Zbohom Bubáčku, zostaneš už navždy s nami

Ako vlastne začať? Nemožno slovami vyjadriť bezmocnosť a zúfalstvo, ktoré cítime. Je to strašný pocit, ktorý nemožno len tak prestáť.

Chceli by sme sa s tebou - Bubáčku - rozlúčiť. Priali sme si pre teba bezpečný domov, ktorý nakoniec nevyšiel. Zahájili sme dokonca stavbu skoseného bezpečnostného plotu okolo záhrady, ktorý mačička nedokáže zdolať a nedostane sa tak von, bohužiaľ ale plot nebol dokončený. Bolo nutné vybudovať vonkajšie výbehy, a tak sa jeho výstavba oddiaľovala. Plot zostáva stále nedokončený, len železné podpery už boli umiestnené po časti obvodu záhrady.

Pred časom mal náš zvieracie "prima team" deväť členov, medzi ktorých si patrila aj tie, naša milovaná Bubu. Po čase nám zomrela mačička Žolinka na zákernú a veľmi obávanú mačacie choroba FIP. Potom nasledovala sučka Mášenka, to keď jej zlyhalo srdiečko. Na veterinu sme ju priviezli už mŕtvu, aj keď sme vyrazili okamžite po zistení ťažkostí. Teraz sme stratili tiež teba - Bubáčku. Je to zvláštne a stresujúce, je nám ťažko a slzy sa derú do očí. Tvoji kamaráti zo starej gardy - sučka Ebinka a mačičky Natálka, Zlatuška, Fist a Elfíček - sú stále u nás a spomínajú na teba spoločne s nami. Ste pre nás partia super zvieratiek, s ktorými sme zažili veľa zábavy, ale tiež naše mačacie začiatky, naše prvé dni strávené vo Vrbičany. Bolo to všetko iné než teraz, skončila jedna z nezabudnuteľných etáp nášho života.

Bola si úžasná mačička - dominantný, smiešny a neuveriteľná zároveň. Múdra a prefíkaná mačacie dievčatko, ale aj tuho dobrá a milá. Prste zaujímavá zmes rozličných povahových vlastností. Dodnes nezabudneme, ako si držala basu s psíkov - Mášenkou a Ebinkou. Ako si dokázala vyprovokovať starú labradorku Lolu našich priateľov, keď k nám chodievali na návštevy. Neustále si provokatívne nakukovali do kuchyne, a keď sa vždy z posledného staručká Lola zdvihla zo zeme, s piskotom si vzala do zajačích po schodoch na prvé poschodie. Táto scénka sa opakovala snáď tisíckrát dokola. Vtedy kamarátka Mirka vyhlásila, že si super mačička, na ktorú sa nezabúda a mala obrovskú pravdu. Dodnes tiež spomíname, ako si vypila surové vajíčko a my sme pozerali ako blázni, kam sa podelo a ako si asi teraz obalíme rezne ... Alebo keď si ako mačiatko "nadávala" a lomcovala mriežkou prepravky na veterine a pani veterinárka pravila, že z teba vyrastie pekne podarená Bubačka.

Dňa 29. 10. 2010 sme ťa Bubáčku nadránom videla v pelechu naposledy živú. Dňa 19. 11. 2010 sme sa s tebou tentoraz spoločne s Michalom opäť stretli, bohužiaľ už za veľmi smutných okolností. Dňa 18. 11. 2010 totiž prišla Michalovi SMS správa s tým, že bola videná mŕtva čiernobiela mačička s obojkom blízkosti našej dedinky. SMS správa bola reakciou na letáčik o strate, ktorý bol vhodený do schránky nálezcu. Vedela som, že tam ležíš tie, Bubáčku, cítila som to. Ten deň sme sa po práci vypravili na miesto určenia, ale ouha, tvoje telíčko sme v tme ani za pomocou baterky nemohli nájsť. Navštívili sme tieto miesta druhý deň ráno za doprovodu pána, ktorý ťa tam videl pred týždňom bezvládne ležať. Bola si to ty Bubáčku, ležala si tam premočená a opustená, odniesla som si ťa v náručí domov. Pána, ktorý ťa našiel, som kedysi stretávala pri venčení vlčích báb Mášenky a Ebinky, to keď pán chodil venčiť rovnako starú vlčicu Britovi. Stretávali sme sa na poľnej ceste medzi dedinkou Vrbičany a dedinkou Telč, presne v miestach tvojho nálezu.

