SK
CZ
PL
Rozlúčka s milovaným kocúrikom Kolja
Od chvíle, kedy sme vedeli o kocúrikovi Koljovi, ubehlo niekoľko týždňov. Nakoniec sa záchrancom podarilo vytrhnúť ho z pazúrov ľahostajnosti. Marec 2013 sa prehupol do svojej druhej polovice a my sme sa tak konečne mohli radovať z Koljova príchode domov do útulku.
Nový kocoureček mal byť najskôr pomenovaný Šimon. Útulková rada však krásne meno Šimon zamietla, pretože nesieme trvale v pamäti nášho čiernobieleho chronicky chorého kocúrika Šimona z Přelouče, ktorý sa radoval z nového domova len chvíľu, pretože onedlho potom zomrel na zlyhanie obličiek. Páničkovia si užili doslova peklo, ale po strate milovaného kocúrika neváhali a zaobstarali si ďalšie mačičky zo srdiečkového útulku. Bolo to vtedy veľmi smutné. Nie sme poverčiví, ale napriek tomu sme si hovorili, že meno Šimon už druhýkrát kocúrikovi nedáme, a tak sme vybrali meno Kolja.
Drobný kocúrik bol na prvý pohľad chorý a tuho moc zanedbaný. Hovorili sme si, že sa jedná s najväčšou pravdepodobnosťou o odrastené mačiatko, ktoré len tak tak uniklo hrobárovi z lopaty. Chrbtica hrozivo vystupovala, kocúrik bol len kostrička potiahnutá kožou a nasledovalo desivé kašľanie, ktoré vychádzalo odkiaľsi z hĺbky zbedačeného telíčka. Ušká plná svrabu, kožúšok urousaný, noštek zlepený výtoky a očká tiež. Videli sme už mnoho zbedačených a vonkajším nedostatkom zanedbaných zvieratiek, u Kolju však vychádzala tá najväčšiu hrôza zvnútra.
Druhý pohľad nám už napovedal viac. Tlamička bola prostá zubov a prepadnutá, tak ako to vie "nosiť" len veľmi stará zvieratká. Ostali len dva vyhnívající staré vrchné očné zuby - nič viac. Pohľad kocúrika Kolju bol plný túžby po teple a plné mištičke.
Vyšetrenie na veterine preukázalo, že je kocúrik veľmi chorý a dehydrovaný. Všetci sme však dúfali v lepšie časy. Priali sme si, aby sa Kolja podarilo stabilizovať. Vedeli sme, že má kocúrik choré pľúca, vykašliaval a zadúšal sa. Vedeli sme tiež, že má veľký zápal, ale s týmito stavmi mačičiek a správami z veteriny sa stretávame veľmi často, a preto nás vôbec nenapadlo, že nastane tak rýchly zvrat. Stále dokola sa stretávame so smrťou, ale rovnako nikdy predtým netušíme, že nás smrť dostihne a prekvapí zase a znova a stále dookola.
Hoci prišiel Kolja do srdiečkového útulku v utorok večer a navždy nás opustil v nedeľu ráno, nemôžem povedať ani to, že u nás prežil šesť plných dní. Strávili sme s ním štyri dni, ale môžem vás uistiť, že sme k sebe mali tak blízko, akoby s nami strávil celý svoj kocúrie život.
Kolja si obľúbil šedý pelech s kvetmi. Hlavičku si opieral o predné tlapičky a vyvýšený okraj pelechu. Kocourek papal, síce sa zadýchával a kašľal, ale vyzeral veľmi spokojne, oddane a unavene. Stále nám prebiehalo hlavou, že bude lepšie a my jednoducho zvíťazíme.
Nastala osudová sobota. Ten deň prichádzali do srdiečkového útulku milé návštevy. Útulok sme všetci spoločne prechádzali a navštívili sme niekoľkokrát aj zagarážák, kde Kolja býval. Stále ležal v pelechu a vykukoval von, bolo to zvláštne, ale v tej chvíli nás nič zlé nenapadlo. Kolja sme si dokonca hladili a premýšľali nad tým, ako je vychudnutý a ako strašný je údel vonkajších zúbožených mačičiek.
