SK
CZ
PL
V tieni spravodlivosti - 1.diel
Že to nemá vonkajšie mačička v živote jednoduché, to je vec úplne zrejmá. Niekedy však pomyselná hranica prekročí medze únosnosti ... Že si osud vie s nami živými tvormi pohrať niekedy až moc, o tom sa môžete presvedčiť v mojom zbrusu novom rozprávania.
Žila som v kolónii vonkajších túlavých mačičiek. Asi je úplne jedno, či sa jedná o mačky sídliskové, záhradkárske či chatařské. Každá spomínaná oblasť má pre nás tuláčka svoje pre i proti. Moja svorka patrila k sídliskovej kolóniu mačičiek. Ako to už býva, narodila som sa jednej tulačce a väčšina mojich súrodencov z rôznych dôvodov zomrela. Prežila som len ja Marsom a moja milovaná sestrička Becky. Mačacie mamička Tilly, teta Karolínka, ja aj Becky sme mali zvláštne korytnačej sfarbenie. Ale koho to vlastne zaujíma, že sme boli krásne mačičky, že? Náš život sa totiž rozhodne nedal nazvať šťastným, bol plný utrpenia a starostí.
Mamička nás učila prekonávať vonkajšie nástrahy. Medzi paneláky nám ukazovala, kde môžeme ľuďom na oči a kde rozhodne nie. Najväčšie dobrodružstvo však prichádzalo sa zotmením, to sme sa s mačacími kamarátmi nesmeli zdržiavať pod sídliskovom lampami, pretože by na nás bolo vidieť a mohlo by nás to stáť život. Zo mňa a mojej sestričky sa stali moc šikovné mačacie dievčatká, počas krátkej doby sme sa naučili zvýšenej opatrnosti a vedeli sme aspoň čiastočne rozoznávať dobro od zla a obrátene.
Spomínam si dobre, že som žila veľmi komplikovaný život vonkajšia tuláčka. Mala som svoje mačacie kamarátov i rodinu. Bolo nás viac kamarátov, ktorí sme ťahali za jeden povraz. Spoločne sme tvorili harmonickú svorku. Snažili sme sa prežiť, predovšetkým to nás tmelilo dohromady. Prežitie pre nás bolo zásadné a najdôležitejšie. Ako to už v živote chodí, niektorí ľudia nás mali v obľube, iní nás vyháňali a zavrhovali. Život sme nemali nijako jednoduchý, prežívali sme, ako sa len dalo.
Celá naša mačacie smečka mala vytipované kŕmiacej, ktorí nám chodili dopriavať. Každý deň sme čakali, až dostaneme niečo pod zub do popraskaných plastových nádobiek. Vedeli sme presne, kedy nám prídu nasypať granulky, a preto sme sa snažili nepremárniť žiadnu príležitosť. Kto sa oneskoril, nedostal najesť a verte mi, všetci sme sa snažili byť na mieste včas. Zakaždým, keď nám bolo dopriate kŕmenie, boli nádobky v obkľúčení našej mačacie svorky, kým nebolo spapáno posledné sústo. Všetci sme doslova hladne hltali.
Bolo pre nás ťažké prežívať na sídlisku. Skrýše sme si často hľadali priamo v panelových domoch, kde sme sa rozbitými pivničnými okienkami dostávali dovnútra. Bohužiaľ, akonáhle niekto z obyvateľov domu zistil, že prebývame v pivniciach, samo sebou nám zamedzil prístup ak tomu nám mnohokrát znepríjemnil život. Dobrí Kŕmiaca nám ale našťastie vonku v kríkoch postavili striešky vystlanej teplými handričky. Práve tam sme mali nádobky a mištičky, kde sme dostávali papanie. Na jar a v lete bolo kroví bohaté a striešky neboli toľko na očiach, kdežto na jeseň a v zime bola situácia zlá. Lístie opadalo a všetko bolo razom vidieť, čo lákalo neprajníkov škodičov, aby nám naše provizórne príbytky ničili. Dá sa povedať, že všetky ročné obdobia nám prinášala istá utrpenie. V lete sa rodilo najviac mačiatok, tá v hojnom počte umierala, no a v zime bolo síce mačiatok o trochu menej, ale boli sme pre zmenu chorí kompletne všetci. Pamätám si, že moja mamička Tilly sipela po celý rok, to pretože bola chorá a nikto jej nepomohol.
