Spomienky staručkej Ťapinky

Čas neúprosne beží, má sviece života sa kráti. Som už staručká a vážne chorá, a preto by som svoj osud rada vpísala na pamätnú dosku srdiečkového útulku. Napíšem niečo o svojom živote z čias svojej mladosti. Z čias, než som sa dostala do útulku a než som tiež zažila pravé teplo domova a lásku.

Vyrastala som od mačiatka na dedine medzi psíkov a ostatnými mačičkami. Nikto sa nestaral o naše zdravie, ľudia zo statku nám raz denne priniesli jedlo do deravého smaltovaného hrnca, občas aj mlieko naliali. Kto bol rýchlejší, najedol sa. Tí ostatní si museli nejako poradiť. Bývala som v starej kotolni, kožúšok som mala plný sadzí a špiny. Dokonca som utrpela bolestivý úraz a chýba mi kúsok ušká, ktorý sa seškvařil, to keď som len tak tak vyviazla z pazúrov žeravého kotla.

Dlhé roky som pravidelne rodila svoje mačiatka, väčšina ich zomrela, len tá silnejšia prežila.

Život išiel ďalej, leta ubiehala, zdravíčko mi nikdy veľmi dobre neslúžilo. Často som bývala chorá, nikto mi však bohužiaľ nezabezpečil potrebnú pomoc, nikto o mňa nestaral, a tak sa všetko odrazilo na mojom zdraví. Sipela som a výtoky z nosa a očiček boli na dennom poriadku.

choroba

Keď som ochorela vážne, ľudia zo statku sa ma chceli zbaviť. Už som nebola tá mačička, ktorá im aktívne lovili myši. Stala som sa nepotrebnú, bola som "opotrebovaná", bola som jednoducho mačkou k ničomu. Ľudia ma vyhadzovali z kotolne - môjho domova, zamedzili mi prístup do Tepličky. Plakala som, bola som zúfalá. Vonku mi bola veľká zima. Kožíšek som už dlhú dobu nemala huňatý, bol preriedený a matné chĺpky z neho stále vypadávali. Či pršalo, či svietilo slniečko, stále som čakala u vrátok od kotolne. Dokonca ma ľudia niekoľkokrát poliali vedrom studenej vody a splašky, napriek tomu som sa stále vracala k svojmu domovu a čakala som, kedy už sa konečne otvoria dvere k môjmu vyhřátému kotlu.

Ako som mala na mále ...

V tom čase som bola už dosť chorá a navyše v očakávaní ďalších potomkov, išlo to so mnou veľmi z kopca. Bola mi veľmi ťažko, sotva som dýchala, ležala som na studenej zemi, keď som začula pána statkára: "Hoďte ju na hnoj, tá už je mŕtva." Dcéra statkára, keď ma už niekoľký deň videla strádať a čakať pred dverami kotolne a ten deň ma našla už malátny a pomaly umierajúce, chytila ma a odniesla do blízkej veterinárnej ordinácie so slovami: "Nemôžem vám zaplatiť, ale zbavte nás toho zvieraťa, je ňou trinásť rokov a už doslúžila. Prosím, ukončite jej život. Stále sa nás drží ako kliešť, pritom nám nepatrí. To viete, kedysi k nám prišla ako mačiatko, tak sme ju kŕmili a už sa nás nepustila. Naša mačka to však nie je, nikdy sme o ňu nestáli, je to zatúlaný a zúfalý bezdomovec. "

Pán veterinár sa ma ujal, aplikoval mi antibiotiká a zavrel pripojiť provizórne klietky. Nahlas si pre seba rozprával: "Skúsim ťa vyliečiť, kočičko. Ešte si nezaslúžiš poslednej injekcii, ešte neprišiel tvoj čas. "Panu veterinári stále prebiehala hlavou myšlienka o tom, ako by mal byť každý človek zodpovedný za to, čo k sebe pripúta. To v tomto prípade ale rozhodne neplatilo.

nový domov

Veterinár neváhal, vytočil jemu tak známe číslo a zavolal do mačacieho depozitá. Vtedy bolo v rámci útvarov srdiečkový domček zhruba štyridsať mačičiek a zďaleka v tom čase nebol útulkom, akým je dnes. Páníčkům chýbala veľa skúseností, ale to platí stále, lebo sa vlastne všetci stále učíme. Pán veterinár do telefónu povedal: "Mám tu starú mačičku, je gravidné a veľa chorá. Na svoje náklady ju vyliečim, len prosím, mohli by ste sa ju ujať? "Páničkovia si pre mňa prišli ešte v ten deň. Nutné dodať, že som bola tak veľmi chorá, že sa ma už nikdy nepodarilo úplne vyliečiť. Mám už chronicky choré pľúca, šípov a matná srsť sa stala odrazom môjho doterajšieho života a zdravia.

