SK
CZ
PL
Útulok pohľadom celkom normálne mačky
Kedysi som bola Moura, ale v útulku som dostala meno Olívie. Popravde, ja taká Olívie vlastne som a ako správna mačka sa tak patrične správam. Toľko len na úvod, aby ste vedeli, čo ste zač ...
Pochádzam zo "sedliak" v Slanom od košov a kontajnerov, ktoré sa nachádza blízko miestnej Billy. Tam ma chodila kŕmiť jedna milá pani, taká obyčajná a moc hodná ... Lenže, problém bol v tom, že nás tam bolo viac a zdržiaval sa tam so mnou jeden veľmi poškubaný kocúrik menom Hubert. Často, ale nerada spomínam na svoj vonkajší biedny život, bol veľmi smutný.
Myslím si, že Hubert bol a stále je tak trošku dievča pre, preto tiež doplatil zranením na svoju dobrotu. Mám ho ale rada, je to hodný kocúrie kámoš. Zo sídliska nás odchytili, aby sme sa tam my mačky nemnožili, pretože už sme u Billy boli rozmnožené až až.
Nakoniec nás na veterine nechali vykastrovať a šup s nami do Vrbičany. Po nutné karanténe som chvíľu robila drahoty a zostala som zalezená, aby si nikto nemyslel, že som mačka predajná a hneď sa začnem plaziť. To ani náhodou. Teta z útulku okolo mňa chodila a skúšala na mňa rôzne fígle - Tutu a ňuňu, ale ja som všetko zavčasu odhalila. Raz som sykla, druhýkrát škrabol a teta mi dala pokoj. Ujo z útulku sa správal dôstojnejšie a rozhodne neňuňal ani neťuťal. Strýka som ale pre istotu tiež ignorovala.
Nakoniec ma zaradili do skupiny poloplašánků, ale tam po mne šiel Matyáš - veľký nesprávne tvarovaný mourek, a tak som šla bývať späť do hlavnej skupiny.
Máme sa tu celkom fajn, ale správajú sa k nám ako v útulku a niekedy je to pekný horor a vopruz. Izba vrchných mačiatok, izbu poloplašánků, zagarážák a stále dookola to isté - blá blá blá a vo finále mňau a labku na to. Máme dostatok jedla aj pitia, ale občas si s mačacími kolegyňami a kolegami lezieme pekne na nervy a vchádzame si do chĺpkov. Ja som mačka samorast, viem rozdávať hromadu pusiniek, viem sa plaziť, ale keď nemám dobrý deň, tak akoby zľahka pokusom, syčí a škrábanca. Som jednoducho mačka, čo po mne vlastne kto môže chcieť, že?
Panuje tu poriadok. Ráno sa vyrúti teta, rozsvieti svetlo a vzbudí nás. Vyšoupne zo stoličky Buggýse a pozerá, čo jej kto napísal na e-mail. Tvárou sa pri tom strašne, ale strašne dôležito a hovorí na nás mačky po člověčím. No neviem, ako ostatní, ale Buggýs jej to ľudovo povedané "žerie" a Viktor jej nadbieha, ale ja na ňu kašlem. Vzbudila ma a to sa neodpúšťa. Nakoniec budí i strýka, vraj: "Musíš vstávať, potrebujem pomocníka na upratovanie!" Tuším, ako veľmi musí byť ujo nadšený. Netrvá dlho a teta lieta po baráku hore a dole, zbiera bobky, nadáva, vynáša použitá a nosia nová podstielky, dosypávať mištičky, zase lieta a hovorí na nás. My ale vôbec netušíme, čo po nás vlastne chce. Mačky Podliezavé sa tvári, že úplne všetkému rozumie, ale my celkom normálne - mačky vypečenej - vieme veľmi dobre, že nerozumie a len sa tie údajne rozumejúci bezhlavo otierajú za vidinou dobrého žvanca a pohladenie. To ma úplne vytáča, a tak idem skákať na preliezky, máme ich tu celkom dosť. Môžem dokonca skákať z jednej na druhú a občas si zaskáčete tiež na karanténne klietky.