Keby som vám mala vypovedať úplne všetko, s najväčšou pravdepodobnosťou by ste pozerali, čo také vonkajšie mačičky môžu zažiť. Ako už som sa zmienila, ľudia sa delili na dve skupiny. Jedna skupina nám pomáhala, tá druhá nás zavrhovala. Druhá skupina nám ubližovala a nepriala nám nič dobré. To, čo sa u nás na sídlisku dialo, si nemožno predstaviť ani v tých najhorších snoch. Niektorí mačacie kamaráti sa bez stopy strácali. Niekedy sa tiež stávalo, že sme našli člena našej mačacie svorky bez známok života, to keď sa trebárs najedol z inej nádobky, ako nám bola skutočne určená. Videli sme umierať svojich kamarátov v bolestiach a kŕčoch, do kŕmenie bol totiž primiešaný jed.
Ako som už spomenula, chodili sme v určitej hodiny čakať k prázdnym nádobkám, než nám prídu dobrí kŕmiacej nasypať granulky. Bohužiaľ, medzi ľuďmi, ktorí nám naopak nepriali, boli aj takí, ktorí už vedeli, kedy dostávame najesť a cielene nám ubližovali. Akonáhle boli dobrí kŕmiacej z dohľadu, zlí ľudia na nás hádzali kŕmenie a niekedy po nás tiež strieľali. Dokonca nás trávili. Videla som až žalostne často umierať svoje mačacie kamarátov. Náš život dostával sivý a smutný nádych. Keď už nás šťastnejší neskolila choroba alebo nás nezrazilo auto, cielene nám ubližovali ľudia. V našom meste bol skutočne zázrak prežiť.
Pamätám si, že som prežila dve zimy, tá tretia, práve začínajúci, akoby sa mi vytrácala z pamäte. Akoby mala prísť, ale nakoniec neprišla. Bolo to zvláštne, ale presne tak som to vnímala. Stalo sa bohužiaľ niečo, čo mi prevrátilo život naruby.
Jedného sychravého dňa sme čakali s kamarátmi na známom mieste pri mištičiek v podobe plastových nádobiek, až dostaneme nasypaných. A skutočne, onedlho prišla naša záchrana v podobe kŕmiacej. Dostali sme nasypaných a hltali sme každú granulku ako o život. O život sme sa museli biť denne, to sa vie. Kŕmiaca s nami chvíľu zostali, mali totiž zakaždým veľkú radosť, že nám veľmi chutí. Pretože však medzi nami boli aj Plass mačacie kamaráti, kŕmiacej vždy onedlho odchádzali, aby sme sa v pokoji mohli najesť všetci a dostalo sa tak aj na plašánky. Na tento deň nikdy nezabudnem, ráno bolo skutočne veľmi sychravé a hmlisté, popoludní už začalo vykukovať slniečko, povedala by som ale, že dokonca mierne mrzlo.
Chrúmala som granulky . Mala som úžasný pocit, keď som sa mohla poriadne najesť. Dodávalo to môjmu životu silu a energiu. Vtom sa to stalo, ozvalo sa niekoľkokrát po sebe "prásk". Zmätene som sa obzrela a videla som skrivenú grimasu smiechu v tvári človeka, ktorý stál veľmi blízko a cielene na mňa mieril. Radosť a pôžitok z práve konzumovaného jedla nám potlačil všetky dôležité zmysly, takže naše mačacie smečka pred útokom vôbec netušila, že sa blíži nebezpečenstvo. Zatmelo sa mi pred očami, cítila som tupú bolesť, striedavo teplo i zimu. Nado mnou sa začali úplne zreteľne mihať temné tiene, počula som krutý až divoký smiech a sprchu sprostých slov na adresu nás, túlavých mačiek. Padla som na zem, mačacie kamaráti sa divoko rozpŕchli do všetkých strán. Toto už som predsa niekoľkokrát videla, ale z iného uhla pohľadu. Zakaždým som bola medzi utekajúcimi, tentoraz som však dostala niekoľko zásahov ja. Záporná postava ma odkopla do krovia, zrejme aby zahubila stopy násilia.
