SK
CZ
PL
V tieni spravodlivosti - 2.diel
Z telefónu sa vinul hlas pani veterinárky, ktorá oznamovala mačacím opatrovníkom z Vrbičany, že mačička hospitalizovaná na veterine nevyzerá vôbec dobre. Pani doktorka povedala, že bola zrejme pohryznutie psom, pretože má diery v hlave.
Pokiaľ bude mať rozbitú hlavičku, pravdepodobne sa s ňou budeme musieť rozlúčiť, pri troche šťastia by s tým ale mohlo ísť ešte niečo urobiť. Ďalšie telefonát obsahoval desivú správu. Mačička nebola pohryznutie psom, ako sme sa všetci domnievali, ale niekto ju zasiahol niekoľkými ranami z pištole. Jednu guľku sa podarilo z lícne kosti dostať von, ale ďalšie dve sa zahryzol veľmi hlboko, a preto ich nebolo možné odstrániť. Po operácii nezostalo než čakať, či sa guľky usadí v kostiach, a či nebudú robiť problémy. Rany časom síce zahnívali a bolo treba čistiť, ale guľky sa zrejme natrvalo usadili v kostiach a našťastie nerobili neplechu ...
Z mačacieho pohľadu
Tak takto som si to teda za dúhovým mostom rozhodne nepredstavovala. Keď vám poviem, že mi bolo strašne zle, je to len slabý odvar toho, čo som skutočne prežívala. Postavy v bielom tu bolo možné skutočne zahliadnuť, ale boli toľko nezreteľné a hmlisté, až z toho išla hlava okolo. To, čo so mnou vykonávali, nebolo ale vôbec príjemné. Keď prehovorili, počula som ich z rôznych smerov, akoby zmätene a nepriamo. Bolo to divné a podozrivé. Tu sa mi teda rozhodne páčiť nebude, pomyslela som si. "Bum" a už som o sebe zase nevedela.
Pozerala som okolo seba, nemohla som sa hýbať a zvuky sa ozývali tak nejako divne zo všetkých smerov a zároveň odnikiaľ. Cítila som sa zmätene v ničotné priestore a nado mnou visela akási prapodivná šedí namiešaná hmla bezmocnosti a zúfalstva. A čo viac, postavy v bielom hovorili zvonivými hlasy s nádychom súcitu, bolo to veľmi zvláštne. Pohnúť sa bol úplne nemožný úkon. Pálivá a hrdzavá bolesť prechádzala celým mojím nešťastným telíčkom. Zdalo sa, že vidím hmlisto a iba na jedno oko, druhé bolo zaliate akousi krvavú clonou. Chvíľami som o sebe nevedela a inokedy som zase vnímala až moc podivné obrazce a zvuky. Vadil mi tiež malý priestor, v ktorom som sa nachádzala. Takto som si to ale naozaj nepredstavovala. O raji som si mohla nechať len zdať, pretože toto bol pravej a nefalšovanej peklo.
Nastala hodina H, prišla ďalšia podivná chvíle. Ležala som v plastovej debničke s mriežkou a postavy v bielom ma odovzdávali do škáru postave v tmavom. Pomyslela som si, že asi nie som hodná raja. Zrejme preto som tiež správne odhadla situáciu, že sa mi nezdal svet za dúhovým mostom prirodzený a ani moje predstavy o ňom. Každopádne postava v tmavom sa ma na nič nepýtala, chytila plastovou debničku s mriežkou, v ktorej som ležala, a niekam ma odviezla. Viem určite, že som išla autom, tento zvuk som totiž veľmi dobre poznala ešte z pozemského života. Prepukla som v zúfalý plač, čo prinútilo postavu v tmavom k súcitu. Vnímala som milé slová, ale strach som mala tak veľký, že som plakala ďalej. Nakoniec som ani nedutala az tak náročných okamihov som podľahla dlhému spánku.
Neviem, čo si mysleli ostatní zúčastnení, ale ak predpokladali, že to so mnou bude jednoduchšie, mýlili sa. Na druhej strane som zvládala svoje útrapy s gráciou sebe vlastnou.
