V tieni spravodlivosti & # 8211; 3. diel

Než si začnete čítať 3. diel veľkého príbehu mačičky MARS (teraz Marys), prečítajte si 1. diel a 2. diel, aby ste vedeli, ako strašný príbeh to bol a ako sa teraz mačička má v novom domove.

Prvý diel nájdete tu

Druhý diel tu

Čas pomaličky plynie ďalej a ja plynu s ním. Ukázala som všetkým, že si viem hrať a mám radosť zo života. Už sa všetci tešíme, až budem môcť z karantény von a ešte viac sa tešíme, až si pre mňa raz prídu páničkovia, ktorým nebude vadiť, že nie som dokonalá ...

Tak takto nejako končí článok Kristíny s názvom V tieni spravodlivosti 2. Priznám sa radšej vopred, že som nebola schopná ani jeden diel prečítať celý, bude to teda také veľa voľné pokračovanie príbehu mačičky Mars :-)

V nedeľu 2. 3. 2014 uplynul presne rok od minulého marcového stretnutia dobrovoľníkov vo Vrbičany. Tam tou dobou po všetkých strastiach, ktoré jej postretli, bývala mačička Mars, a tam sa tiež začal písať 3. diel jej príbehu.

Predostieram, že vrbičanský web sledujem už pár rokov naozaj pozorne, príbeh mačičky Marsa som ale zaznamenávala tak nejako zvláštne "z diaľky", a to aj cez to, že to bol ten z "prípadov naozaj povážlivý". Keď som dorazila do Vrbičany, Marsa ma okamžite zaujala, ležala dole v prízemí na závesnom pelechu a na privítanie ma riadne rafla. Nemohla som sa od nej odtrhnúť (nie kvôli tomu uhriznutiami, to ona ma hneď pustila), ale bola niečím hrozne zvláštne ... "Predsa si nemôžem vziať druhú mačku, to mi naša 11tiletá Garry neodpustí, neprijme ďalšie mačku", bežalo mi okamžite hlavou. Úplne presne si pamätám, ako mi Zdeňka (Violková-Vašíková) hovorila: "Keď je to takáto láska, to nemôžeš nechať len tak plávať." "Hm, to už bohužiaľ tuším aj ja", hovorila som si ... "Kristýýý, máte už záujemcov o Mars? ", pýtam sa. "Mali sme jednu pani, ale tá si ju z naozaj závažných dôvodov nakoniec nemôže vziať. Máš záujem? "" Sakra "..." No vlastne, aj keď ... "

Nemohla som jej dostať z hlavy ... Hneď ten večer som si prečítala celý jej príbeh na stránkach útulku, nasledovalo pár sms s Kristínou a bolo. Marsom ešte nebola vykastrovaný, tak sa muselo chvíľu počkať, ale 25. 3. 2013 už bola u nás doma. Lenže žiadny happy end sa nekonal. Zo začiatku sa jej u nás vôbec nepáčilo. Bola to pre ňu ďalšia zmena v pomerne krátkej dobe, možno zase nevedela, čo sa s ňou deje a prečo je opäť niekde inde. Sem tam uzobla nejakú granulku, ale inak bola ako telíčko bez duše, stále pochodovala sem a tam bytom, nariekala, celé noci nespinkala, záchod používala tak, že ho vždy komplet celý vyhádzala von. Nechcela sa ani nechať pohladiť, jednoducho nám jasne dávala najavo, že takto si to mačací šťastie teda fakt nepredstavovala, a vraj že tu vôbec nechce byť.

mačacím pohľadom

Hlavou sa mi preháňali podobné otázky: Kde to zase som? A ako sa tu ku mne budú správať? A prečo mi hovoria Maryško? A kde je Kristína a Michal? A moja ovečka? A kde sú všetky tie mačky? A prečo je na mňa tu tá bieločierná mačka tak nepriateľská? Takto som si teda to mačacie šťastie nepredstavovala. Vari už som si toho za svoj krátky mačací život neužila dosť? A čas plynul ďalej ...

Panička bola hysterická čím ďalej viac, písala snáď denne Kristíne do Vrbičany, čo že práve robím (žalobníček jeden). Kupovala ďalšie a ďalšie nezmysly (napríklad upokojujúce granulky - haha) s naivnou predstavou, že to asi ako niečo zmení. Tak som si takto raz asi po dvoch mesiacoch, povedala, že toto môže byť vlastne celkom dobrá sranda a začala som sa pomaly zmierovať s tým, že tu holt budem musieť fakt bývať. No to som to chytila, prečo práve ja musím mať stále takú smolu?

Po čase tie divný dvounožci napadlo, že by ma mohli pustiť na záhradku, keď už jej tu majú. No vida, to nie je vôbec zlý, až na to, že ma dali na vodítko! A tá bieločierná mačka, čo tu taky býva, si so mnou ani na záhradke nechce hrať. Každú radosť mi hneď skazí. Ona je vám tá mačka vôbec zvláštne, misku plnú granuliek má a pokojne ich tam nechá aj dva dni len tak ležať, kapsičky taky poriadne neje, nelieta po byte, chce mať pokoj a taky stále spí. Proste vám stále nejako neviem, čo si mám tu o tom celom myslieť ... Ale asi je to tu lepšie, než vonku na ulici ...

No nebudem rozvláčny ako moja panička, chcem vám len povedať, že som to tu s nimi nakoniec nejako vydržala a skoro po roku, čo tu bývam, už som celkom spokojná mačka :-) To docela hovorím preto, aby si zase ako nemysleli, že už to majú vo vrecku. To teda nie, len nech sa pekne snaží ďalej, mala som to skôr moc ťažký. "Bieločierna už so mnou tiež trochu kamoša. Nakoniec som zistila, že nie je vôbec zlá, má dvounožci pekne na háku a taky len tak niečo nezje. Takže to miesto nej občas snívam ja, ona si vynúti niečo iné, takže sme spokojný obe. A minule sa celkom vyznamenala, predstavte si, mokré sami paničke kabelku, to u mňa stúpla v cene, že má tiež trochu zmysel pre humor :-) Ja ale taká zverstvá nerobím!

Von už môžem chodiť bez popruhy, ukázalo sa totiž, že veľmi neviem skákať. Panička si myslí, že je to vinou zranenia, ktoré som prekonala (nějakej šmejd po mňa strieľal!), Ale ja viem svoje a keď sa mi chce, viem si poradiť ...

PS: krista, ja si dovolím len malú korekciu na konci 2. dielu tvojho článku - ona je DOKONALÁ :-) Srdečne Tebe a Michalovi za všetko ďakujeme !!! Lu (a Vopice)

Text: Lucie Navrátilová

Prevzaté z http://kocky-utulek.cz