SK
CZ
PL
Z blahobytu až na samotné dno & # 8211; 1.diel
Fantomáskův životný príbeh
Nastal jeseň, čas oddychu a spomienok. Bolo sychravo, skrze hmlistý opar nebolo možné dovidieť na vzdialenosť niekoľkých metrov. Prišla na mňa driemota, pomaličky som začal zaspávať. Ako búrlivý príliv sa na mňa valili vlny myšlienok. Myšlienky prichádzali rôzne - priaznivé aj nepriaznivé. Čoskoro som už na lodi snov preplával svojím životným príbehom.
Život nie je pierko, všetci sme zraniteľní a nepoznáme dňa ani hodiny, kedy sa môže náš život od základu zmeniť. Neexistuje nič smutnejšie, než z blahobytu klesnúť až na samotné dno chudoby. Sám som sa stal obeťou tak strašné skúsenosti a modlím sa k najvyššej mačke, aby sa už nikdy v mojom mačacom živote nič podobné neopakovalo.
Býval som kedysi kocúrik veľmi starostlivosťou zahrnutý a ešte doteraz mám naživo uchované v pamäti, ako si ma moji milí páničkovia odvážali domov, to keď som nadobudol určitého veku a mohol som opustiť svoju mačacie rodinu. Mladý a plný sily som odišiel domov s manželským párom stredného veku. Vydal som sa skrátka ústrety novým dobrodružstvám.
Vyrástol zo mňa statný čierny kocúr s nádherne veľkou kocúrie hlavou a navyše som sa honosil nesmierne hebkým a hustým kožúškom. Bol som fešný krásavec s hlbokým pohľadom obrovských očí sfarbených do žltooranžové.
Keby som vám mal rozprávať všetko, čo mám už v živote za sebou, zrejme by ste neuverili. Skúsim teda načrtnúť len časť svojho putovania ...
Naša rodina oplývala veľkým bohatstvom. Mal som sa prepychovo, luxusne, úžasne. Dostávalo sa mi všetkého, čo si len šťastná mačka môže priať. Mal som k dispozícii najluxusnejšie škrabadlá, drahé hračky, jedálenskú súpravu vrátane najkvalitnejšieho kŕmenia. Bol som hýčkaný a ošetrený. Vyberal som si veľmi starostlivo svojím mlsným mačacím jazýčkom, čo budem jesť a čo nie. Všetko, čo som si prial, mi bolo pánov vždy do poslednej bodky splnené, to mi môžete veriť.
Páničkovia jazdili každý rok na dovolenku do zahraničia, v takom prípade za mnou jazdila teta na stráženie, ktorá pre mňa pripravovala jedlo, čistila môj splachovacie mačacie záchod a starala o mňa. Tetu som hneval a myslím, že máličko aj rozčuľoval. Hovorievala mi: "Ty kocoure jeden rozmaznaný, ty vôbec nevieš, čo máš! Ničoho si nevážiš a stále si len vymíšľaš! "Ja som sa na ňu vždy iba nevľúdne uškrnul a myslel si svoje.
Náš dom mal veľké presklené okná, taká tá ohromná, v zahraničnom štýle. Rád som skrze ne pozeral von na krásnu prepychovo upravenú záhradu. Pozoroval som blankytne modrá jazierka, záhradné fontánku, kovový altánok a nepreberné množstvo prekrásnych farebných kvetov. Zaspával som s plným bruškom, naprosto blažený a spokojný. Sníval som o častých letných oslavách organizovaných na našej krásnej a veľkej záhrade, o ľúbosti vôňu grilovaného mäsa, o prekrásne biele mačacie slečne zo susedného domu.
Ako som už spomenul, moja rodina často cestovala za hranice našej vlasti. Bolo zrejmé, že dobrodružstvo v cudzine neodmysliteľne patrí k ich životu. Do zahraničia jazdili často tiež pracovne. Vždy, keď sa vrátili domov, mali pre mňa veľa nových darčekov. Na ich návrat som sa vždy tešil ako malé mačiatko. Zakaždým sa dostavili radostné chvíle vítanie. Z návrate domov sme boli vždy všetci úplne nadšení. Býval som zasypaný darčeky, pusinkami aj láskyplnými slovíčkami. Nové hračky a darčeky ma však bavili len chvíľu a následne ležali, ako to už býva, bez povšimnutia okolo.
Nevyužité hračky posielali páničkovia vždy po čase do mačacieho útulku. Bolo to šľachetné, to sa vie, ale také starosti ma vôbec neťažilo, netýkali sa ma, tak prečo sa nimi zaťažovať. Býval som skrátka spokojný kocúrik, ktorý si nemohol na nič sťažovať. Zaťažovali ma občas len malichernosti ako napríklad, keď v určitú hodinu nebolo niečo na svojom mieste, alebo ma trápilo počasie - mnohokrát bolo moc horúco a inokedy veľká zima. My mačky sme citlivá stvorenia, musí sa na nás veľmi opatrne.