Dostala som krásne meno Ťapinka. Ubytovali ma v kuchyni, kde som bola sama a mohla som tak v pokoji čakať na blížiaci sa pôrod. Po pár dňoch strávených v útulku som porodila dve nádherná mačiatka -holčičky pralinky a perličky. Páničkovia stále čakali, až prídu na svet ďalšie mačiatka. Následne však pochopili, že príroda je mocná čarodejnica, a pretože som bola už stará a chorá, nadelila mi iba dve ratolesti. Narodilo sa mi toľko mláďat, koľko som bola v tej chvíli schopná odchovať.

Moje mačacie dievčatká boli odkojené, vychované, odčervenie, vrúbľovať a umiestnené. Avšak ešte predtým v priebehu dojčenia Perličky a Pralinky prišla naliehavá prosba a pre mňa aj pánov tak ďalšia skúška ohňom. V hradeckom depozitu sa totiž narodilo cisárskym rezom mačičke Julince päť mačiatok, jedno z nich bohužiaľ neprežilo. Nebohá Julinka však svoje mačiatka po náročnej operácii neprijala. Jednou z posledných možností bolo pokúsiť sa, či by som sa ja - stará Ťapinka - ešte zvládla ujať role adoptívne mamičky. Samozrejme až po zvážení všetkých pre a proti. V tom čase som totiž vôbec nebola v najlepšej kondícii.

Ako adoptívna mama

Ten istý deň, kedy sme sa všetci dozvedeli o Julince a jej trápenie, sa páničkovia vydali do hradeckého depozitá pre zostávajúce štyri čerstvo narodené mačiatka. Pôvodne sa domnievali, že ku mne nová bábätka pridajú a ja - adoptívna mama Ťapinka sa ich po chvíli ujmu. To však bola zásadná chyba, jednoducho to takto v prírode nefunguje, a preto muselo byť začaté ich umelé dokrmovanie a ručné masírovanie brušiek. Páničkovia si museli vziať v práci dovolenku, aby mohla byť mačiatka v pravidelných intervaloch dokrmované a vyprázdňovaná.

Po náročných dňoch som sa ich konečne ujala. Nie, že by som skôr nechcela, ale nemohla som, príroda velila inak, tak to u nás mačičiek jednoducho chodí. Zato v dňoch nasledujúcich by som si zaslúžila - trúfam si povedať - metál vzorné a starostlivé mamičky. Bez mojej pomoci by pánov totiž čakali krušné dni, pretože dokrmovať ešte nesamostatné a maličká mačiatka, nie je vôbec jednoduché. Nešťastný bol tiež mesačný vekový rozdiel vlastných a adoptívnych detí. To bol vlastne najväčší kameň úrazu. Staršie mačiatka nepúšťala tá mladšia k cecíčkům a uzurpoval je. Akonáhle boli Pralinka a Perlička samostatné, museli byť odo mňa a mladších mačiatok oddelené. Jedno z adoptívnych mačiatok zomrelo, dôvodom však bolo ochorenie. Zomrel jediný chlapček z Julinčina vrhu - zrzeček Albi. Ďalšie tri adoptívne dievčatká - Ajša, Ája a Aliska prežili. Tříbarevka Ája mala vzhľadom k vývojovej vade prasknutú očnicu. Mačiatka mala predpoklad k postihnutiu, lebo mamička Julinka dostala v čase gravidity antikoncepčnú tabletu, a preto tiež nemohla normálnou cestou porodiť. To všetko sa páničkovia dozvedali postupne. Avšak, moje adoptívny dievčatká boli našťastie zdravé - okrem postihnutie očí Ájinky. A čo viac? Všetky tri sa umiestnili na Kladno k milým ľuďom, ktorí si pôvodne prišli pre Ajšu a Alisku, ale posledný dievčatká Ájinky sa im natoľko uľútostilo, že odišiel nakoniec všetky tri mačičky spoločne a v novom domove sa majú moc dobre.