Neviem, kde som sa vzala, čo som bola zač a prečo sa toto všetko muselo diať, ale ocitla som sa opäť niekde, kde som to vôbec nepoznala. Ale čo ja som vlastne kedy poznala? A poznala som niekedy vôbec niečo? Nechápala som absolútne nič, všetko mi bolo úplne cudzie. Opäť sa mi okolia zahmlievala, opäť som počula zvuky odrážajúce sa do všetkých smerov a prichádzajúce zo všetkých strán zároveň. Otáčala som zmätene hlavičkou, plakala som. Domnievam sa, že prešli dva dni a zároveň dve noci, kedy som chvíľami žalostne plakala. Dni a noci sa mi premietali ako svetlo a tma alebo čierna a biela hmla. Neplakala som stále, chvíľami som zaspávala a opäť sa prebúdzala. Čiastočne som sa poddávala danej situácii, to boli práve vzácne a dá sa povedať i dlhé chvíle spánku a odpočinku, ale vždy prišlo zúfalé prebudení. Prišiel strach, dostavili sa obavy a v závese toho všetkého absolútny neuvedomenie si svojej podstaty bytia. Nikdy mi nebolo horšie a nikdy som nevedela menej o sebe io okolí.
Situácia sa nezlepšovala, ba naopak mi prišlo, že cítim nepríjemné dotyky. Nevedela som, odkiaľ prichádza a zakaždým som sa strachom a rýchlym úskokom odklonila. Niečo ma stále pichalo do bokov a niečo mi bolo vkladané do papuľky. Z tlapičky mi viedla nejaká hadička, ktorú pretekala žltá tekutina. Časom som pochopila, že som dostávala lieky v rôznych podobách vrátane infúzií. Vnímala som čiastočne spomalene a niekedy zase až moc zrýchlene.
Prišiel istý zlom a ja som sa krôčik po krôčiku začala pretvárať. Dostávala som sa opäť do inej akoby ďalšie životné etapy. Videla som lepšie, ale stále to bolo veľa zlé až hmlisté. Zvuky som počula jasnejšie a zreteľnejšie a už z daného miesta, odkiaľ vychádzali, nie odrazom zo všetkých rôznych smerov. Popravde, mierne sa mi uľavilo. Zacítila som prvýkrát teplo a vôňu potravy, to ma prinútilo jesť. Orientáciu som stále nenachádzala, odpočívala som na záchode a vylučovať som chodila do pelechu. Situácia bola stále zmätená, ale tak nejako sa zdala byť lepší.
Bolo to zvláštne, ale ustupovala aj krvavá očné clona, hmla sa vytrácala a pohľad na svet už nebol toľko "krvavý". Až nakoniec z tmavej očné clony nezostalo nič, náhle sa vytratila, niekam proste ustúpila. Treba podotknúť, že som občas jazdila autom za toľko známymi postavami v bielom. Jedna z postáv mi svietila do očí, prohmatávala ma, chválila ma a ja som to vôbec, ale vôbec nechápala. Toto sa párkrát naozaj stalo, prisahám. Dozvedela som sa, že postihnuté oko je výrazne lepší, ale zostane už trvalo poškodené. Jedno oko mám normálne a druhé vyzerá ako mandličky. Krv z poškodeného oka sa nevytratila úplne, zmizla iba z miest, kam ľudské oko dovidí, niekde vo vnútri však ešte zostala.
Začala som celkom veľa papať, vnímala som súčasnej kŕmiacej - pánov a málinko sa mi vrátila pamäť. Spomenula som si na svoj biedny život, vybavili sa mi čriepky z môjho minulého bytia. Rýchlo som sa snažila tieto myšlienky vyhnať z mysle, zistila som totiž, že tu sa cítim oveľa lepšie. Nemala som síce veľa priestoru, žila som v klietke, ale v podstate som bola spokojná. Nič mi nechýbalo, bolo tu teplo ao potravu som rozhodne nemusela bojovať. Naučila som sa pomaličky orientovať v novom lepšom živote. Zistila som, kde mám pelech a kde záchod, kde mám mištičky a tiež, kedy prichádza páničkovia. To aby ma uchlácholil, či mi podali lieky. Bola som stále obozretná a opatrná, ale priznávam otvorene, že to tu rozhodne nebolo zlé. Súčasný stav by sa dal nazvať zvláštnym, rozhodne nie strašným.
Nakukovali som z klietky po izbe. Nikdy som nič podobné nevidela. Pohľad to bol chvíľami hmlistý, ale plný podivných pre mňa neznámych zážitkov. Všade boli mačky. Mačičky však neboli vonku, ale naopak v miestnosti a skákali po umelých stromoch. Naproti mojej klietky bola klietka s podivnou mačičkou bez chvostíka. Bolo to celé zamotané, že by nakoniec toto bol ten raj za dúhovým mostom?
Zatajil sa mi dych, spoznala som totiž svoju mamičku. Áno, bola to mamička Tilly, nemohla som sa pomýliť. Že by tiež zomrela a prišla za mnou do raja? Nestačila som sa čudovať, onedlho som totiž zazrela tetu Karolínku. Pretože sme - ja Maršenka, mamička Tilly aj teta Karolínka mali korytnačej kožúšky a identické znaky, bolo zrejmé, že sme sa zase zišli. Predovšetkým teta Karolínka, tá mala doslova prepolené tmavý tvár svetlú čiarkou, presne tak, ako to nosí iba mačičky korytnačky. Mamička Tilly mala pre zmenu bodku na chvostíka, stále sipela, aj keď menej a bola mierne obézny. Zažila som naprostý šok, skrátka som sa stretla s vlastnou rodinou. Nedokázala som to pochopiť.