Tak ako už nespočetnekrát aj tentoraz som sa nemohol dočkať, až sa páničkovia vráti z ciest. Už to trvalo nejako veľmi dlho a stále sa nič nedialo. Jeden deň míňal druhý a teta ma chodila kŕmiť ďalej. Navyše bola nejaká smutná, to sa predsa len nedalo prehliadnuť. Niečo sa mi snažila povedať, ale ja som ničomu nerozumel, má mačacie hlavička to nevedela nijako pojať. Všetko nasvedčovalo tomu, že ma teta ľutuje. Nechápal som, čo tým vlastne myslí, ani prečo sa toľko trápi.
Čakal som ďalej, ale páničkovia sa stále nevracali. Vyzeral som je každým dňom, pozeral som von cez veľké okná s připláclým ňufáčikom na skle. Zo stromov sa k zemi znášalo farbami rozžiarené lístia, akoby už odznievalo leto. Tou dobou sme ale už bývali s rodinou predsa spoločne, rozmýšľal som. Nechápal som, čo sa stalo, nerozumel som vôbec ničomu. Dostavil sa vnútorný nepokoj a veľmi tiesnivý pocit. Odlepil som noštek z ohromnej tabule skla, cez ktorú som pozeral von. Len mokrá šmuha na skle zostala ako dôkaz teskného čakania.
Netrvalo dlho a do domu sa dostavila skupinka ľudí v oblekoch. Ľudia spoločne dlho debatovali a niečo urputne riešenia. Zaznamenal som krutú skutočnosť a neveril som vlastným ušiam. Čože, moji milovaní páničkovia mali autonehodu a už sa nikdy nevráti domov? Nie, to nemôže byť pravda! Zostal som ako obarený, nedokázal som zo seba vypraviť jediné mňouknutí, len slzy veľké ako hrachy padali na honosnú dlažbu a troskotali na maličké sklenej čiastočky. Nakoniec ma jeden z tých čudných pánov schmatol do náručia a vysadil na konečnej stanici. Konečnú sa pre mňa stala naša záhrada. To sa mi ale ani trošku nepáčilo, vonku už bola zima a navyše, ako sa vôbec opovážil niekto cudzí so mnou takto zaobchádzať? Začal som intenzívne búšiť tlapičky na veľké okná, ktorými som sa pozeral leta von na záhradu. Zrazu bol môj pohľad obrátený, pozeral som zo záhrady oknom dovnútra, do našej vily, s připláclým ňufáčikom na skle, zadúšal som so smútkom a veľké slzy smutne padali k zemi.
Hlavou mi voľne plynuli myšlienky. Videl som sám seba šťastného v náručí svojich milovaných pánov. Videl som sám seba oddychovať za svitu lúčov za ohromnými oknami smerujúcimi do záhrady. Videl som sám seba šťastného, plného elánu, napapaného a spokojného. Prehupol som sa ale späť do tvrdej reality, bola mi zima a navyše sa prázdne bruško hlásilo o pozornosť. Dlho som plakal, cnelo, spomínal a nakoniec som sa rozhodol zomrieť. Zaliezol som si do kovového záhradného altánku pod lavicu do závetria úplne pripravený na svojej poslednej životnej chvíle.
Zrazu som počul hlások ľudský a zároveň mačacie. Ľudský hlások povedal: "Chudák kocourek, zostal tu sám a hladný." Druhý - mačacie hlások - patril mojej vysnívané biele mačičke zo susedstva, ktorá hovorila: "Mňau mňau, panička, aj keď nemám kocúrika našich bývalých susedov pre jeho časté rozmary moc v obľube, pokojne sa s ním rozdelím o kapsičku. "Dostal som teda mištičku s jedlom, ale nevzal som si ani kúsoček, plne rozhodnutý zomrieť. Rovnaký scenár sa opakoval deň čo deň, až sa nakoniec milá susedka rozhodla, že si ma vezme domov, aj napriek ľahkou nevôľu biele mačacie princeznej.
Stačil jediný deň a býval by som. Lenže osud bol aj naďalej nemilosrdný a vymyslel si na mňa ďalšie nástrahy. Do nášho domu sa nasťahovala nová rodina, bol to pre mňa jeden z najsmutnejších momentov v živote. Veď išlo o môj domov, zážitky z detstva, o mojej pánov. Bol to nielen môj domov, ale aj celý môj život. Najväčší hrôza však mala ešte len prísť. Na záhradu sa prisťahovala dve veľké monštrá - rodinní miláčikovia v podobe obrovských psov, ktorí mačičky v obľube evidentne nemali.
