Z blahobytu až na samotné dno - 2.diel

Usadil som sa na zadnej sedačku automobilu a v tú ranu ma obklopilo blaženej teplo. Hlavička mi padala nižšie a nižšie, až spadla úplne dolu a zaborila sa do mäkkej sedačky. Opäť som sa ponoril do príboja myšlienok a potom som sa nechal pomaličky unášať na vlnách snívanie.

Nakoniec sme sa dočkali pána, ktorému volala milá slečna so žiadosťou o pomoc. Ten hodný muž neváhal a nakoniec pribehol prekvapené slečne a mne, zničeniu kocúrikovi, skutočne na pomoc. Mladá dvojica premýšľala, čo by sa dalo v danej situácii robiť. Veľa možností sa neponúklo, bolo nutné konať rýchlo. Vyzeral som naozaj zbedačenia. Nakoniec bolo rozhodnuté a automobil sa dal do pohybu.

Zastavili sme pri veľkej brány. Vedľa na stene visela ceduľa, ktorá oznamovala, že práve tu by mohlo byť aspoň dočasné miesto pre vonkajšie útrapami zdevastovaného kocúrika. Na ceduľu stálo Srdcom pre mačky, tak som si pomyslel, že tu by už konečne mohlo dôjsť k súznenie duší a harmóniu sŕdc. Ak nie tu, potom už skutočne neviem, kde by k niečomu podobnému malo vlastne dôjsť.

Poponáhľala nám otvoriť moja budúca teta opatrovateľky. Nemôžem si pomôcť, ale vyzerala celkom smiešne, prvýkrát po dlhej dobe som sa pousmial. Skutočná legrace mala ale ešte len prísť, to keď nemohla naštartovať automobil, chtiac ma za každú cenu odviezť rovno na veterinárnu kliniku, aby sa mi tam pani doktorka pozrela na zúbok. Návšteva veteriny bola rozhodne na mieste. Keď ma totiž teta prvýkrát uzrela, padla na ňu hrôza. Prišiel som v kufri auta, kam ma mladí ľudia premiestnili. Bol som celý zbedačený, šrámy na tele i na duši.

Do útulku som prišiel bývať bez ohlásenia, tak už to jednoducho niekedy chodí. Bohužiaľ nebolo zbyt a slečna záchrankyňa so svojím priateľom išli rovno do najbližšieho útočisko pre opustené mačičky. Vzhľadom k rýchlemu spádu udalostí muselo byť najskôr všetko naplánované. Myslím tým, kam rýchlo so mnou a ako postupovať v rámci môjho chudobného stavu. Útulková teta ma teda po prevzatí vysadila v kúpeľni, aby zistila, čo som v skutočnosti zač. Ťažko som prejav, rozhodne teda hrozila kúpeľ a vôbec celkovo sa muselo preskúmať, čo všetko som si priviezol so sebou, počítané na breberky všetkého druhu, choroby, problémy a trápenia. Teta konštatovala, že som kocúrik tajomné tváre a dala mi meno Fantomásek. (Fotky po prvom návrate z veteriny ).

Pohľad na mňa bol viac než smutný. Telíčko strhané útrapami, srsť preriedili, miestami vôbec žiadna. Zadné tlapičky boli zaparenej a úplne rovnako na tom bol aj môj zadoček. V mojom kožúšku sa nenašlo jediné normálne miesto bez známok poškodenia. Mokrá srsť z labiek a zadočku v trsoch odpadávala a zostávala len holá (miestami biela a inde začervenaná) miesta. Bolo jasné, že ma dlhodobo sužuje hnačka. Tlamička bola plná krvi a hnisu, noštek tiež. V ušiach sa mi navyše zabývala zoologická záhrada, o parazity rôznych druhov nebola núdza. Nič nebolo bezbolestné - spomienky a ani súčasný stav.

Nakoniec som skutočne ešte v ten deň musel navštíviť veterinárnu kliniku, kde nasledoval ďalší veľký údiv nad mojou skazou. Bol som vetrom, dažďom, hladom a smädom ošľahaný. Krvné skúška poukázala na obrovský zápal v telíčku, chytené obličky a dehydratáciu, súhrnne túto chorobu nazývame dlhodobým nedostatkom. Musel som teda dlhšiu dobu užívať antibiotiká, nechať si kvapkať infúzie a odpočívať.