Po nejakej dobe som cítila, že ma chodia okukovať kamaráti z našej mačacie svorky, štuchal do mňa a snažili sa mi pomôcť. Vnímala som všetko, ale veľmi vzdialene a ťažko som rozoznávala, či to bola skutočnosť či púhy sen. Toto som zažila z druhého pohľadu mnohokrát, keď som sa snažila prebudiť niektorého z mojich umierajúcich kamarátov. Bolo jedno, či mačaciemu kamarátovi niekto ublížil, alebo umieral vysilený chorôb. Snažila som sa zakaždým pomôcť. Vnímala som detailne toľko podobnej situácie.
Keď som v kroví osamela a nadobudla som máličko vedomie, s pocitom obrovskej bolesti som popolezla viac na stranu do opadaného lístia, tam mi bolo citeľne teplejšie. Všade bola cítiť hniloba tlejúceho lístia, krv a pachuť blížiacej sa smrti. Nado mnou sa odohrávala vojna farieb a tieňov, sila temnoty hrala v tejto vojne hlavnej úlohe v môj neprospech. Temnota totiž neveštilo nič dobré a podtrhovala len môj zúfalý a biedny stav, v ktorom som sa práve nachádzala. Neviem, ako dlho som v kroví ležala, ale pár dní to muselo byť určite. Viem len, že som lízal kvapky vody z tlejúceho lístia, aké veľké sucho v hrdle som cítila. Priala som si, aby už konečne prišiel koniec, modlila som sa za to zo všetkých síl, ktoré mi ešte ostávali. Moje modlitby boli vypočuté, začala som vnímať miesto temnoty veľmi intenzívne biele svetlo, teplo a milé postavy v bielom.
"Arny, Arny, psíky, vráť sa späť! Fuj, nechaj to smeti a hlavne nič nepapej, aby tí nebolo zle ako posledne. "Na popoludňajšie prechádzke dohovárali svojho psíka slečna, ktorá sa prechádzala sídliskovom parkom spoločne so svojím priateľom. "Tak počul si, Arny?" Maličký psíček nechcel z krovia vystrčiť noštek, a preto sa ho slečna chystala čo najskôr odtiaľ vyhnať. Keď to nejde po dobrom, tak to pôjde po zlom. To by tak ešte chýbalo, aby zjedol niečo otráveného, pomyslela si. Slečna rýchlo bežala ku krovia. "To snáď nie, tu leží takmer mŕtva mačka!" Priateľ pribehol svoje slečne na pomoc. "Prosím ťa, poď a nehrabej sa v každom hnoji, tá už dávno nedýcha. Pozri, aké má diery v hlave, "povedal priateľ. "Nie, počkaj, ona žije!" "No a čo chceš ako robiť? Do vrecka máme hlboko ak tomu veľa dlhov. Vieš ty vôbec, koľko stojí veterina? "Prebehla rýchla porada, z ktorej vyplynulo, že by bolo dobré mačičke dopriať aspoň poslednej injekcii. "Odveď prosím Arnyho domov, nasadni do auta a vyzdvihni nás, ja tu s mačičkou počkám," zahlásila slečna.
"Dobrý deň, našli sme v kroví mačičku, ale nemôžeme si ju nechať a na ošetrenie popravde nemáme vôbec žiadne peniaze." Mladý pár, ktorého úloha v tú chvíľu skončila, ponáhľal domov. Lekárka bola na sále a operovala, no a sestrička vytáčala číslo do srdiečkového útulku s prosbou, či by sa v útulku prípadne mačičky ujali. V tú chvíľu nikto netušil, ako sa bude smutný príbeh ďalej odvíjať. Sestrička čakala na lekárku a v útulku všetci netrpezlivo očakávali správy z veteriny.
Prebudila som sa v klietke, vôbec som netušila, kde som a prečo som zrovna na tomto mieste. Nebolo mi jasné, odkiaľ prichádza zvuky, točila sa mi hlava. Nevedela som, kto som a kde som. Strácala som sa sama v sebe. A ako som už spomenula, moje modlitby boli vypočuté, videla som miesto temnoty veľmi intenzívne biele svetlo, teplo a milé postavy v bielom. V tú chvíľu som prestala vnímať úplne. Tak nejako to asi vyzerá za dúhovým mostom, o ktorom som už toľkokrát počula, pomyslela som si.
Akonáhle si spomeniem, čo bolo ďalej, určite o sebe dám vedieť.
vaša mars
Text: Kristýna Kacálková
OS Srdcom pre mačky