Keď mi deň predtým než sme si ťa odniesli domov (18. 11 .2010), pri úplne inej príležitosti volala pani Fillová, ale aj slečna Riedlová, tušila som, že si mŕtva. Volanie bolo za absolútne iným účelom, netýkalo sa teba, ale obe volajúci majú pre nás hlboký význam a pri tvojej strate sme s nimi boli v kontakte. Keď sa pred časom s nami slečna Riedlová lúčila, bola si pri tom pred bránkou aj tie Bubu. Bolo to 28. 10. 2010 večer a ja som slečne Riedlová a jej priateľovi líčila, že si naše mačička, že ťa majú odohnať od auta, až budú odchádzať, pretože si Vítací a stále sa mýliš ostatným pod nohy. Mala si vo zvyku hádzať pred bránkou chrbátik, kotúľať sa po zemi a predvádzať sa. Tomuto rozlúčka som prikladala veľký význam. Vysvetliť to neviem, ale všetko so všetkým súvisí. Preto, keď sme spolu 18. 11. 2010 sa slečnou Riedlová, ale aj pani Fillová hovorili po telefóne, už som vytušila, že si dávno za dúhovým mostom. Tiež som tušila to, že ťa deň potom nájdeme bez života, pretože tou spomínanou mačičkou v SMS správe si práve ty.

Keď sme ťa v piatok ráno dňa našli v neďalekom lome ležiace bez života, zdalo sa byť tvoje telíčko neporušené. Netušíme, čo sa mohlo stať - či si zomrela na následky otravy, alebo na vnútorné poranenia zavinené autom, vlakom, zlým človekom či voľne pobiehajúcim psom, to už sa nikdy nedozvieme. Ležala si opustená u stromčekov a krovia v lome pod traťou medzi dedinkami Vrbičany a telco. Ležala si opustená asi kilometer či kilometer a pol od svojho domova.

Keď som ťa videla 29. 10. 2010 skoro ráno v pelechu naposledy a púšťala som ťa za plôtik k bazénu, kam nemôžu naše psie holky, akoby som organizovala tvoje posledné kroky. Pamätám si úplne presne tvoje posledné zamňoukání na rozlúčku, tvoju poslednú cestu. Skočila si na vonkajší krb, potom šup na múrik a k susedom a zrazu si bola preč nadobro. Na ten ťaživý pocit nikdy nezabudnem. Po celú dobu som cítila, že som nad tebou stratila kontrolu, že som urobila niečo zle a zorganizovala som tvoje posledné kroky. Po návrate z práce sme ťa už nevideli, veľmi som v tú chvíľu znervóznela a druhý deň bol pelech opäť prázdny. Moje myšlienky pri prázdnom pelechu v sobotu 30. 10. 2010 ráno boli šialené. Mykla som sebou a veľmi intenzívne sekundu po sekunde akoby periférne som pozerala cez rameno do tvojho pelechu, čas akoby na chvíľu spomalil a ja veľmi intenzívne cítila, že niečo nie je v poriadku. Akonáhle som zbadala našej susedku, ktorá ti hádzala denne dobroty, hneď som sa bežala opýtať, či ťa nevidela, ale NIE. A odpoveď bola každý deň rovnaká, stále z ich úst znelo NIE, NIE, NIE. Dokonca na nás už susedka čakala, keď sme sa vracali z práce, aby nám opäť oznámila NIE.