V útulku som bol zaradený a umiestnený do karanténnej klietky v izbe zvanom zagarážák, ktorý sa mal ale v rámci rekonštrukcie čoskoro rušiť. Avšak, ako som už spomenul, nebola iná možnosť, nejaké to miesto bolo potrebné zabezpečiť. Človek skrátka mieni, osud mení. Sužoval ma aj naďalej hnačku, bolo to šialené. Klietka bola vystlané plienkami. Kam som šliapol, tam bolo "vymaľované". Hoci som mal v klietke záchod, kvôli rýchlosti, s akou hnačka prichádzal, sa nebolo možné nehodám ubrániť. Niekedy som nestihol na záchod dôjsť, inokedy síce áno, ale keď sa mi už konečne podarilo dobehnúť, rovnako som si odniesol časť nadelenie na tlapičkách a zadočku na deku, ktorá slúžila miesto pelechu. Každú chvíľu bolo nutné v rámci upratovania zasiahnuť, aby som mal v klietke aspoň trošku čisto.

Užíval som si tepla domova. Denne som vypil plnú mištičku vody a spapal všetko, čo mi pod noštek prišlo. Bohužiaľ mi chutilo tiež stelivo, a tak musela teta zvoliť iný variant. Namiesto podstielky mi menila v záchode plienky. Po absolvovaní hlavné karantény - v čase, keď hovienka po všetkých možných laboratórnych výskumoch a následnej liečbe získalo konečne potrebnú konzistenciu - som sa konečne dočkal väčšieho priestoru. Teta ma premiestnila do výbehu. Bol som svojím spôsobom nadšený, bolo tu viac miesta a tým pádom aj zábavy. Ale taká hračka to nebola, čakalo ma totiž v rámci liečby ďalšej nejedno nemilé prekvapenie. Cesta k lepšiemu zdraviu bola spletitá, tŕnistá a sakramentsky dlhá.

Hneď na druhý deň môjho pobytu vo výbehu som začal napádať na prednej tlapičky. Teta si myslela, že som zle zoskočil zo striešky striešky a niečo sa mi s ňou stalo. Hodiny bežali a krívanie neustávalo. Nasledovala cesta na veterinu. A verditk? Tlapičky bola zlomená. Na vine ale nebol zoskok zo striešky striešky. Zlomenina už bola stará a spôsobená ťažkým úrazom. To keď ma ešte vonku u popolníc zlý človek nakopol a ja som vtedy zostal bezmocne ležať s vážnym poranením a časom tlapičky krivo zrástla. V tejto chvíli už nebola zlomenina riešiteľná, ako zhodnotili chytré lekárske hlavy. Röntgenová snímka sa skúmal dokonca až v Prahe.

Začalo ma znovu trápiť kakanie, raz bolo hovienka pevnejšie, potom zase redšia. A čo viac, moje bruško pripomínalo balón, tak veľmi som bol nafúknutý. Hovienka opäť putovalo na laboratórne analýzy a opäť som cestoval na veterinárnu kliniku. Výraz tváre pani doktorky po zrentgenování bruška neveštilo nič dobré. Tušil som nejaký zádrhel, ktorý samozrejme nasledoval. Teta si myslela, že mám jednu zo smrteľných mačacích chorôb, ale nebolo to tak. Naopak, mal som upchatá čreva, hovorí sa tomu "megakolonu" a je to veľmi nebezpečná záležitosť. Črevo možno síce operovať, ale konkrétne po tomto zákroku dochádza po krátkej dobe v početných prípadoch k úhynu. V mojom prípade však "megakolonu" zapríčinili baktérie, a tak som sa po dlhých peripetiách zbavil tiež tohto problému. Rovnako to bola sila, musel som papať špeciálnu stravu, ládovali do mňa tekvicový kompót a akési ďalšie medikamenty. Samozrejme, že som užíval aj lieky na premnožené baktérie. A čuduj sa svete, bolo to síce veľký nápor, to bezpochyby áno, ale zabralo to!