Skutočný zlom prišiel až večer. Všimla som si, že nemôže poriadne dýchať a hrudníček sa mu sťahoval a naopak rozpínal nevídaným spôsobom. Každé nadýchnutie a vydýchnutie mu spôsobovalo veľké ťažkosti. Bežala som pre Michala, ktorý potvrdil, že sa mu tiež nezdá. Obiehal sme mačičky a podávali lieky. V priebehu práce sme chodili za Kolja, aby sme nič neprehliadli. To už som bola v kontakte s našou pani doktorkou. Niekoľkokrát sme boli kocúrika kontrolovať, skúšali sme, či chodí, keď je z klietky vonku. Zrazu bolo všetko inak, než by malo byť. Nechápali sme, čo sa deje.
Posledná kontrola v zagarážáku, ktorú som pred deviatou hodinou podnikla, vo mne vzbudila hystérii, Kolja zostal nehybne ležať, to keď sa chcel v tú dobu už odplaziť zo záchode, kde bol z posledných síl čúrať. Tlapičky zostali v záchode, ale telíčko už ležalo mimo záchod a noštek mal zaborený do podkladovej plienky. Smutný pohľad na nebohého kocúrika by som si chcela nadobro vymazať z pamäte ... Viem iste, že toto je jeden z najsmutnejších a najkrutejších pohľadov, ktorý zostáva natrvalo v nás. Táto chvíľa bola rozhodujúca, už sme nemohli ďalej čakať.
Volali sme na veterinárnu pohotovosť do Prahy, že s Kolja prídeme. V aute sa pokakal, začala som prebaľovanie. V žiadnom prípade nedopustím, aby už tak moc zbedačený kocúrik hodinu cestoval v pokakané prepravcu, toto mi prebiehalo hlavou. Už nikdy som nechcela, aby kocúrik zažil zimu, mokro, chlad, úzkosť, bolesť, špinu a nedôstojné správanie. Všetko sme s ním zvládli a pokračovali sme ďalej. Prepravku som mala na sedadle spolujazdca a kocúrika som pohmatom kontrolovala a hladkala. Počas hodinky sme boli na mieste. Pani doktorka vyslovila vážne obavy a poslala nás na RTG. Než sme sa opäť vrátili do ordinácie, držala som Kolja v náručí, kocúrik vďačne zaškriekala a túlil sa, čo mu posledné sily stačili. RTG snímku preukázal, že je skutočne v ohrození a jeho svieca života už pomaličky pohasne. Pani doktorka mi Koljův zdravotný stav šetrne vysvetlila. Všetko nasvedčovalo rozsiahlemu nádorovému bujneniu alebo veľmi pokročilému štádiu mačacieho astma. RTG snímku veľmi detailne pripomínal pred mnohými mesiacmi nasnímaný RTG snímku mačičky Ruženky, ktorú zahubilo práve ono nádorové bujnenie. Pani doktorka podala kocúrikovi lieky a nariadila ranné kontrolu už na našej klinike, kam tiež zaslala lekársku správu a RTG snímku na posúdenie.
Odchádzala som s Kolja domov a vedela som veľmi dobre, že nás už moc spoločne strávených chvíľ nečaká. V tú chvíľu vám ale prebieha hlavou hromada myšlienok, že sa z toho treba kocúrik ešte dostane, že bude lepšie, že toto a ono. Dorazili sme domov okolo polnoci a Kolja máličko ožil, maznal sa, pôsobil šťastne a spokojne. Bola som príliš unavená, ale v túto osudovú polnoc spokojná.
