Šeltia

Shetland sheepdog - Shetlandský ovčiak

Po ulici ide elegantný psík, verne nasleduje svojho pána, dáva pozor na každej jeho gesto a načúva jeho slovám. Veľmi pripomína kóliu, ale je trochu menší, že by šteňa kólia - nie toto je šeltia.

pôvod

Pôvod šeltia, rovnako ako spústy iných plemien, je veľmi nejasný. Isté je len to, že pochádza zo Shetlandských ostrovov. V 9. storočia je osídlili Nóri a priviedli so sebou zo severu aj svojich psov. Jednalo sa o predchodcu dnešných severských špicov. Keďže boli Shetlandy po celé stáročia hojne navštevované loďami z Európy, ale aj z Islandu, Faerských ostrovov a Grónska, bola populácia miestnych psov ovplyvňovaná aj psíky cestujúcimi s obchodníkmi. Najväčší vplyv sa pripisuje pôvodným ovčiarskym psom zo Škótska. Vplyv týchto psov sa zvyšoval v 19. storočí, kedy sa na Shetlandoch začali usporadúvať súťaže v pasenie oviec.

Pôvodný shetlandší psy boli otužilí a všestranní. V drsných podmienkach si museli vystačiť s minimom potravy. Ich úlohou bolo predovšetkým hlasné stráženie usadlostí a malých kúskov obrábanej pôdy a príležitostné zaháňanie oviec.

Na začiatku 20. storočia sa plemeno začalo tešiť veľkej obľube v Anglicku a Škótsku. Snaživí anglickí chovatelia počali vylepšovať vzhľad šeltičky. Išlo im hlavne o sladký výraz, eleganciu a krásnu srsť. K tomu použili kríženie s dlhosrstými kóliami. Najznámejší je blue merle kólie Teena, vďaka ktorej získali šeltičky aj modré melírované sfarbenie. Kólia priniesli nielen zlepšenie vzhľadu, ale aj problémy s výškami, ktoré trvajú dodnes.

Z Anglicka putovali šeltičky k chovateľom nielen do Európy, ale aj za oceán. Američania si rovnako ako u iných plemien vyložili štandard po svojom. Ich cesta sa uberala inokade než u chovateľov v Anglicku, Škandinávii alebo vo zvyšku Európy. A tak sa dnes americká šeltie líši od pôvodných šeltií, rovnako ako napríklad americká akita od pôvodnej japonskej, tá však mala viac šťastia a bola uznaná ako samostatné plemeno.

vzhľad

Na prvý pohľad zaujme lišiackym výrazom, pohyblivými uškami, elegantný postavou a lesklú bohatou srsťou. Ovšem srsť by nemala byť príliš bohatá a dlhá, vždy musí byť vidieť obrys tela. Krása šeltie spočíva v silnej pevnej kostre, dlhom krku a pružnom pohybu. Nikdy by nemala pôsobiť hrubo a ťažkopádne. To býva problém hlavne u jedincov majúcich v rodokmeňoch americkej predkov.

Šeltia nie je malá kólia

Šeltia nie je miniaturizovaná kólia, je to samostatné plemeno. Prvá odlišnosť nájdeme vo veľkosti, ďalší v stavbe tela. Šeltia by mala mať výraznejšiu zadné uhlenie a spáditější zadok ako kólia. Tiež chvost by mal byť nasadený ktorej. Hlava šeltie má výraznejšiu stôp a mala by byť celkovo kratšie a širšie. Ďalšou odlišnosťou je sfarbenie - šeltie sa na rozdiel od kólie môže vyskytovať aj v čiernobielej a bi - blue farbe. Najväčšie rozdiely sú však v povahe - šeltie sú oproti koliím živšie a veselšie.

Starostlivosť o srsť

Hoci je šeltička dlhosrstým plemenom, je starostlivosť o jej srsť jednoduchá. Vďaka svojej textúre má samočistiacu schopnosť a nečistoty sa na nej neudrží. Stačí bežné prečesávanie raz za dva až tri týždne. Väčšiu starostlivosť vyžaduje v čase výmeny srsti, kedy je potrebné vyčesávať odumreté chlpy. Ani výstavné úprava nie je nijako náročná. Šeltičku stačí vykúpať kvalitným šampónom a za neustáleho prečesávanie srsť vysušiť. K tomu sa najviac hodí štetinová kefa. Pár dní pred výstavou sa ešte zastrihávate prerastené chlpy okolo uší a na labkách.

povaha

Šeltičky sú oddanými, večne veselými spoločníkmi, pripravenými svojho pána nasledovať všade, hoci ide len na toaletu. Sú nerady osamelé, nie sú to psíci do koterca na záhradu. Naopak sú pripravené pozerať sa s vami na televíziu alebo počkať až sa vrátite z práce, bez toho aby niečo zničili. Milujú maznanie a škrabanie vo všetkých podobách a vďaka ich mäkké a teplé srsti je dotyk príjemný aj pre človeka. Sú veľmi empatické a citlivo pristupujú k deťom a starým ľuďom. Radi sa prejdú po lese, ale nemajú problém ani s mestským ruchom. Dobre sa znášajú s ostatnými psíkmi. Nemajú lovecký pud, v lese vám za zverou neutečú. V rebríčkoch inteligencie obsadzujú prvé miesta a aj neskúsený majiteľ z nich, s trochou citu a porozumenia, vychová poslušného psíka. Svoje inteligencia dokážu využívať vo svoj prospech, preto je treba dať si pozor na šeltií prefíkanosť. Výborne strážia, preto je treba hlavne pri držaní v bytoch ich hlasitosť usmerňovať.