Fotogaléria:

Ťapinka s Perličkou a pralinky - vlastnými potomkami: http: //srdcemprokocky.rajce.idnes.cz/Tapinka_s_Perlickou_a_Pralinkou _-_ v ...

Ťapinka s Ajou, Aliskou, asú a Albi - adoptívnymi potomkov: http: //srdcemprokocky.rajce.idnes.cz/Tapinka_s_Ajou,_Aliskou,_Ajsou_a_Al ...

O tejto etape svojho života by som mohla napísať dlhý román. Je to tak dávno, až sa mi derú slzy do očí. Páničkovia vtedy získali veľa nových skúseností a ja som získala ten najväčší dar - trvalý domov, v ktorom už šťastne dožijem.

Čas plynul ďalej a ja som prekonala kastráciu. Niesla som to ťažko, bola som už starší, a tak toho bolo na mňa už moc. Páničkovia boli vydesení, ale nakoniec sme to všetci zvládli. Bola som zaradená do hlavnej skupiny mačičiek. Na svoje mačacie kamarátov som bola tou dobou tuho moc naštvaná. Síce som im neubližovala, ale dávala som zreteľne najavo syčivými útokmi, čo si o nich myslím. Zle som znášala zmeny, vadilo mi úplne všetko a tieto stavy som prejavovala hysterickým správaním. Plakala som dokonca, aj keď sa na jar otvorila teraska. Bola to ďalšia veľká zmena, na ktorú som takto zareagovala. Svoje horšie dni som prejavovala mrzutostí, kvílením a plačom. Zvykla som si na spolužitie s ostatnými až po dlhých mesiacoch. Stala sa potom zo mňa veľmi priateľská a veľmi znášanlivá mačička k všetkým kamarátom žijúcim v mačacom domčeku. Tie tam boli časy, kedy som samú mrzutostí nevedela kadiaľ kam.

Starostlivosti a poďakovanie

Páničkovia so mnou zažívali koľkokrát krušné chvíľky, som totiž mačička už chronicky chorá, a tak so mnou bolo potrebné často jazdiť na veterinu, aby mi boli podané potrebné lieky. Musím však podotknúť, že som za túto starostlivosť nesmierne vďačná a oplácím všetko páníčkům vítaním a maznaním. Keď mám lepšie dni, tak Duca a bijem pánov po hlave, to keď práve sedí pri pracovnom stole, alebo stojí pri karanténnej klietky a ja mám na ne dosah. Niekedy sa im to rozhodne nepáči, ale čo by pre mňa neurobili, že? Placaté a bijem, kým si ma niekto nevšimne. Nakoniec sú ale nadšení, že mám ešte silu a životnú energiu.

Čoskoro mi bude sedemnásť rokov, som už veľmi stará, ale tuho veľmi šťastná. Dokonca v tomto veku rádiu, hrám si, prejavujem radosť. Chcela by som totiž páníčkům poďakovať za všetko, čo pre mňa urobili. Chcela by som im povedať, že som veľmi šťastná medzi svojimi mačacími kamarátmi. Tiež by som chcela vyjadriť, že nie je nič krajšie ako pocit bezpečia, lásky a istoty.

Je tomu pár mesiacov, čo panička objavila, že mám na ušku hrčku. Na veterine ma páni veterinári skúmali a vyskúmali, že mám nádor. Lenže, v mojom veku už ho nie je možné odstrániť. Som už staručká a horko ťažko by som znášala narkózu a navyše, akonáhle zasiahnete do nádoru, stačí jedna jediná zabudnutá bunka, ktorá môže narobiť peknú paseku a nič sa tým pádom jednou operáciou nevyrieši. Navštívila sme s paničkou dve rôzne veterinárnej kliniky, aby sa páničkovia uistili, že sa rozhodli správne. Veterinári nám dali na cestu prostriedky na podporu imunity sa slovami: "Nechajte už mačičku v pokoji dožiť, operácia nie je vôbec dobrý nápad."

Tak som vám vlastne týmto článkom chcela vypovedať, že šťastne a v pokoji dožijem svoj mačacie živôtik plný dobrodružstva medzi tými, ktoré skutočne milujem. No, posúďte sami, koľko z opustených mačacích kamarátov má také šťastie ako ja?

Vaša šťastná Ťapinka

Text: Kristýna Kacálková

OS Srdcom pre mačky

http://kocky-utulek.cz/