Nasledovali výzvy, vylepovanie letáčikov, prosby a obchádzanie susedov, aby skontrolovali svoje pôdy a pivnice, všetky miesta, kde hrozilo tvoje uväznenie. Hľadala sme ťa všade, pod našou panelkou v objekte školy, ktorú som osobne preliezla od pivnice k pôde, vrátila som sa pre baterku, nedalo mi to a preliezla som každý kút. Michal so mnou do objektov nechcel ísť, obvinila som ho, že je zbabelec. Hľadala som ťa v priestoroch bývalej česačky chmeľu, v okolitých lesoch, na poliach, v rigolov, priekopách, blízko domova, ale aj na miestach vzdialených. Michal zvonil na susedov, obchádzal je a pýtal sa, či ťa nevideli. V práci som mala niekoľkokrát voľno, intuícia vravela, že ťa musíme nájsť, že musíš predsa niekde byť. Pod náporom stresu som niekoľkokrát v práci nemohla zostať len tak sedieť a čakať. Zažívala som priamo hrôzu. Michal bol z celej situácie zlý a vedel, že nastanú ťažké dni, pretože so mnou to nie je moc jednoduché - počnúc nočnými vychádzka do okolia na vlastnú päsť a končiac lezením do opustených napoly rozborených objektov, kde hrozilo isté nebezpečenstvo prepadnutie podláh, stropov či uvoľnenie len tak zavesených plechov. Žiadne nebezpečenstvo však nebolo natoľko strašné, ako boli hrozné a silné myšlienky namiešané so strachom o teba, micuška moja milovaná.

Michal vyslovil zhruba po troch dňoch od tvojho zmiznutia domnienku, že už sa nám nevrátiš, začala som plakať a oponovala som mu, že predsa už raz sme sa o teba báli. To keď si neprišla domov celých päť dní, tak prečo Michal tentoraz cíti, že neprídeš? To bolo vtedy, keď sme zistili, že sučka Sára vie šplhať na múrik, a preto si ľahko vylezie na strechu garáže. Hovorili sme si vtedy, že nemáš pokoj ani na týchto miestach a všetko sme upravil, aby sa už Sára nikam nevyšplhala. Vtedy sa všetko vyriešilo, po piatich dňoch sme sa s tebou opäť zistili. Tentoraz to však bolo všetko iné, ja osobne som bohužiaľ mala rovnaký pocit ako Michal. Cítila som, že som ťa pri tvojom druhom zmiznutie videla v osudovej dni naposledy. Každým dňom sa rozplývala nádeje tvojho nájdenie a násobila sa sila zúfalstva.

Na druhú stranu sme si stále dávali akési falošné nádeje. Veď toľko ľudí nám už potvrdilo, že sa im mačička vrátila až za čas, niekedy išlo o naozaj dlhú dobu. Stále tu bola akási nádej šťastného návratu. Stále som ťa Bubáčku vyzerala pri bránke, ty si ale nepřibíhala ako obvykle. Je to zvláštne, ale tiež som sa stále pozerala do tmy oknom smerom k miestu, kde si ležala bez života. Nemohla som tušiť, že si práve tam, aj napriek tomu moje myšlienky, kroky a pohľady viedli práve na tieto miesta. Práve tým smerom som sa vydávala úplne pri prvom pátraní po tebe, potom ešte niekoľkokrát.

Nakoniec prišla naša priateľka Markéta sa spásonosným nápadom, že vytlačíme letáčiky a prostredníctvom Slovenskej pošty je necháme roznášať do domácností v okolitých dedinách, ale aj u nás v dedine. Po zverejnení tejto akcie na webe, prišla okamžitá pomoc. Naše Markéta osobne sa slečnou Suchánková ponúkli pomoc a vytlačili hromady letáčikov. Začala príprava, potom obchádzanie poštových staníc v blízkom okolí a odovzdávanie letáčikov k plánovaným roznosům. Pár ľudí sa na výzvu ozvalo, tu a tam totiž prebehla čiernobiela mačička, dokonca ležala jedna nebožačka zrazená autom pri ihrisku priamo vo Vrbičany, ale nebola si to ty, Bubáčku.

Asi týždeň predtým pred tvojím zmiznutím, som si hovorila, že bude konečne zima, čo znamenalo, že nevytiahneš pätičky a noštek z garáže. Napriek tomu mi prebiehali hlavou myšlienky, že je vonku nebezpečné, že sa ti skôr či neskôr môže niečo stať. Pár dní po týchto úvahách prišli myšlienky strašnejšie a čiernejšiu než by si kto mohol myslieť. Kedykoľvek som ťa vonku videla, prebehlo mi hlavou, koľko máš asi ešte času. Všetko znie neuveriteľne, ale ja najlepšie viem, čo som cítila - aké silné to boli úvahy a prečo tieto varovania prichádzala. Začali sa mi dokonca hlavou naháňať rôzne myšlienky, to keď sme napríklad odmietli umiestniť niektorú z našich mačičiek do nevyhovujúcich podmienok, obávala som sa, aby sa dotyčný nepomstil na tebe, lebo si bola vonku všetkým na dosah. Tiež som vždy šalela strachom, keď sa konala v dedine futbalové zápasy, ktorá končila pítka v blízkej krčme alebo keď sa tam konali diskotéky.