Sú bojazlivé?

O šeltie sa veľmi často tvrdia, že sú to iba uzlíčky nervov, ktoré sa boja aj vlastného tieňa. Väčšinou to nie je pravda, nájdu sa samozrejme aj výnimky, ale tie sú u každého ovčiarskeho plemena. Ťažko povedať, či sú zavinené geneticky, alebo zlou socializáciou šteňaťa u chovateľa či nového majiteľa. Pravdepodobne od každého trochu. Pre genetiku svedčí vyšší výskyt bojazlivosti v niektorých líniách. V posledných rokoch sa situácia zlepšuje vďaka tomu, že mnoho svedomitých chovateľov berie na povahu ohľad.

Väčšina šeltií je odtažitých k cudzím ľuďom. Nemajú rady, keď sa okoloidúci vrhajú na ich kožúšky. Veľmi dobre si zapamätajú situácie, ktoré im boli nepríjemné, a snažia sa im nabudúce vyhnúť. Ale nebojí sa, hrdo prejdú davom ľudí, bez mihnutia oka prvýkrát nastúpi do električky či metra a pri silvestrovskom vyčíňanie si pokojne pospia. Väčšina šeltiček má rada návštevy a zneužíva ich k maznanie.

Rovnako tak ako sa medzi nimi nájdu jedinci bojazliví, nájdu sa medzi nimi aj psíky nadšene vítajúcej každú osobu, ktorú stretnú.

K čomu sa hodia?

Šeltia môže byť rovnako tak dobrým psíkom rodinným, ako športovým. Nezdemoluje vám byt, keď ju budete brať len na výlety a dlhé prechádzky. Nemusíte s ňou tráviť dlhé hodiny na cvičácích. Ak sa však pre nejakú psie aktivitu rozhodnete, bude nadšená. Šeltičky sa veľmi rady cíti užitočné a urobí im dobre každá pochvala. Najšťastnejší sa cítia pri agility, kde môžu uplatniť svoju rýchlosť, mrštnosť, ovládateľnosť, inteligenciu a radosť zo spolupráce s človekom. Preto patrí k najúspešnejším malým plemenám na majstrovských súťažiach. Ale šeltička je spokojná, ak behá agility len rekreačne. Radi spolupracujú s deťmi, a ak je malý športovec citlivý, dokážu spolu dosiahnuť nemalých úspechov.

Šeltia všeobecne majú veľmi dobrý nos. Vďaka nemu sa ich stále viac venuje záchranařině či stopařskému výcviku. Dokážu prekvapiť aj vo výcviku poslušnosti. Sú veľmi presné, a čo sa raz naučí, nezabudnú. Nie je problém s nimi pretekať v skúškach ovládateľnosti alebo ich pripravovať na skúšky pre malé plemená.

Dogdancing či tanec so psom je šport, v ktorom môžu uplatniť svoje prirodzené klaunovství. Radi a veľmi rýchlo sa učí nové cviky a nie sú lenivé premýšľať.

Väčšina šeltií sa bude nadšene venovať flyballu alebo dogfrisbee. U týchto športov je lepšie vybrať si šteňa rodičov milujúcich aportky. Nie všetky totiž rady aportujú.

Zdravie a problémy chovu

Šeltičky patrí, oproti iným malým psom, k plemenu zdravému a dlouhověkému. Ich vzhľad bez akéhokoľvek extrému, rovnako ako zachovanie pôvodných proporcií divých predkov psov je k tomu predurčuje.

Najčastejším problémom je ochorenie sietnice oka, CEA (Collie Eye Anomaly). Dlhú dobu sa tejto choroby nevenovala žiadna pozornosť, pravdepodobne kvôli tomu, že väčšina postihnutých jedincov nemá žiadne zdravotné obmedzenia a žijú plnohodnotný život po boku svojho majiteľa. Niektorí však môžu mať vážnejšie stupeň poškodenia sietnice oka a môžu oslepnúť. V posledných piatich rokoch už dobrí chovatelia svoje šteniatka vyšetrujú, aj keď im chovateľské kluby túto povinnosť nenariadia. K dispozícii majú aj genetický test na zistenie prenášačstva tejto choroby.

Ďalším celkom častým ochorením je dystichiasis, vyznačujúci sa slzením oka, ktoré dráždia riasy rastúce z okraja viečka priamo proti oku. Šeltičky patrí medzi plemená citlivá na niektoré liečivá. Citlivosť je daná mutácií génu pre mnohopočetnú liekovú rezistenciu (MDR1 defektom), ktorá sa dá zistiť vyšetrením pomocou špeciálneho genetického testu.

Ostatné ochorenia, ako progresívna retinálna atrofia, katarakta, luxácia pately, dysplázia bedrového kĺbu, hypotyreóza, von Willebrandovho choroba a epilepsie, sa vyskytujú u šeltiček veľmi málo.

Okrem zdravotných problémov sa chovatelia stretávajú aj s ďalšími dedičnými problémami. Najčastejšie sa týkajú dodržiavanie štandardnej výšky šeltia, chudozubosť, krivo uložených očných zubov, problémov so zostupom semenníkov, klopením ucha a deformitami chvostových stavcov.

Pri výbere šteniatka vždy požiadajte chovateľa, aby vás informoval o problémoch, ktoré sa nachádzajú v jeho líniu. Chovatelia, ktorí tvrdia, že žiadne problémy nemajú, buď klamú, alebo sa o chov nezaujímajú.

Text: Magda Dubovská

Foto: Renata Hofmann a Petr Kozelka