SK
CZ
PL
Slovenský čuvač
História podľa štandardu
Skupina plemien bielych horských psov je zrejme odvodená od vlkov arktického typu, ktorých zvyšky sa po dobe ľadovej zachovali v hornatých oblastiach Európy - na severných svahoch Kaukazu, na Balkáne, najmä v Rodopách, v Karpatoch, a zvlášť v Tatrách, na severných svahoch Abruz a Álp a konečne v Pyrenejach. V týchto chladných a vlhkých oblastiach sa uvedený typ horských psov vyvíjal v súlade s tamojšou reliktné faunou a flórou. Podobné lokality našiel švédsky výskumník Wahlenber tiež v Škandinávii. Súvislosť so severskými domácimi zvieratami môže byť vysledujú napríklad aj v Tatrách a v Karpatoch u huculského koňa, ktorému je podobný gudbrandstalský kôň. Obdobne je severskú analógiou tatranského čuvača pomorský ovčiak.
Slovenskú salašníctvo má dlhú tradíciu. Tatranský čuvač, spolu s horskými ovcami, huculským koňom a typickými obyvateľmi hôr tvorí základnú predpoklady pre využitie pastvín pre chov dobytka. Slovenskí horali patrili z veľkej časti k slobodnému ľudu, nepodliehali stredoveké robotný povinnosti, strážili zemskej hranice a odvádzali dane v ovčom syre. Ich inštitúcie sa nazývala "valašský opasok" a jej sídlom boli až do zrušenia roboty Košice. Jej členovia vykonávali svoju službu na horských pasienkoch vždy so svojimi typickými psami, strážnymi psami z Tatier, a vždy s nimi boli tiež zobrazovaní.
Tatranský čuvač sa osvedčil ako dobrý ochranca, strážca a sprievodca, rovnako ako ovčiarsky pastiersky pes, tiež ako strážca dobytka, hydiny a iných domácich zvierat, aj pri strážení stavení. Kúpeľní hostia, ktorí prichádzali na salaša kúpiť syr a iné výrobky, si zamilovali šteňatá s hustou srsťou, kupovali ich a táto rasa začala tak byť chované aj v nížinách, kde bola vďaka svojmu neobvyklému vzhľadu nezriedka považovaná za luxusné plemeno.
Na poľskej strane Tatier, kde bolo chované podobné plemeno horských psov, sa obzvlášť silní psi ľudovo nazývali "liptovani", čo ukazuje na slovenskom pôvod. Tak je tiež topograficky ohraničená oblasť chovu bielych tatranských čuvačov.
Ústredné kniha tatranských čuvačov v Československu bola založená pred v 30. rokoch 20. storočia profesorom Antonínom Hrôzou z brnianskej veterinárnej vysoké školy. Východiskový materiál pochádzal z okolia Liptovskej Lužnej, Kokavy a Východnej v Tatrách az okolia Rachova v Karpatoch. Prvá chovateľská stanica niesla meno "Zo zlatej studne" a bola založená vo Svitavách u Brna. Karpatský chov pochádzal zo stanice "Z Hoverla".
Od tej doby sa viedli záznamy priamo Klubom chovateľov tatranského čuvača so sídlom v Bratislave a boli organizované výstavy, posudzovanie a súťaže, a to vo všetkých oblastiach republiky. Ďalšie krvné línie potom pochádzajú z Liptovskej Holé, Veľkého Choča, Zakopaného, Martina, Jedľové a Jeseníkov.
Najrozšírenejšie línie sú Topas, Urán, Simba, Hrdos, Ibro, Cuvo, Budnas, Dinara, Samko, Bojar, Olaf atď.
Geneticky je možno tatranského čuvača charakterizovať ako leucistického (tj. So zníženým množstvom pigmentu, ale nie so sklonom k albinizmu) bieleho psa s čiernym ňufákom, z malej časti aj ako flavitického psa s hnedým ňucháčom a svetlejšiemu očami. Z kombinácie menovaných genetických typov, z ktorých je dominantný prvý typ, plynú určité rozdiely v odtieňoch farby, pigmentáciu očí, očných viečok, nosa, pyskov a slizníc. Silnú selekciou v smere k prvému typu dosiahli posudzovatelia a chovatelia typu zodpovedajúceho tomuto štandardu a jeho stabilizácia v chove.