Keď sa vrátim do minulosti, spomínam si úplne presne, ako nám bolo ťažko, keď sme ťa začali púšťať von. Skúšali sme všetko možné, aby nemuselo k tomuto kroku dôjsť. Bohužiaľ, situáciu si neunášela, nedokázala si žiť medzi toľkými kamarátmi. A my sme napokon, to keď sme ťa začali púšťať, nedokázali zaistiť tvoje bezpečia. Sprvu sme každú voľnú chvíľu jazdili domov a kontrolovali sme, či si na záhradke. Michal často volal susedom, či si v poriadku, tak silné to bolo puto. Časom za tebou prišla na záhradku čierna mačacie kamarátka Miluška, ktorá nám doma trepotali mačičky a zabraňovala im chodiť na záchod, všetky považovala za svoje. Miluška a Bubu - mačky, ktoré sa moc nemuseli, žili každá na svojom konci záhradky, ale išlo to. V zime spolu sedeli v garáži, pretože im nič iné nezostávalo. Pre Miluška sme našli novú rodinu, ktorá si ju osvojila, ale ty si Bubáčku zostala aj naďalej tú nás.

Z archívnych e-mailov:

Dňa 13. 4. 2009 som písala vtedajšia kamarátke tieto slová:

"Bubu sme skúšali vonku dávať na vodítko, ale vysmekávala a zamotávali sa. Nie sme z toho púšťanie von nijako nadšenie, ale Bubu značkuje už úplne všetkých a všetko. Označkovala Helenky pelech is Helenka, ciká do výšky na stene, steká to na koberce, značkuje kuchynskú linku, kúpeľňu, skrinky a do svojho hniezdisko na chladničku si nakadila aj načůrala a ležala v tom, hovienka mala pod pelechom a pelech počůraná !? Teraz je vonku a je spokojná. Fist neustále pišťal za dverami (už dlhodobo), tak lieta s Bubu po záhrade, je zaujímavé, že vonku si tí dvaja nevadí. Michal bol dnes proti púšťania Bubu a Fist von, ale je pravda, že Bubu sa tu vnútri trápi a hlavne sa nervuje a vyčerpáva a Fist dlhodobo mrnčí za dverami a dožaduje sa tiež vonkajšieho prostredia. "

(Fist už nikdy potom von nešiel)

Dňa 15. 4. 2009

"Bubačka je na záhrade, Michal dnes volal susedovi, že je Bubu naša mačička. Sused hovoril, že vysedáva na múriku a pozoruje okolie. Ja som ju ráno načapala práve u toho suseda, o deň skôr som hovorila so susedkou, ktorá sbydlí z druhej strany a tá hovorila, že ak k nim Bubu vlezie, že nám ju vráti späť. Babička, ktorá býva za nami, má na záhrade čierneho kocúra, ktorý už Bubu zo záhrady vyhnal, chcel sa za ňou pustiť k nám, ale akonáhle zbadal naše psie holky, tak upaľovali späť (videla som to na vlastné oči). No rovnako mám veľký strach, lenže Bubu je doma šialená. Pred chvíľu som ju pustila dovnútra a dostala záchvat z Kentíka a keby nie z neho, tak by ho čoskoro dostala z Fist, Elfíkovi a ďalších mačičiek. Je zaujímavé, že vonku jej Fist nevadí, ale radšej ho von púšťať nebudeme, ten podniká vyložene výlety do okolia a to sa nám veľmi nepáči. "

Dňa 16. 4. 2009

"Bubu sme dnes odmietli púšťať. Viem, že sa trápi, ale my umierame strachom. Áno, budeme ju púšťať von, ale len keď budeme doma. Mám strategický a zároveň šialený plán. Po ceste z Rudnej kúpim tašku na jorkšíráky (na tie miniatúrne psíkov), postroj a kšírky máme a Bubu s nami bude chodiť na prechádzky. Budem ju ťahať všade v taške, kde sa bude môcť pozerať von a ak bude chcieť, tak sa na vodítku prebehne. Ak to nepôjde, nebudeme to lámať cez koleno. "

