firmy mi dávajú kvalitné suché krmivo, máme obrovské množstvo hračiek a musím poďakovať tiež pánovi MVDr. Filipovi, ktorý mi pri liečbe, očkovanie psíkov alebo iného vyšetrenie vždy poskytne zľavu. Ľudia čas od času nosia konzervy, obojky aj pelechy. Je dobré, keď vždy vopred zavolajú a spýtajú sa, čo v súčasnosti psy najviac potrebujú. Vďačná som tiež námestníkovi pražského primátora pánovi Pavlovi Klegou a jeho žene Martine, ktorí sú veľkými psičkári a v minulom roku sa stali patrónmi nášho útulku. Veľmi mi pomáhajú.

Mala ste niekedy v útulku psa, ktorý sa vám vryl do srdca?

Nikdy nezabudnem na nemeckého ovčiaka Bena, ktorého kedysi ako šesťročného našli nejakí ľudia v Novákoch na ceste. Bol bez srsti, spálený a mal vykopanej zuby. Bol skrátka v dezolátnom stave. Vyzeral, že sa bude musieť nechať utratiť. Tí ľudia mi okamžite zavolali, a tak som pre neho ihneď išla. Ben nebol vôbec schopný pohybu. Dlhú dobu ho liečil veterinár. Nakoniec sa ale uzdravil a žil v mojom útulku ďalších trinásť rokov. Bol nezabudnuteľný. Olizoval všetky šteniatka, stal sa pre všetkých takým otcom. Nezabudnem ani na Karla, kríženca nemeckého ovčiaka a veľkého bradáča. Tiež prešiel neľahkým životom, jeho poslední majitelia ho chceli dokonca usmrtiť. Zašli tak ďaleko, že si zohnali aj mäsiara. Našťastie som sa o všetkom včas dozvedela a Káju si priviezla. Mal v útulku veľký rešpekt a na prechádzkach bol vždy veliteľom svorky. Po niekoľkých rokoch začal užívať lieky a toľko už nemohol na nohy. Zomrel v júli 2009.

Psie azyl vediete už pätnásť rokov. Mala ste niekedy chuť ho zavrieť?

Vždy som si hovorila, že keď budem mať sedemdesiat rokov, tak skončím. Lenže sedemdesiat mi bolo tento rok a ja to tu nedokážem opustiť. Neviem si už svoj život predstaviť inak. Viem, že tu nebudem naveky, ale nechcela by som prevádzku útulku úplne ukončiť. Verím, že si zapracuje nejakého svojho nástupcu, ktorému by som to tu všetko raz odovzdala. Je to moje želanie.

Text: MgA. Martina Polívková