Teta lieta, behá, kŕmi, vybieha z domčeka na dvorček a späť. Stále sem a tam, chová sa ako zmyslov zbavená. A ja? Ja robím pod fúziky hihihi a chichichi, ako inak. Kto to kedy videl, že? Nemám slov, a preto len tak odpočívam a vyčkávam, až si dá teta kafčo, zasadne k počítaču a bude chcieť písať. Chacha, kde žijete! V tom momente prichádzam, väčšinou prichádzam zľava od okna, kde sa len tak ležérne pretiahnem, mrknem na paničku a hup pred monitor. Sedím a robím akoby nič. Teda, pozerám sa chvíľu na monitor, a potom tetu hypnotizujem. Sedím a vzpriamene sa na ňu pozerám. Viem presne, kam si sadnúť. Sedím tak, aby nevidela na monitore základnej spodnú lištu. Akonáhle máte na spodnej lište viac otvorených okien a lišta je zakrytá, zle sa na monitore počítača orientujete, viete to? Viete, či neviete? Dôležité je, že to viem ja. Netrvá dlho a skúšam na tetu ďalšie habaďůru, prezerám si nenápadne svoju labku, namáčame ju do kafe a jediným ľahkým švihom zdobím na hnedo okolité steny. A čo má byť? Však on to ujo přemaluje novou farbou, nie? Pod fúziky sa opäť chichocú. Teta začína tak trochu soptiť, zdá sa. Sedím, pozerám na ňu a vyhrážam po mačacím: "Len si na mňa niečo skús a uvidíš!" Za chvíľu začína tlapkovaná - ja na tetu a teta na mňa, ja na tetu a teta na mňa, a tak stále dokola. Nakoniec odchádzam, je to nuda. Popravde, teta ma dala dole zo stola (zhodila), ale nerada to priznávam. Urazená a dotknutá odchádzam zaskákať si na preliezky , tam sa tiež nakoniec schovám a celý deň prespím.
Video a foto - trochu trúfalá Olívie: http://srdcemprokocky.rajce.idnes.cz/Video_a_foto_-_ponekud_troufala_Olivie
Nie, nie som mačka frfloš, to vôbec nie, len sa nechcem len tak každému hneď vzdať. Tiež sa rada LISA. Ak si myslíte, že za paničkou nebehám a nepokrikuje na ňu, aby si ma všímala, tak to mienite zle. Pretože ja rozhodne tiež pokrikujú a rada sa nakrúca. Som maznáčik maznavý, ale zároveň líška podšitá, len to skrátka nerada verejne priznávam. To si píšte, že tiež prepadám maznanie a pusinkovanie.
Jazdia k nám často návštevy, ale tie ja väčšinou ignorujem. Čas od času na nejakú hodím okom - občas pazúrikom, treba pri rozdávaní dobrých maškŕt. Problém je ale s mačkami dravými, ty ma väčšinou od laskomin vymňoukají, vrčí ako psy, akoby mesiac nejedli ... A tak si idem radšej po svojich. Jeden si musí dať vôbec pozor, o labilný mačacie jedinca tu skrátka nie je núdza. Keď som vytočená na maximum, beriem dráhu a miznem na terasu, kde sa niekde zavŕtajú. Pred časom som mala na terase trucovňa - malú zateplenú búdku. Ale čo myslíte? Vzali mi ju, vraj pre Arnošta do vonkajšieho výbehu. Nechápem to, ale na druhú stranu, nech sa ide Arnošt vypchať, kašlem na neho.
Priebežne po celý deň sa u nás podávajú lieky a kontrolujú mačičky. Vyklízí sa, upratuje sa a jazdí sa tiež pravidelne na veterinu. O návštevy našťastie nemáme núdzu. Teta nám spravidla vyhráža: "Vážte si toho mačky, len vďaka návštevám máte čo na zub!" Neviem ale, ako si toho máme vážiť, váhu totiž nemáme. Teta po nás občas požaduje nevídané veci.
Pozor! Stále hľadám nový domov. Keby ste pre mňa mali doma miestečko, kde nežijú malé deti, rada sa presunu niekam do väčšieho pokoja, pretože u nás teda rozhodne pokoj nemám. Panuje tu poriadok.
Čože? To už je zase ráno? Teta sa práve vyrútila z dverí a rozsvietila. Vyšoupla zo stoličky Buggýse a pozerá, čo jej kto napísal na e-mail. Tvárou sa pri tom strašne, ale strašne dôležito a hovorí na nás ...
Tak mi teda poraďte, môžeme sa my mačky vôbec nejako brániť?
vaša Olívie
Text: Kristýna Kacálková
OS Srdcom pre mačky