Bohužiaľ ráno bola situácia opäť kritická. Utešovala som sa však tým, že predsa ideme konečne na kontrolu a Kolja dostane lieky a bude zase lepšie. Mýlila som sa. Hoci som mala neblahé tušenie, stále som verila, že to bude dobré. Cestovanie s Kolja bolo úžasné, Kolja bol zlatý. Kocourek chvíľu sedel, potom zase ležal, ale stále paničke zaujato as veľkým pochopením načúval. Keď sme prichádzali k veterinárnej klinike, bolo zrejmé, že už mu zase nie je dobre, sťažka dýchal a očká mal zastrená podivnú neviditeľnou clonou.
Pani doktorka nás privítala v čakárni s tým, že už dostala správu z nočnej pohotovosti. Vytušila som, čo bude nasledovať. Každá ďalšia záťaž a liečba by znamenala pre starca už len predlžovanie trápenie. Vybavil sa mi pohľad na Kolja, ako leží napoly v pelechu a napoly mimo pelech a premietla som si totožnú situáciu, to keď ležal napoly v záchode a napoly mimo neho. Na toto trápenie sa už nedokážem a nemôžem pozerať, pomyslela som si. Bolo dôležité zachovať pokoj a uvedomiť si, že tu nie sme preto, aby sme preťahovali trápenia, ale že sme tu práve preto, aby sme pomáhali a bohužiaľ niekedy aj tým, že pomôžeme zvieratku prejsť za dúhový most. Udržiavať trpiaceho pri živote je predsa to, čo sme nikdy nechceli. Pani doktorka na mňa pozrela, kývala hlavou na znamenie, akože nie a vravela, že už nie je cesta späť a dodala "netrápiť". Ja som pozrela na pani doktorku a zopakovala som "netrápiť". A nahrnuli sa slzy do očí pre kocúrika Kolja, ktorý celý život trpela, trápil sa a pomoc prišla, až keď sme sa museli rozlúčiť. Paničku akoby opäť preťal šíp nespravodlivosti.
V hlave sa začali vybavovať momenty a situácie, ako to bolo krásne, keď kocúrik papal, ako si užíval teplého pelechu , ako som ho držala v noci na veterine v náručí a ako som ho pusinkovala, keď išla pani doktorka deň potom pripraviť poslednú rozlúčku. Je mi z toho ťažko, ale potom prišla úľava, kocúrik odišiel ticho a zakrátko, tak ako to vie iba stará a biedne zvieratká.
Kocourečku náš milovaný, staručkej zlatý, aj keď si u nás strávil len chvíľku času, zanechal si v našich srdciach nezmazateľnú stopu. Budeš tu stále s nami, budeme ťa stretávať v myšlienkach a nikdy - prisahám nikdy - na teba nezabudneme. Chcela by som smútok obrátiť na radosť. Chcela by som sa radovať z toho, že si dôstojne mohol odísť, že už ťa nič nebolí, ale tiež - že tu zostal niekto, kto na teba bude neustále spomínať. A ver mi, kocúrika milovaný, že nás spomínajúc nie je vôbec málo. Zatiaľ sa ale plne radovať neviem, trápi ma, že si musel celý život trpieť.
Mám v hlave hromadu myšlienok a kritiky na tunajší svet, na bezohľadné správanie tých, ktorí zostávajú zaslepenie a nepochopili, o čo vlastne v živote ide. Viem, že len ťažko dokážeme zmeniť svet, ale aspoň sa o to môžeme pokúsiť. Každý jeden z nás vnímavejších, keď priloží ruku k dielu, môže aspoň niečo zmeniť k lepšiemu, to predsa nie je až tak málo. Pripadá mi, že niektorí vôbec nevedia, čo znamená pomáhať blížnemu svojmu. A raz, verte mi, príde posledný súd a my všetci, či už v sebe nosíme akúkoľvek vieru, sa budeme spovedať zo svojich činov. Budiž všetkým, ktorí zabúdajú a zostávajú po celý svoj život zaslepení, budiž im odpustené, pretože oni skutočne nevedia, čo činia.
Milovanému kocúrikovi Koljovi na rozlúčku všetci jeho najbližší ...
Text: Kristýna Kacálková
OS Srdcom pre mačky