Jeden z obrích psov ma zaregistroval. Vyceril zuby ako šable, výhražne zavrčal a zamieril priamo k altánku, kde som pod lavicou celý vychudnutý a prekonanými udalosťami zničený - sprvu pevne rozhodnutý zomrieť - bez hnutia ležal. Zrazu som chcel žiť, rozhodne sa mi nechcelo zomrieť v obrovských zuboch rozzúreného psa, to ani náhodou. Schmatol som zvyšok síl, odrazil som sa a skočil. Zistil som, že aj keď je tuho smutná mačka na dne svojich síl, dokáže úplne nemožné. Zrazu som cítil obrovskú túžbu žiť.
Ďalšie scenár na záhrade našej vily bol opäť k plaču. Nastal totiž čas na vyslovenie dôležitého verdiktu, čas na dôležitý životný moment. Ako sa však zdalo, príležitosť sme skrátka prepásli. Láskavá susedka s bielou mačičkou mi chcela poskytnúť nový domov. Vydala sa za mnou do altánku, aby si ma odniesla domov. Po chvíli sa zarazila, pretože na záhrade zazrela iba dva rozzúrené psy. Akoby sa v majiteľke bielej mačičky niečo zlomilo, zhlboka sa nadýchla, pretože bolo viac než jasné, čo malo nasledovať. Hodná susedka išla zazvoniť na novú rodinu, ktorá mi vzala môj domov. Požiadala votrelca, či by sa išli pozrieť do altánku. Po mne, nebohom kocúrikovi, však akoby sa zem zľahla. So slzami v očiach odišla za bielou mačičkou domov. A osud už nikdy naše cesty nespojil.
Bežal som vilovú štvrtí, čo mi labky stačili. Upaľovali som, ako som len mohol, aby ma ohromná psie monštrá nedostihla. Zastavil som sa až po mnohých a mnohých metroch. Zrazu som stratil orientáciu, netušil som, kde som a už vôbec nie, čo mám robiť. Nikdy sa mi nestalo, že by som sa vzdialil z domova. Môj kožúšok bol razom urousaný a zničený. Nemal som najmenšie tušenie, čo si počať. Za svetla som sa radšej neukazoval na verejnosti, za tmy som hľadal potravu a razil som si cestu v ústrety lepšej budúcnosti.
Strádal som každým dňom, život vonkajšieho tuláka mi nesvedčil, nemohol som si zvyknúť, nie a nie sa prispôsobiť. Vyrastal som predsa len v domácich podmienkach, a tak náhly zvrat som nevedel prijať. Kdejaký vonkajšie kocúr mi pocuchal fráček a kde aká vonkajšie mačka tuláčka tiež. Jedol som odpadky, bola mi neustále zima a každý večer som hľadal miesto, kde by som hlavu zložil. Ľudia neboli vôbec vľúdni a už vôbec nie milosrdní, odháňali ma od svojich prahov a mnohokrát mi nedovolili ani zvyšky jedál zožrať. Tu a tam priletel šutr a schytal som niekoľkokrát aj poriadny kopanec. Myslel som, že ľudia majú mačičky radi, ale opak bol pravdou. Posledné kopanec bolel naozaj veľa. Sedel som u popolníc blízkosti parčíku, zrazu som zacítil veľkú bolesť a nesmierny tlak. Letel som od košov a skotúľal sa zo strmého zrázu. Nedokázal som vstať, tak ohromná bolesť to bola a navyše mi z papuľky tiekla krv.
Bolesť dlho neustávala, bolo mi mizerne. Mal som radšej spájať hladom v záhradnom altánku, či sa nechať zožrať veľkými psami, než prežívať tak strašná muky, myslel som si. Ticho som trpel a plakal. Nakoniec som nevyrovnaný a plný bolesti zaspal. Zobudil ma hustý dážď, bol som na kosť premočený. Pršalo a ja som ležal len tak bez pomoci úplne ochromený bolesťou. Nasledovali dni plné utrpenia, utrpenia a hrôzy. Tlamička ma bolela, nemohol som jesť a ono ani nebolo čo. Tlapičky ma tiež bolela, opatrne som našlapoval, každý zlý krôčik totiž znamenal ohromnú bolesť, akoby mnou prešlo tisíc ostrých nožov. Nasledujúce dni som prestal čiastočne vnímať bolesť, zvykol som si. Chvíľu som sa plazil, potom zase kríval. Strádal som, bolo to smutné. Zvyšky jedál, ktoré som zjedol, boli prosté potrebných vitamínov, srsť som mal preriedené a matnú s nádychom dozrzava. Tá tam bola má nádherne hebká a lesklá srsť, ktorú som sa kedysi pýšil. Stále som nemohol uveriť, aký zvrat a zlom v mojom živote nastal.