Dňa 20. 2009

"Bubu je vonku a je vo vytržení a šťastná."

dňa 22.4.2009

"Potrebujem čas, aby som Michala presvedčila o príjme ďalšie mačičky. Je to tiež v tom, že Bubu je hysterická. Musí byť vonku, domov za posledné dni chodia len spať, bojíme sa o ňu, pretože cestuje mimo záhradu, ale iná cesta nie je. "

dňa 9.5.2009

"Bubu je dnes prvýkrát cez noc s psíkmi vonku. Už nechce byť ani v noci vo vnútri, vrčí, perie sa, je mrzutá, zlá a nepriateľská. "

dňa 12.9.2009
"Bubu" zmlátil "susedovie kocúr, je počůraná, pohryzená a od krvi, kocúr sedel ešte na stene, ako ju prehnal, ale čo sa dá robiť? "

rozlúčka

Bubu, bola si moja princezná, chcela by som, aby si to vedela. Mala som ťa veľmi rada, bola si moja zlatá mačička, milovala som ťa z celého srdca. Michal ťa tiež veľmi miloval, len píšem tu za seba, za svoje pocity. Viem, že som svojim rozpoložením vo chvíľach, keď som ťa hľadala, otravovala okolia, nakoniec i Michala. Lenže, nedalo sa to prekonať, tak moc intenzívne a strašné to bolo, cítila som, že je zle.

Bola som ti Bubáčku strašne blízko, bolo to v utorok 9. 11. 2010, keď som ťa hľadala s Ebinkou, stáli sme hneď vedľa teba, ale bolo mlhavé, mokro, pôda sa lepila na topánky a ja som sa už nevydala zrázom dole , pritom som bola meter od teba zlatíčko moje. Sučka Ebinka sebou trhala, ja som jej nadávala, že sa má upokojiť. Lenže ona to iste vycítila, že v týchto miestach ležíš. Ten deň som sa uvoľnila z práce a išla som ťa hľadať. Ten deň som mala podporu našej Markéty a pani Zdenky Radošov, obe mi zhodne na e-mail odpovedali: "áno, má to zmysel hľadať ďalej".

Trápila som sa celý čas myšlienkou, že si niekde poranená a uväznená, a preto zrejme nemôžeš späť domov, že sa niekde trápiš hladom premočená a zamrznutá. Vyčítala som si, ako sme boli hlúpi, keď sme si ťa označili obojkom - taká hrubá chyba, veď ťa to mohlo stáť život. Nasledovali ďalšie a ďalšie výčitky. Volala som tvoje meno vo večerných hodinách do tmy a počúvala som do ticha, či ťa nebudem počuť niekde plakať. Asi tri dni bol silný vietor, bola som zúfalá, Michal sa snažil upokojovať celú situáciu. Nakoniec sme došli tiež k záveru a podozrenie, že si ťa niekto odviezol. Výčitky, ako to mohol niekto urobiť a následné upokojovanie sa, že to jednoducho urobil niekto nevedomky a my mu nakoniec odpustíme, až sa ten dotyčný prihlási a dovolíme mu, že si ťa môže nechať, aby si bola jediná a moc spokojná mačička. Napriek tomu všetko som stále chodila za Michalom a pýtala som sa ho, čo si myslia, že sa stalo. Ja osobne som totiž cítila, že už medzi nami nie si. Tvoja mištička zostávala stále plná granuliek, ktoré neubúdalo. Zámerne nariasená deka, ktorá by spľasla, keby si na nej ležala, zostávala stále nariasená. To všetko nasvedčovalo tomu, že už si doma dlho nebola. Zúfalstvo striedala bezmocnosť a bezmocnosť striedalo zúfalstva.