Je neobyčajne verný a srdnatý, vždy pripravený postaviť sa akejkoľvek škodovej, aj medveďovi či vlkovi. Aby ho bolo možné aj v noci odlíšiť od škodiacich zvierat, bol podľa prastarej tradície chová iba v bielej farbe.
vzhľad
Plemennej znaky tatranského čuvača zodpovedajú typu horského psa pevnej konštitúcie, mohutnej stavby, silné kostry a hustej bielej srsti. Má živý temperament a je ostražitý, neohrozený a bystrý. Po stáročia sa prispôsoboval drsnému klímy slovenských hôr, najmä Tatier. Telo je mierne obdélníkov ého formátu a spočíva na silných, pomerne dlhých nohách. Meno plemena vychádza z jeho bystrosti a ostražitosti - slovenský slovo "čuvat" znamená "počuť".
Výška v kohútiku: psy 62 - 70 cm, suky 59 - 65 cm.
Hmotnosť: psy 36 - 44 kg, feny 31 - 37 kg.
povaha
Slovenský čuvač je spoľahlivý, nenáročný, vďačný pes a predovšetkým dobrý strážca. Ak sa jeho majiteľ chová v spoločnosti pokojne a priateľsky, chová sa rovnako aj on. Jeho výchova musí byť dôsledná, vyvážená a cieľavedomá. Nerád robí to, čo mu pripadá neúčelné. Je to veľmi vnímavý a samostatný pes - nemá záľubu si v hlúpom opakovaní základných povelov. Samozrejme, každý čuvač je iný a to, čo vo výcviku zaberie u jedného, nemusí automaticky fungovať u iného. Aby sa však nestal príliš samostatným, je nutné venovať veľkú pozornosť jeho socializáciu a výchove už od šteňaťa. V opačnom prípade si sám vytvorí vlastné pravidlá, čo môže následne zaviniť nemalé problémy pri jeho ovládateľnosti a spolužitie s okolím.
K ostatným samcom porovnateľných proporcií sa niekedy môže čuvač - pes - správať dominantněji a nemožno ho preto spustiť z očí vždy, keď sa stretneme s iným psom, ktorého reakciu nepoznáme. Pri dobrej výchove sa zo slovenských čuvača stane veľmi dobrý rodinný pes. Všeobecne možno povedať, že pes je vždy len taký, akým ho jeho pán vychová - zrovna ako možno zo psa vychovať spoľahlivého a príjemného spoločníka, alebo rozmaznaného nič neumějícího "maznáčika", tak z neho možno vychovať agresívneho, nezvládnuteľného a problémového psa.
Využitie slovenských čuvača plynie z jeho oddávna obvyklého použitie ako ovčiarskeho a salašníckeho psa vo vysokých horách nad hranicou lesa a ako strážneho psa v chovoch i na hraniciach.
starostlivosť
Slovenský čuvač potrebuje dostatočne veľký výbeh, nie je to plemeno, ktoré by mohlo byť po väčšinu času zatvorené v malej ohrade. Každodenné dlhá prechádzka pravidelným tempom pomôže dospelým psom vyvinúť a udržať správne osvalenie. Čo môže urobiť majiteľ, zvládne aj jeho čuvač.
Srsť nie je nijako náročná, stačí psa raz týždenne dôkladne vykefovať. V závislosti na podnebie lenivá raz až dvakrát ročne. Všeobecne psy potrebujú kúpať len niekoľkokrát do roka ( "ak začínajú páchnuť ako psi"). Výstavné psy sa zvyčajne kúpu pred každou výstavou, čo ale závisí na majiteľovi a je potrebné zvážiť negatívny vplyv na kožu a srsť.
Text: Jaroslav Strnad (S použitím FCI-Štandard č. 142 / 04.06.1996 / D)