Začala som robiť väčšie a väčšie pokroky, už som sa toľko nebála, krásne som papala a bola som v podstate spokojná. Zrazu som však začala pociťovať komplikácie, ktoré som ešte nepoznala. Bolelo ma bruško a chcelo sa mi zvracať. Cítila som sa úplne mizerne. Stratila som chuť k jedlu aj chuť do života. Už ma nezaujímali kapsičky ani maškrty, ktoré som toľko milovala. Začala som zvracať žalúdočnej šťavy, netrvalo dlho a vyvracal som prvý klbko škrkaviek. Fuj, bolo to úplne príšerné. Panička kontaktovala biele postavy a pýtala sa, čo má so mnou robiť a ako má postupovať. Do rána som zo seba dostala ešte jedno klbko príšerných škrkaviek.
Panička so mnou išla do mačacej nemocnice a v tej chvíli som pochopila, že som vlastne nikdy za dúhovým mostom nebola. Zakaždým som len bojovala o svoj biedny mačací život, rovnako tak ako teraz, opäť išlo totiž do tuhého. Bolo mi nesmierne zle, cítila som podivný zápach a išlo to so mnou veľmi rýchlo dole. Došlo mi, že postava v bielom je pani veterinárka, ktorá momentálne bojovala spoločne s mojimi pánov o môj nešťastný život. Postava v bielom teda nebola skutočným anjelom, ale len tým pomyselným. Začula som, že mám v sebe veľa parazitov a nie je vôbec jednoduché sa ich zbaviť. Keby som dostala tabletu na odčervenie, zomrela by som, pretože by všetky škrkavky v mojom telíčku umierali a toxíny z nich by ma zabili. Tak ako tak, začalo ďalšie peklo a sviece môjho života opäť vyhasínala.
Dostala som šetrnú pastu na odčervenie a infúzie na prečistenie. To, čo sa opäť odohrávalo, sa nedá slovami opísať. Bolo to desivé. Otrava mi prestupovala celým telíčkom a chvíľami som aj zmyslov strácal. Z kanylky v tlapičce mi vychádzala hadička a infúzie kvapkala a kvapkala. Bola som úplne "otrávená". Sliny mi ukapávaly z papuľky, očká sa mi sťahovala v maličkej úzkej štrbinky. Bojovala som ako lev. Priebeh otravy toxíny bol šialený, ale pochopiteľný. Pochádzala som ťažkým poúrazovými a pooperačným obdobím, bola som oslabená a škrkavkám sa proste v mojom telíčku darilo. Jediný spôsob, ako nad nimi vyhrať, bolo zbaviť sa ich nadobro, ale tak, aby to bolo pre mňa čo najbezpečnejšie, čo nie je u nás vonkajších mačičiek len tak. Vylučovala som postupne hnačka až krv a stále som sa čistila. Na upokojenie žalúdka som dostala potrebné medikamenty, na celkový priebeh liečby tiež. Netrvalo dlho a prišli na rad opäť anjeli. Lenže, už vôbec netuším, či anjeli z nebies či anjeli v bielych plášťoch z veteriny.
Všetko vyzeralo veľmi kriticky, až prišla chvíľa, kedy sa mi urobilo lepšie. Cítila som, že už nado mnou páničkovia lámali palicu. Panička ma pravidelne dokrmovala a neustále ma pozorovala. Čoskoro našťastie prišlo vykúpenie. Krv, ktorú som vylúčila, sa opäť menila v kašovitú hmotu a nakoniec v pevnej hovienka. Od dokrmovanie som plynule prešla v normálnej kŕmenie . Než k tomu však došlo, musela som papať diétu s probiotikami.
Čas pomaličky plynie ďalej a ja plynu s ním. Ukázala som všetkým, že si viem hrať a mám radosť zo života. Naučila som sa kričať z klietky, už je mi totiž celkom malá. Panička ma chvíľami nosia aj v náručí, čo je jej veľká chyba, teraz na ňu totiž pravidelne kričím, aby ma náhodou neprehliadol. Už sa všetci tešíme, až budem môcť z karantény von a ešte viac sa tešíme, až si pre mňa raz prídu dobrí páničkovia, ktorým nebude vadiť, že nie som dokonalá.
vaša mars
Text: Kristýna Kacálková
OS Srdcom pre mačky