Bubáčku, zažili sme už mnohokrát stratu zvieratká, ktorá bola mnohokrát nečakaná, ale vždy to bolo spôsobené chorobou či utrpením týraného zvieratká, a tak sa nedalo robiť nič iné než čakať, liečiť a opäť čakať na zázrak. Koľkokrát prichádzala zvieratka tak dobitá, ako napríklad čierny kocúrik Simba zo Slaného so zlomenou čeľusťou, slepým okom, poliaty kyselinou, zavšivená a zakrvavený. Vydržal operácie, liečbu, nakoniec nečakane odišiel na akútne zlyhanie obličiek. Strata teba, Bubu, je ale úplne iná ao to horšie, že bola úplne zbytočná. Ty si bola zdravá mačička plná sily, nemusela si odísť, ale osud tomu chcel inak. Kým sa u nás nezačali striedať mačičky, dokázala si žiť úplne normálne a bez problémov doma. Až s príchodom nových kamarátov nastali ťažkosti a tvoje vysťahovanie na záhradu.

Nakoniec si nemala pokoj ani vonku. Bohužiaľ sučka Sárinka tí Nadala izbu, a tak si Bubáčku žila čím ďalej tým častejšie na streche garáže a chodila si pred bránku vítať návštevy. Sedávala si vo svahu pod našou panelkou, sprevádzala si susedmi a tiež nás, to keď sme chodili s triedeným odpadom k popelnicím. Niekoľkokrát sme ťa našli po návrate z práce spiace a odpočívajúci v lístia u našej bránky. Michal vtedy spomenul, že už napoly nežiješ u nás. Nebola to vina Sárinka, ona ti nechcela ublížiť, ale bola zvedavá a chcela tí byť nablízku, dokonca za tebou vyliezla na múrik. Lenže tebe sa to veľmi nepáčilo. Nepáčili sa ti ani mačičky, ktoré u nás žili. Vrčal si na nich aj z vonkajšej stany spoza mreží terasy. Bola si zvláštne, ale moc čarovná

Tu si môžete prezrieť fotogalériu Bubu: http://srdcemprokocky.rajce.idnes.cz/Bubu/.

Bubáčku, budeš spinkať vedľa fenky Mášenky a kocúrika Simba pri bazéne vedľa skleníka. Nikdy na teba nezabudneme a ďakujeme všetkým, ktorí nám dopomohli k tomu, že sme sa s tebou mohli naposledy stretnúť a dať ti posledný zbohom. Píšem tieto riadky s ťažkostí a slzami v očiach, som zúfalá, nešťastná a zmätená, zároveň som ale vďačná, že si zase s nami. Jedno veľké bremeno tiaže akoby z nás spadlo.

Dňa 20. 11. 2010 v 17 hod. Bola naša milovaná Bubu pochovaná. Zabalili sme ju do ružovej dečky, ktorú mala v pelechu. Pri pochovávanie sme zostala stáť ako obarená, z vonkajšieho výbehu sa na nás pozerali mačičky - Natálka, Fist a Elfíček. Som si istá, že vedeli čo cítime a lúčili sa tiež.

Prosím, zamyslite sa nad všetkým, čo tu bolo napísané. Vo vonkajšom prostredí nie sú mačičky v bezpečí. Škoda len, že sme sa o tom museli presvedčiť na vlastnej koži. Je to strašné a prosím, ak len trošku môžete, vytvorte svojim maznáčikom bezpečný domov. Existuje mnoho spôsobov, ako ochrániť mačičke život a nevystavovať ju zbytočnému nebezpečenstvu, ktorého je vonku na každom kroku veľa. Daň za slobodu je tvrdá a krutá.

A ako sme na tom my? Musíme fungovať ďalej. Je tu mnoho mačičiek, ktoré sú odkázané na našu pomoc. Musíme ísť ďalej a pomáhať ďalším Matýskům, Čertíkům, Fábinkám a všetkým, ktorí nás potrebujú. Smútiť môžeme vnútri, ale len čas a práca s ostatnými zvieratkami zahojí rany a bolesť, ktorú cítime.

Lúčime sa s tebou Bubáčku. Lúčime sa s tebou so slzami v očiach. Zostaneš stále s nami a nikdy na teba nezabudneme, naša milovaná kočičko. Posielame tí pohladenie na poslednú cestu, pred chvíľou dohorel sviece, ktorú sme ti včera večer zapálili na rozlúčku. Tvoja dušička zostane stále s nami a bude nás ochraňovať na tomto mnohokrát krutom svete. Spinkaj a odpočívaj v pokoji naše milovaná Bubu.

Kristína, Michal a všetky naše zvieratká

www.kocky-utulek.cz

www.srdcemprokocky.cz