Strádal som ďalej, do ulíc hlavného mesta som sa odvážil iba v noci. Za denného svetla tu nebolo vôbec bezpečne. Zvieral ma stále pocit strachu a vnímal som naplno úmorný hlad. Belhal som sa za omrvinky chleba, za zrnkom prachu i zvyšky šupiek od zemiakov, pil som z dohneda sfarbených kaluží. Bolo mi jedno, čo do seba dostanem, hlavne aby som sa aspoň máličko zasýtil. Od tej doby, čo som bol nútený opustiť svoj milovaný domov, som nezaznamenal jedinú pokojnú noc. V noci ma budili desivé sny a každý neznámy zvuk znejúce a tiahnuci sa tmou vo mne prebúdzal úzkosť. Zakaždým som sa snažil dobre ukryť, aby ma nikto nezbadala a nestal som sa tak lacnou obetí krutých ľudí či dravej zveri v podobe venčících sa psov či bitiek chtivých kocúrov. Onú osudovú noc som si zaliezol do temného kúta nejakého väčšieho priestoru, do ktorého som sa vydriapal. Všade sa povaľovali kartóny, tak som si v jednom ustlal.
Ráno som cítil podivné chvenie a následne tiež dunenie. Na túto skutočnosť ma neomylne upozornil zvuk motora nákladného auta. Otvoril som oči a kútikom oka zazrel, ako sa zatvárajú dvere nákladového priestoru a potom už nasledovala len tma. Zrazu nebolo cesty späť, bolo však zrejmé, že nestojíme na mieste, ale ideme. Bola šialená tma a ja som oslabením zaspal. Myslel som si, že tak ako tak rovnako prichádza môj koniec. Teraz už nebolo skutočne čo zachraňovať, nebolo čo riešiť, stratil som pánov a nechcelo sa mi ísť ďalej, nemal som už dostatok síl. Z kedysi krásneho mohutného kocúrika zostal púhy tieň. Samotná vychudnutá a krívajúci troska, ktorá dokázala oceniť aj vodu z kaluže a hŕstku odpadkov. Prečo je život taký krutý? Zaspával som s pocitom, že už nemôžem a nechcem ísť ďalej. Stratil som nádej, vieru i silu. Všetko, čo som kedysi mal, sa razom rozplynulo ako samotná myšlienka. Zaspal som s vedomím vysnívaného konca.
Bola počuť rana a oči mi zaslepilo jasné svetlo. Netušil som, čo sa deje. Nadobudol som tušenie, že som v nebi, taký jas predsa nemôže byť sám sebou. Lenže bohužiaľ som sa ocitol v areáli nejakej firmy, ktorá stála v blízkosti dediny. V dohľadu boli len lesy a polia. Rýchlo som vyskočil z korby auta a odpajdal som do skrýše, odkiaľ bol výhľad do všetkých kútov. Bola tu budova, brána, plot, parkovisko a autá. V úkryte som zostal schovaný niekoľko nocí, len k popelnicím som si bežal tu a tam nájsť niečo na jedenie. Vyhliadol som si jednu milú slečnu, ktorá jazdila do práce autom. Sledoval som, kedy jazdí do práce a kedy zase z práce. Čas máme my mačky v malíčku.
Stále sa opakovalo to isté, jeden deň míňal druhý, cítil som únavu a slabosť. Konečne padlo rozhodnutie. Musím jednať, buď to dopadne tak, či onak, proste nejako, ale už nedokážem ďalej trpieť a tentoraz som to myslel smrteľne vážne. Mal som mačacími počty spočítané, v koľko hodín slečna vychádza z budovy a odchádza preč. Teraz alebo nikdy, povedal som si pri pohľade, ako práve vychádza z budovy. Šup a sedel som pred autom. Slečna otvorila dvere auta, šup a sedel som vo vnútri. "Čo tu robíš, kočičko?" "Mňau!" "So mnou nemôžeš odísť." "Mňau!" "Haló, si tam? Predstav si, mám v aute zdevastovanou mačičku a neviem, čo mám robiť. Rozhodne ju tu nemôžem nechať, zdá sa, že je chorá a celkom dosť vychudnutá, "telefonovala niekomu milá slečna. "Zostaň v práci a počkaj na mňa, prídem za tebou a niečo vymyslíme," ozval sa hlas v telefóne.
Driemal som na zadnej sedačke auta a postupne som sa prebúdzal. Čoskoro loď snov zakotvila u prvého prístavu a ja som sa prebudil. Kam ma milí ľudia odviezli, a čo sa dialo ďalej, sa čoskoro určite dozviete, to až zase budem driemať a vybaví sa mi ďalšie spomienky.
Váš Fantomásek
Text: Kristýna Kacálková
OS Srdcom pre mačky