Bolo to zvláštne, hoci som sa zbavil problémov, bruško bolo stále nafúknuté ako balón. Ľahko som zosilnel, naplánovali sme teda kastráciu a nebola iná cesta, ako zistiť, čo sa v skutočnosti v brušku deje. K veľkému úžasu bol v mojich útrobách objavený močový mechúr neštandardných až gigantických rozmerov. Ponúkalo sa niekoľko variantov vážnych aj menej vážnych vysvetlenie. Laboratórne vyšetrenia ale nepoukázal na žiadny väčší problém. Bol som skrátka majiteľom podivné anomálie.

Po prekonanej liečbe, všetkých útulkových peripetiách vrátane potrebného odčervenie a kastrácia, no a tiež postupom času, som sa opäť stal sympatickým kocúrikom. Krutú skutočnosťou však zostáva, že už sa dávno z mojich očí vytratil duch mladosti a navyše tie tam sú akčné životné plány. V skutočnosti napádam na tlapičky, som nemotorný a rozhodne som už dávno stratil šmrnc neprehliadnuteľného fešáka. Neprehliadnuteľný som síce zostal, ale úplne iným spôsobom.

Neviem, či mám byť smutný či veselý, keď spomínam na svoje pánov, ktorí zomreli pri autonehode. Spomínam na ne s úsmevom, ale aj s bolesťou pri srdiečku a ohromnú jazvou na duši. Vybavujú sa mi momenty, kedy posielali hračky, ktoré ma už omrzeli, do útulku. Vtedy mi to neprišlo vôbec dôležité, až teraz som začal chápať obrovský význam týchto činov. Bolo to všetko tak dávno, ale spomienky sú stále čerstvé, akoby sa mnohé udalosti odohrali len včera. Súčasný pohľad starého kocúrika, ktorý si prešiel peklom, je úplne inak bolestný a úplne inak úsmevný.

Užívam si plnými dúškami teplo domova, každé papanie , hračku i pohladenie. Už dávno nie som ten rozmaznaný a rozmaznaný kocúr, čo sa v jedle špáral a vymýšľal si možné aj nemožné. Chápem viac než dobre význam slova "útulok". Pre tých, ktorí majú všetkého dosť, je útulok peklom, ale pre tých, ktorí nemajú, čo jesť a kde hlavu zložiť, je útulok naopak rajom. Bohužiaľ rajom, do ktorého nie každá opustená mačička má možnosť nahliadnuť.

Presvedčil som sa na vlastnej koži, aké dôležité je vážiť si každé príjemne strávené chvíle. Pochopil som, ako veľmi to majú vonkajšie mačičky ťažké, aká bieda a núdze vonku číha. Všade samé nástrahy, zima, hlad, utrpenie a choroby. Spoločne so svojimi mačacími kamarátmi sa v útulku radujeme zo najmenšieho šťastie, z každej milé životné chvíle aj dobrého papanie. Spoločne sa zakaždým tešíme, čo panička na tácku zase naložia. Naučil som sa trpezlivosti, nechám zakaždým dojesť priebojnejšie kamarátmi a až potom sa dám s chuťou do jedla. Naučil som sa pokore, oddanosti, vďaky. Viem sa rozdeliť s blížnymi svojimi a cítim nesebeckú lásku ku všetkému živému. Našiel som azyl, možno už trvalý, možno dočasný, to sám v tejto chvíli netuším. Zatiaľ sa mi pošťastilo získať dve paničky prostredníctvom virtuálnej adopcie i sú tu aj ďalšie milých ľudí, ktorí ma podporujú a posielajú mi darčeky. Rád by som mal samozrejme opäť svoje milované pánov sám pre seba. S láskou budem tu v útulku prežívať každý nový deň a trpezlivo čakať, či sa na mňa ešte niekedy usmeje šťastie v podobe nového domova, ktorého by som si moc vážil.

Driemal som na vyhrievanej podlahe v kúpeľni a postupne som sa prebúdzal. Čoskoro loď snov zakotvila v druhom prístave a ja som sa prebudil tuho moc šťastný, pretože mám strechu nad hlavou. Ako bohatý bude môj ďalší životný príbeh, to ukáže čas.

Váš Fantomásek

Text: Kristýna Kacálková

OS Srdcom pre mačky

http://kocky-utulek.cz/

Úvodné foto: Gabriela Brožová